Logo HŽ

V tieni Beethovena...

Mikuláš Zmeškal (1759 – 1853) z Domanoviec a Leštín

Legenda, ktorá sa zrodila na Orave a pokračovala vo Viedni. Jedno z najdlhších priateľstiev Ludwiga van Beethovena. Takto sme doteraz Mikuláša Zmeškala vnímali – prostredníctvom geniálneho skladateľa, nie ako svojbytnú historickú osobnosť. Výskumy z posledných rokov zapĺňajú nielen prevažujúce biele miesta v jeho biografii, ale odhaľujú aj celkom iného človeka. A zrazu pred nami rastie osobnosť, ktorej zástoj v dejinách kultúry je oveľa väčší, ako sme sa nazdávali.

Málo známa osobnosť, patriaca do našich dejín.

V novembri uplynie 250 rokov od narodenia Mikuláša Zmeškala. Vďaka tejto príležitosti sa prvý raz vôbec dostáva do popredia záujmu, prvýkrát si cielene pripomenieme jeho existenciu v rámci osláv, ktoré však, žiaľ, neprerastú rámec Zmeškalovej rodnej Oravy. V tejto súvislosti sa natíska doposiaľ nevyjasnená otázka: narodil sa 19. alebo 20. novembra 1759 a bolo to skutočne v Leštinách, v mieste, kde Zmeškalovci žili už od 16. storočia a podstatnou mierou sa zaslúžili o vybudovanie a existenciu tamojšieho artikulárneho kostola, dnešnej pýchy tejto časti Slovenska?  

Tajomstvo stratenej matriky  

Tam, kde niet dokladov, rodia sa dohady. Keďže najdôležitejší dôkaz, leštinská evanjelická matrika z príslušného obdobia, sa stratil a údaje o narodení sa podľa vtedajšieho zvyku do iných dokladov nezapisovali, začali špekulácie. Niektorí beethovenológovia a priori nepovažovali otázku dátumu a miesta narodenia Beethovenovho priateľa za dôležitú, iní hovorili o Leštinách bez akéhokoľvek dôkazu a napokon boli aj takí, ktorí, nezasvätení do histórie a reálií Slovenska a najmä Oravy, Leštiny ako Zmeškalove rodisko vylúčili.

Argumentovali tým, že na tomto bezvýznamnom mieste vraj nebola možnosť novorodenca pokrstiť a uprednostňovali bez akéhokoľvek dôkazu Dolný Kubín či Banskú Bystricu. Na základe indícií, no predovšetkým na základe novoobjaveného jedinečného dobového dokumentu v Maďarskom štátnom archíve možno už túto otázku zodpovedať. Začiatkom 19. storočia zhotovil jeden z členov široko rozvetvenej rodiny Zmeškalovcov výťah z leštinskej matriky novorodencov, čím pre ďalšie pokolenia zachránil relevantné údaje.

V dlhom rade mien členov tejto zemianskej rodiny sa nachádza aj meno Nicol. Paulus a pri ňom dátum 20. november 1759. Čo znamená tento zápis? Keď v tomto zozname porovnáme údaje iných osôb a ich dátumy narodenia, ktoré sú dobre známe z iných historických prameňov, zistíme takmer vždy malé diferencie. Vysvetľujeme to tým, že do matriky sa zapisoval deň krstu a nie deň narodenia. Iba v celkom výnimočných prípadoch sa oboje udialo v ten istý deň. Takže dobové pramene jednoznačne dokazujú, že Mikuláš Zmeškal sa narodil v Leštinách, kde bol pokrstený 20. novembra. O Leštinách ako mieste narodenia hovorí mimochodom aj zápis vo viedenskej evanjelickej matrike zomrelých (23. júna 1833). Konečnú odpoveď na druhú dielčiu otázku, na otázku dňa narodenia, nachádzame na portréte Mikuláša Zmeškala.

Dôkaz z takéhoto prameňa je v podstate čosi celkom nečakané. V prvej polovici 19. storočia totiž už dávno nebolo zvykom, aby maliar priamo na obraze umiestnil meno a prípadne aj iné údaje o zobrazenej osobe. Na tomto portréte, ktorý je majetkom Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici pravdepodobne už od konca 19. storočia, sa nachádza vľavo od hlavy text napísaný nápadnou oranžovou farbou: Nicolaus Zmeskall von Domanovecz geb 19 Nov. 1759. Obraz, ktorý dozaista nie je z dielne žiadneho špičkového maliara, zobrazuje Mikuláša v pokročilejšom veku a niekomu z jeho najbližších mal pravdepodobne slúžiť ako stála spomienka na človeka, ktorý žije vo vzdialenej Viedni.  

