Logo HŽ

Charles-Valentin Alkan - génius a samotár

Výstredný život a dielo francúzskeho skladateľa a klaviristu Charlesa-Valentina Alkana (1813–1888), pochádzajúceho z chudobnej židovskej rodiny z Paríža, predstavuje jednu z menej obvyklých kapitol v dejinách hudby 19. storočia.

Prvé zmienky o tomto pozoruhodnom géniovi obsahujú záznamy Parížskeho konzervatória, dnes uložené vo francúzskych Národných archívoch. V roku 1819, keď mal päť a pol roka, sa zmieňujú o jeho „rozkošnom hlásku“. Po prijímačkách do klavírnej triedy, ktoré absolvoval ako šesťročný a kde väčšina účastníkov (zväčša vo veku 9 až 15 rokov) obišla so stručnou poznámkou typu bon musicien alebo touchant un peu de fugue („dobrý hudobník“, „trochu vie hrať fúgy“), sú komentáre týkajúce sa jeho osoby nápadne odlišné svojím entuziazmom: „Cet enfant a des dispositions étonnantes – il a joué la 3e sonate de Nicolai (en fa) bien d’aplomb.“ (Toto dieťa má úžasné schopnosti – hral 3. sonátu Nicolaia (in F) s veľkou dávkou sebaistoty.)

Mladosť naplnená tvrdou prácou  

Alkan bol najmladším žiakom Konzervatória v celej jeho histórii, no svoje včasné prijatie čoskoro obhájil tým, že získal viacero ocenení. Už roku 1829, ako pätnásťročného, ho prijali za profesora solfeggia a medzi jeho žiakov patril aj mladší brat Napoléon, ktorý neskôr sám zastával túto funkciu. Vlastne všetci z Alkanových piatich súrodencov získali post na Konzervatóriu: ďalšími boli Céleste (1812–1897), Ernest (1816–1876), neskôr flautista v divadelnom orchestri v Paríži, Maxime (1818–1891), ktorý sa potom venoval tanečnej hudbe, a napokon Gustave Alphonse (1827–okolo 1882). Alkanov otec vehementne podporoval svojho talentovaného syna. Hoci sa to môže zdať čudné, pri pravdepodobne prvom verejnom vystúpení roku 1821 sa mladý Alkan predstavil ako huslista. Keď sa rozšírila povesť o jeho výnimočnom nadaní v hre na klavíri, Rossini ho charakterizoval ako „skutočne zázračné dieťa“.

V 20. rokoch 19. storočia začal vystupovať v mnohých parížskych salónoch, vrátane toho u kňažnej Moscovej, kde sa prvýkrát stretol s Lisztom. Približne v rovnakom čase dostal Alkan príležitosť pôsobiť v škole svojho otca pre nadaných klaviristov. Antoine Marmontel (1816–1898), jeden z jeho žiakov a neskôr jeho rival, opísal školu takto: „Alkanov otec, usilovný a inteligentný muž, prevádzkoval, keď som ho roku 1833 spoznal, malú internátnu školu, ktorá sídlila na Rue des Blancs-Manteaux. Tam som dostal niekoľko lekcií od mladého Alkana, ktorý bol odo mňa o 4 roky starší. Znova si vybavujem dom pána Alkana staršieho, to skutočne patriarchálne prostredie, v ktorom sa formoval talent Valentina Alkana a v ktorom kvitla jeho tvrdou prácou naplnená mladosť. Strávil som tam niekoľko mesiacov.

Bol to istý druh prípravnej školy, pobočka Konzervatória pre mladých.“ Alkanove prvé publikované skladby boli povrchnými exhibičnými kusmi pre salónne obecenstvo, aj keď miestami boli oživené pianistickými trikmi, ktoré patrili k jeho špecialitám. V roku 1844 napísal skladbu, vôbec prvú hudobnú reprodukciu parného rušňa (Le chemin de fer op. 27), ktorá dodnes pozoruhodne evokuje heganie, rytmus a vzrušenie spojené s cestou po železnici.  

Obdobie zrelosti  

Počiatky Alkanovej umeleckej zrelosti spadajú do obdobia, keď sa čoraz viac zoznamoval s osobnosťami Liszta a Chopina a ich hudbou. Chopin býval blízko neho a často sa stretávali, aby diskutovali o hudbe. Na jednom z význačných koncertov roku 1838 predviedli Zimmerman (profesor klavíra na Konzervatóriu), Chopin, Alkan a Chopinov žiak Gutmann Alkanovu úpravu Allegretta a finále Beethovenovej 7. symfónie pre dva klavíry osemručne. Prvé záblesky originálneho zvukového sveta Alkanovej hudby prichádzajú v dielach vydaných po roku 1837. Popri obrovských technických nárokoch (čo je typické pre väčšinu jeho zachovanej tvorby pre klávesové nástroje), obsahujú jeho skladby množstvo individuálnych „architektonických“ postupov, pokiaľ ide o ich formu a jednotlivé detaily.