Žiak Juraja Francisciho a Antona Zimmermanna?  

Z hľadiska dejín hudby je dôležité, kde Mikuláš Zmeškal nadobudol hudobné vzdelanie, ktoré mu nielen neskôr umožnilo preniknúť do hudobníckych kruhov vo Viedni, ale dosiahnuť tam dokonca významné postavenie. V rodných Leštinách s pomocou domáceho učiteľa to určite nebolo, pretože tu dlho nepobudol. Len čo jeho otec v roku 1764 predčasne zomrel, odobrala sa mladá vdova Katarína, rodená Meerwaldt, s tromi malými deťmi do Banskej Bystrice ku svojej rodine a čerstvo dostavané leštinské sídlo prenajala.

V Banskej Bystrici zostal Mikuláš Zmeškal až do svojich pätnástich rokov. Usudzujúc podľa toho, s kým sa stýkala jeho matka i celá jej rodina, mohol súkromne študovať hudbu u jedného z bystrických hudobníkov. Do úvahy prichádza buď evanjelický kantor Daniel Fabricius, alebo organár Michal Heyserer, alebo jeden z dvoch bratov organárov Podkonických, najpravdepodobnejšie to však bol evanjelický organista Juraj Francisci, syn známeho bystrického hudobného skladateľa a organistu. Konkrétne údaje zatiaľ chýbajú.

Ďalšie hudobné vzdelanie Zmeškal získal počas štvorročného pobytu na slávnom bratislavskom Evanjelickom lýceu, vtedy ešte označovanom ako gymnázium. V rokoch 1774–1778 tu absolvoval vyššie gymnaziálne ročníky, ktorých súčasťou bola aj vyúčba hudby. Samozrejme sa zúčastňoval aj na rôznych hudobných produkciách, ktoré prebiehali nielen priamo v tomto vzdelávacom inštitúte, ale i v rámci evanjelickej komunity. A tiež mal možnosť stretávať sa s hudobníkmi, ktorí vtedy pôsobili v Bratislave a oboznamovať sa s hudobnou literatúrou. Svedectvom takejto Zmeškalovej aktivity sú napríklad viaceré notové odpisy vo viedenských a budapeštianskych archívoch (o. i. skladby od J. Haydna alebo I. Pleyela), na ktorých sa doteraz podarilo identifikovať jeho rukopis. Okrem toho sa študent Zmeškal prejavoval už aj ako hudobný skladateľ.

Podobnosť kompozičných postupov medzi jeho sláčikovými kvartetami z tohto obdobia a komornou tvorbou Antona Zimmermanna, dirigenta a hudobného skladateľa, ktorý v týchto rokoch žil a pôsobil v Bratislave, navodzuje domnienku, že Zmeškal bol Zimmermannovým žiakom. Napovedá tomu aj ďalšia indícia – rukopis. V autografoch oboch hudobníkov sa totiž hojne vyskytujú rovnaké charakteristické znaky.  

Vo Viedni  

V roku 1783 prišiel Zmeškal do Viedne. Dva roky, ktoré uplynuli medzi jeho odchodom z Bratislavy a príchodom do Viedne, strávil ako právnický praktikant na viacerých hornouhorských župných úradoch, čo bolo za vlády Jozefa II. podmienkou na advokátsku aprobáciu a v Pešti absolvoval predpísané skúšky. V hlavnom meste Rakúsko-Uhorskej monarchie sa potom pomerne rýchlo zorientoval a okamžite začal nadväzovať kontakty.

Boli to jednak hudobní skladatelia a profesionálni inštrumentalisti zamestnaní vo viedenských divadlách a hráči v súboroch i orchestroch, patriacich popredným aristokratom, jednak milovníci hudby z vysokých šľachtických kruhov, ktorí aktívne pestovali hudbu a usporadúvali súkromné koncerty. To, že Mikulášovi Zmeškalovi sa naozaj podarilo v týchto kruhoch zakotviť, možno vysvetliť iba tým, že nezačínal vo veľkomeste z ničoho, ale že práve vďaka prešporskému pobytu mohol vo Viedni takpovediac pokračovať v predchádzajúcich kontaktoch s rodinou Esterházyovcov, Pálffyovcov, s A. Pászthorym a ďalšími.

Všetci mali svoje sídla aj v dnešnej Bratislave a vďaka svojmu postaveniu mohli mladému mužovi pomôcť. Zmeškal získal miesto (od roku 1785 už platené) v najvyššom uhorskom štátnom úrade so sídlom vo Viedni, v Uhorskej kráľovskej dvornej kancelárii. Odvtedy delil svoj život medzi štátnu službu, kde sa vypracoval od jednoduchého koncipistu až do vysokej funkcie dvorného sekretára, a hudbu. Pritom nemožno povedať, že prvá činnosť mu slúžila výlučne iba na zabezpečenie existencie, zatiaľ čo druhá mu poskytovala priestor na sebarealizáciu. Neboli to dva vzájomne nesúvisiace svety. Aj dobré postavenie štátneho úradníka totiž do istej miery otváralo dvere viedenských šľachtických hudobných salónov.  

Vplyvní priatelia

V prvých rokoch vo Viedni Zmeškalovi dozaista pomohla aj okolnosť, že ho menovali za člena dvornej komisie pre cenzúru, ktorej predsedal barón Gottfried van Swieten – jedna z významných osobností mocnárstva. Swieten sa vo voľnom čase venoval hudbe, ako prvý importoval do Viedne hudbu Johanna Sebastiana Bacha a na jeho domácich koncertoch pravidelne účinkoval Wolfgang Amadeus Mozart. S veľkou pravdepodobnosťou sa Zmeškal práve v tomto prostredí zoznámil s Mozartom – iba krátko po tom, ako sa Mozart presťahoval do Viedne. V prípade ďalšieho velikána triumvirátu viedenskej klasiky, Josepha Haydna, možno usudzovať, že sa s ním Zmeškal zoznámil ešte v Bratislave, kde študoval a kam Haydn na čele Esterházyho kapely sprevádzal svojho „zamestnávateľa“.

Napovedá to nielen charakter ich priateľských stykov, ale aj to, že Haydn mladšiemu Zmeškalovi venoval niekoľko svojich kvartet. Celkom presne nie je možné určiť ani začiatok Zmeškalovho priateľstva s  Ludwigom van Beethovenom. Pravdepodobne bol však Zmeškal jednou z úplne prvých osôb, ktoré mladý hudobník z Bonnu spoznal po svojom príchode do Viedne. Že Zmeškal potom hral v ďalšom Beethovenom živote významnú úlohu, je v súčasnosti už dobre známou skutočnosťou. Svedectvom je okolo 150 zachovaných Beethovenových listov a lístkov rôznorodého obsahu.  

Organizátor hudobného života

Týmto nie je Zmeškalova aktivita v oblasti hudby vyčerpaná. V úlohe organizátora sa prejavoval už od 80. rokov, neskôr, v prvých dvoch desaťročiach 19. storočia, sa v jeho priestrannom byte viacmenej pravidelne konávali tzv. Musikunterhaltungen (koncerty komornej hudby). Pozýval na ne významných viedenských interpretov a skladateľov, ako aj cudzích virtuózov, ktorí práve zavítali do hlavného mesta. Pokiaľ ide o počet návštevníkov, tieto koncerty sa nemohli merať s podujatiami v aristokratických palácoch, no svojou kvalitou rozhodne patrili ku špičkovým. Bolo tu možné počuť napríklad aj Beethovena, ktorý si v úzkom kruhu špecialistov veľa ráz odskúšal účinok svojich nových kompozícií. Pri týchto príležitostiach sa osvedčili aj Zmeškalove interpretačné schopnosti, keď ako rovnocenný partner prevzal violončelový part v kvartete či kvintete, alebo si sadol ku klavíru a sprevádzal. Popritom Zmeškal neprestal ani komponovať.