Medzi ne patrí napríklad neúprosná – miestami až obsesívna – tendencia k členitému modulačnému priebehu a rytmickej hutnosti, ďalej cit pre prácu s textúrou a kontrastom jednotlivých registrov klavíra, častý sklon ku grotesknosti, fascinácia dramatickými až drastickými zmenami tónin a pod. To všetko vždy v súlade s prísnou vnútornou štrukturálnou logikou kompozície. Alkanova hudba nie je hudbou „inšpirovaného“ improvizátora; rozum vždy vládne nad srdcom. To platí tak pre jeho miniatúry (Les cloches op. 64 č. 4 nemajú ani 8 taktov), ako aj rozsiahle diela vrátane mamutieho op. 39 č. 8, „prvej časti“ jeho Koncertu pre sólový klavír, ktorej predvedenie trvá okolo pol hodiny. Klaviristi mimo územia Francúzska pokladali túto hudbu za mätúcu a nesúvislú. Schumannova reakcia na Alkanove Trois morceaux dans la genre pathétique (1837) venované Lisztovi bola zúrivá: „Človek je zhrozený takou neúctou k umeniu a prírode.

[…] V Aime-moi jednotvárna francúzska melódia so strednou časťou, ktorá vôbec nezodpovedá názvu; v Le vent chromatické rumázganie na Beethovenovu tému Symfónie A dur a v poslednej skladbe odporná prázdnota, kde sú iba pahýle, brvná a katov povraz - to posledné navyše prebraté od Berlio- za. Poblúdený talent by sme chránili, keby tu len nejaký bol, keby tu zostalo aspoň trocha hudby. No tam, kde je práve talent pochybný a z hudby neuzrieme ani zbla, musíme sa s hnevom odvrátiť...“* V čase, keď recenzoval Six morceaux caractéristiques (1838), Schumann svoju rétoriku trochu zmiernil: „Jeho minulý príspevok sme posledne posúdili trochu príkro a spomienka naň na nás stále pôsobí skľučujúco. Avšak tu nachádzame taký skvelý žart, ktorého terčom je operná hudba (č. 6, L’Opéra), že si lepší ani nedokážeme predstaviť. Skladateľ dobre ovláda neobvyklé efekty, ktorých je schopný jeho nástroj.“  

Prvé odmlčanie 

Po Alkanovom spoločnom vystúpení so Chopinom roku 1838 nasleduje takmer osemročná prestávka v koncertnej činnosti až do roku 1844. Panuje všeobecná domnienka, že dôvodom bolo počatie a narodenie údajného Alkanovho syna Elieho-Miriama Delaborda (1839–1913). Hoci jeho otcovstvo nikdy nebolo potvrdené (ani vyvrátené) ani jednou zo zúčastnených strán, nepriame dôkazy hovoria jasne. Delaborde sa dostal do pozornosti ako päťročný Alkanov žiak. Obaja boli virtuózmi na klávesových nástrojoch, nielen na klavíri, ale aj na organe a pédalieri, pedálovom klavíri. Delaborde často hrával Alkanovu hudbu a pripravoval ju pre vydávanie. Pozoruhodné je, že obaja mali záľubu v papagájoch; Delaborde s nimi cestoval na koncertné turné, Alkan napísal jedno z mála zachovaných diel pre iné ako klávesové nástroje – bizarnú pohrebnú kantátu pre hlasy a drevené dychové nástroje – na počesť smrti svojho papagája Jacquota.

Delabordeov rodný list udáva ako jeho rodičov „Demoiselle Lina Eraîm Miriam, 38 rokov, pochádzajúca z Nantes, otec neznámy“. Nič viac nie je o jeho matke známe, existujú len dohady, že to bola vydatá žena a Alkanova žiačka. Hanlivý Marmontel poznamenal, že „Delabordovo narodenie bolo stránkou z románu o živote veľkého umelca. Ukrátený o matkinu nehu, vďačil za bdelú starostlivosť, takú dôležitú v ranom detstve, svojej adoptívnej matke.“ Keďže Delaborde pravdepodobne prevzal priezvisko svojej náhradnej matky, ukazuje sa tu zaujímavé prepojenie s Alkanovou dobrou priateľkou George Sandovou, ktorá mu bola veľmi blízka ešte predtým, ako sa začal jej románik so Chopinom, a aj potom s ňou mal veľmi dobré vzťahy. Delaborde bolo rodné priezvisko Sandovej matky. Tieto záhady dodnes ostávajú nevysvetlené. Alkan sa nikdy neoženil a pokiaľ je známe, nemal ani ďalšie deti.  

Opäť na scéne  

Keď sa Alkan znova objavil na scéne, hneď nadviazal na svoju predchádzajúcu kariéru. V období odmlky síce nepublikoval, no určite neprestal komponovať a množstvo závažných kompozícií sa zjavilo v nasledujúcich rokoch. Medzi nimi boli Prelúdiá op. 31 (vydané 1847), Grande sonate op. 33 (1847) a 12 Etudes dans tous les tons majeurs op. 35 (1848). Všetky tieto skladby, rovnako ako druhá zbierka Impromptus (op. 32 č. 2) vydaná roku 1849, ktorá obsahuje tri skladby v 5/4 takte a jednu v 7/4 takte, dokladujú Alkanovu jedinečnú invenčnosť a inovatívnosť. Hoci sonáta bola napísaná roku 1847, viaceré zo spomenutých diel vznikli v predchádzajúcom „období mlčania“. Existovali aj ďalšie – ako ich približuje kritik d’Ortigue roku 1844, hovoriac o sextetách, kvintetách a symfónii, ktoré neboli nikdy uvedené a dnes sú pokladané za stratené. Roku 1848 nastala kríza, z ktorej sa Alkan už nikdy plne nezotavil. Smrťou Zimmermana sa na Konzervatóriu uvoľnilo miesto profesora klavíra. Alkan veril, že je najvhodnejším kandidátom (a vskutku ním aj bol) na jeho obsadenie.

Avšak skladateľ Auber, ktorý na poste riaditeľa vystriedal Cherubiniho, bol viac naklonený hudobne menej zručnému, no svetáckejšiemu Antoinovi Marmontelovi, Alkanovmu bývalému žiakovi a podľa jeho mienky „najnevhodejšiemu“ zo všetkých uchádzačov. Alkanovo extenzívne úsilie bolo podporované George Sandovou a na jeho stranu sa okrem iných postavili Victor Hugo, Liszt, Chopin, Berlioz a ďalší, no jeho vstup do konkurzu bol oneskorený a navyše nešikovný. Po revolúcii roku 1848 mal Auber všetky potrebné politické konexie, a tak miesto pripadlo Marmontelovi. Tento úder nespôsobil okamžité stiahnutie sa zo scény. Alkan ďalej koncertoval – jeho posledný koncert s nemoderným programom, ktorý zahŕňal diela Bacha a Mozarta, sa uskutočnil v máji 1849 pred obecenstvom, súčasťou ktorého boli aj Delacroix a Meyerbeer. Delacroix si do svojho denníka poznamenal, že „od roztržky s Auberom bol Alkan značne vykoľajený a nepochybne takým zostane aj naďalej.“  

Na ceste k mlčaniu  

Smrť Chopina v októbri 1849 – ten bol už príliš chorý na to, aby navštívil Alkanov posledný koncert v máji – musela na jeho priateľa doľahnúť veľmi ťažko. Boli si navzájom blízki, mali spoločných žiakov, podobný vkus a zdieľali zmysel aj pre pochybnejšie spôsoby rozptýlenia. Chopin napísal istému priateľovi o návšteve v jednom z parížskych music-hallov:„Išiel som s Alkanom na vaudeville, pozrieť sa na Arnala. Ako obyčajne, Arnal je veľmi zábavný. Rozpráva obecenstvu o tom, ako zúfalo potreboval močiť vo vlaku, no nemohol sa dostať na toaletu, kým nezastavili v Orléans. Nepadlo jediné vulgárne slovo, no všetci rozumeli a pučili sa od smiechu.“

Alkan sa postupne vytrácal z veľkej spoločnosti, jeho listy Sandovej, Hillerovi a iným obsahujú stále viac zmienok o jeho „mizantropii“, o skutočných alebo predstieraných chorobách, hoci, zdá sa, ešte stále usporadúval večierky pre priateľov a skúšal nástroje v Érardovej továrni. Navyše pokračoval v pedagogickej a kompozičnej činnosti a vydal niekoľko nových diel, medzi nimi jeho majstrovské Études dans tous les tons mineurs (vydané 1857, napísané 1846–1857), ktoré obsahujú kompletnú symfóniu pre sólový klavír (čísla 4 až 7; ide o iné skladby ako spomenutú symfóniu pre orchester) a klavírny koncert (čísla 8 až 10).

...viac v aktuálnom čísle HŽ...  




Aktualizované: 01. 07. 2016