Prekvapujúcim faktom je, že v prvých viedenských rokoch bral hodiny kompozície dokonca u Mozarta, a keď sa Mozart vybral na dlhotrvajúce cesty do cudziny, pokračoval Zmeškal vo vyučovaní u Johanna Georga Albrechtsbergera, ktorého vtedy považovali za najlepšieho učiteľa.
V 1812 stál Zmeškal pri zrode Gesellschaft der Musikfreunde, inštitúcie, v súčasnosti známejšej pod skráteným názvom Musikverein. To, že ho na samom začiatku zvolili do 11-členného direktória, je už samo osebe dôkazom, že bol nielen váženou osobou, ale že musel mať aj nadpriemerné teoretické a praktické znalosti, ako aj bohaté skúsenosti v oblasti hudobného života. Nebola to funkcia reprezentačná, ale miesto, ktoré si vyžadovalo zodpovednú prácu, navyše bez nároku na akýkoľvek honorár. Zmeškal tu napríklad vypracoval archívny systém, podieľal sa na koncepcii stanov tejto spoločnosti a na organizovaní koncertov, robil nábor nových členov v uhorských spoločenských kruhoch. Okrem toho sa zúčastňoval na koncertných podujatiach ako aktívny hudobník a čo má mimoriadny význam, pri zdĺhavých vyjednávaniach s Beethovenom fungoval ako prostredník.

Do okruhu jeho známych a priateľov patrili aj Carl Czerny, Ignaz Moscheles, Maximilian Stadler, Anton a Pavol Vranický, Carl Maria von Weber a mnohí ďalší. Z vtedajšieho Uhorska to bol napríklad Anton Halm, otec Franza Liszta, Franz Paul Rigler a Johann Spech. Ukazuje sa, že Zmeškalov viedenský byt slúžil ako križovatka, kde sa stretávali ľudia s vyhranenými hudobnými záujmami zo všetkých svetových strán. Pritom o mnohých jeho aktivitách doposiaľ ani netušíme. Iba postupne sa odhaľuje, že podporoval mladé talenty (napr. I. Maysedera), finančne prispieval na novozaložené viedenské konzervatórium, že podporoval aj mimohudobné iniciatívy i spolky a priatelil sa s poprednými vedcami.

Epilóg

Pokiaľ možno odhadnúť na základe 15 sláčikových kvartet a jednej čembalovej skladby v rukopisoch, ktoré sa ako jediné zachovali z celého Zmeškalovho skladateľského diela, ako aj na základe jeho vlastného, nie veľmi konkrétneho vyjadrenia, komponoval sústavne asi do rokov 1810–1815. Jeho skladateľský odkaz bol pôvodne obsiahly a zahŕňal symfónie, klavírne a violončelové koncerty, kvartetá, sonáty sólové i sonáty pre dva nástroje či skladby pre klavír.
Pokiaľ ide o osobnosti pochádzajúce zo Slovenska, ktoré sa úspešne presadili v hlavnom meste Rakúsko-Uhorskej monarchie, je Zmeškal dozaista iba jednou z viacerých. Ak berieme do úvahy hudobných skladateľov z 18. storočia na našom území, situácia vyzerá inak: spolu ich je možno desať. Ako absolútne jediný z nášho územia sa Zmeškal dostal do úzkeho kruhu priateľov a známych všetkych troch vrcholných predstaviteľov viedenskej klasiky– Haydna, Mozarta a Beethovena. Je to málo?

 

Najdrahší hudobný gróf,
píšem Vám na najlepšom papieri, aký mám, aby ste boli tej dobroty a zajtra hrali Septet u Odescalchiho. Schindlöcker tu nie je, celá hudba by sa musela vynechať, keby ste nehrali, a podozrenie by určite nepadlo na nikoho iného ako na mňa – akoby som niečo zanedbal.
Preto Vás, milý hudobný gróf, prosím, aby ste mi túto láskavosť neodopreli, bude s Vami istotne zaobchádzané s veľkým porozumením. [...]
Posielam Vám partitúru, abyste sa mohli pozrieť na sólo posledného menuetu, ktorý je, ako viete, najobtiažnejší – očakávam Vás.
Váš Bthwn.
(Viedeň, asi prelom rokov 1800/1801)

Myslím, že by bolo predsa len dobré, keby ste nechali hrať starého Krafta, pretože je to prvýkrát, kedy budú triá hrané, potom ich budete môcť hrať – nechám však na Vašu vôľu, ako sa chcete v tejto veci zachovať. Ak sa pri tom objavia ťažkosti, ktoré by mohlo spôsobiť, že Kraft a S[schuppanzigh] spolu dobre nevychádzajú, v tom prípade sa môže vyznamenať pán od Zmeškalovcov, no nie ako hudobný gróf, ale ako zdatný hudobník.
Váš priateľ Beethoven
(Viedeň, 14. apríla 1809)

Budem hrať – veľmi rád – tu je violončelový part – ak sa na to cítite, tak hrajte, inak nechajte hrať starú Silu*, ohľadom bytu ústne, až sa uvidíme.
(Viedeň, 25. apríla 1809)
* Myslený je violončelista Antonín Kraft.

Milý Z., nehnevajte sa na môj lístok – nepripomína Vám niekedy moja situácia Herkula u kráľovnej Omfalé??? Prosil som Vás, aby ste mi kúpil zrkadlo, ako je to Vaše, a prosím Vás, akonáhle to Vaše, ktoré Vám posielam, nebudete potrebovať, aby ste mi ho predsa len dnes poslal späť, pretože moje sa rozlámalo. Žite blažene a viac o mne nepíšte ako o veľkom mužovi – pretože nikdy som nepocítil moc alebo slabosť ľudskej povahy ako dnes.
(Viedeň, 18. apríla 1809)

Najmilší Conte di Musica!
Nech Vám slúži spanie a pre dnešok Vám prajeme dobrú chuť a dobré zažívanie, to je všetko, čo potrebujeme k životu a predsa to všetko musíme tak draho zaplatiť, áno, najmilší gróf, dôverný amico, časy sú zlé, naša pokladnica prázdna, príjmy chodia zle a my sme, milostivý pane, donútení sa znížiť a poprosiť Vás o pôžičku päť zlatých [...]
Žite blažene, najmilší amico a Conte di Musica. Váš dobre naladený
LvBthwn   
(Viedeň, jeseň 1802)

Mimoriadnemu prvému majstrovi sveta v čipernosti [...] Sme Vám dlžní najväčšiu vďaku, že ste nás obdarovali časťou Vašej čipernosti. Prajeme si Vám za to osobne poďakovať, a preto Vás pozývame, aby ste zajtra prišiel k „Labuti“ *[...]
Úplne Váš Beethowen
(Viedeň, 8. februára 1812)
* Názov hostinca.

Milý Z., až včera som obdržal písomne, že arcivojvoda zaplatí svoj podiel vo výmenných poukážkach. Prosím Vás, aby ste mi napísal obsah tak, ako ste hovoril v nedeľu a ako sme sa uzhodli, že je najlepšie, aby sa to zaslalo ostatným dvom. Mám dostať osvedčenie, že vojvoda bude platiť vo výmenných poukážkach. Myslím, že toto je zbytočné o to viac, že ľudia pri dvore sa o mne, napriek zdanlivému priateľstvu, vyjadrujú akoby moje požiadavky neboli oprávnené!!!! Ó nebo, pomôž mi to niesť, lebo nie som Herkules, ktorý môže Atlasovi pomôcť niesť svet. [...]
Úplne Váš Beethowen
(Viedeň, 19. februára 1812)

Tu, milý Z., dostávate moje priateľské venovanie, ktoré by Vám malo zostať ako priateľská spomienka na naše dlhotrvajúce priateľstvo; prajem si, aby ste ho prijal ako dôkaz mojej úcty a aby ste ho nepovažoval za koniec už dlho spriadaného vlákna (pretože vo Viedni patríte k mojim najdávnejším priateľom). Žite blažene – varujte sa prehnitých pevností, vánok ich zmetie skôr než dobre udržiavané.
Ako vždy Váš priateľ Beethoven.
(Viedeň, 16. decembra 1812)

Anna Schirlbauer-Grossmannová – pôvodne dramaturgička Bratislavských hudobných slávností, neskôr hudobná redaktorka Československého rozhlasu v Bratislave. Od r. 1990 hudobná redaktorka ORF. Autorka scenárov s hudobnohistorickou tematikou pre televíziu a samostatných televíznych dokumentov, článkov pre výstavné katalógy a štúdií pre odborné periodiká v Rakúsku, Nemecku, Maďarsku a na Slovensku. V poslednom desaťročí sa vo zvýšenej miere venuje výskumu osoby a diela Mikuláša Zmeškala. Z tejto oblasti doposiaľ publikovala: heslo Zmeškal v lexikóne Musik in Geschichte und Gegenwart (Bärenreiter, 2007), heslo Zmeškal v Das Beethoven-Lexikon (Laaber, 2008), Zmeskall und die Initialen „NZ“ auf einigen Abschriften von Werken J. Haydns und A. Zimmermanns, ako aj Das Testament N. Zmeskalls und seine Bedeutung für die Musikgeschichte (Studia Musicologica, 2008/1-2 a 2009/1-2). Najbližšie vyjde: Skladateľský odkaz Mikuláša Zmeškala (Slovenská hudba).




Aktualizované: 12. 07. 2016