Logo HŽ

Zázračné husle Itzhaka Perlmana

Životná a umelecká dráha huslistu Itzhaka Perlmana (1945) predstavuje výnimočný príbeh. Zázračné dieťa, trpiace fatálnym hendikepom, ktorý by každého okamžite odradil od pomyslenia na kariéru hudobníka, žiari na svetovej scéne ako superstar už desaťročia. Hrá klasiku, koketuje s jazzom, nahráva klezmer i filmovú hudbu, účinkuje v televíznych show, je vyhľadávaným pedagógom a poskytuje zábavné interview. Tento rok si fanúšikovia i médiá pripomínajú Perlmanove 70. narodeniny, ktoré oslavuje pre neho typickým spôsobom – sériou nových albumov a svetovým turné.

Barle verzus sláčik

Itzhak Perlman je izraelsko-americký huslista, dirigent a pedagóg považovaný za jedného z najvýznamnejších inštrumentalistov 20. storočia v oblasti klasickej hudby. Narodil sa 31. augusta 1945 v Tel Avive. Jeho rodičia, Chaim a Šošana Perlmanovci, boli poľského pôvodu a do Palestíny emigrovali nezávisle od seba v 30. rokoch. Itzhak Perlman bol mimoriadne nadané dieťa, o hudbu sa zaujímal od útleho detstva. Keď mal tri roky, požiadal rodičov, aby mu kúpili husle, lebo ich počul v rozhlase. V tom čase ho ešte odmietli prijať na konzervatórium, bol príliš malý, aby nástroj udržal v rukách. Preto údajne začínal hrať s hračkárskym sláčikom. Otec Chaim, ktorý bol chudobným holičom, kúpil synovi husle vo výpredaji za šesť dolárov, na ktorých potom celé dni cvičil. O rok neskôr Perlman prekonal ťažkú obrnu s celoživotnými následkami. Odvtedy má paralyzované dolné končatiny, pohybuje sa len s pomocou bariel alebo na vozíku, na husliach hrá posediačky, no jeho odhodlanie venovať sa hudbe sa nikdy nezmenšilo. Napriek skeptickým prognózam lekárov o možnosti pokračovať v kariére, otec mladého Perlmana rozpoznal jeho výnimočný talent a rozhodol sa ho zapísať na telavivské konzervatórium k renomovanej pedagogičke Rivke Goldgart. Ako desaťročný uviedol Itzhak Perlman svoj prvý recitál a vzbudil v Izraeli rozruch ako zázračný detský talent.

Slávny ako Rolling Stones

Ako trinásťročný účinkoval Perlman v roku 1958 v slávnej show Caravan of Stars vyhľadávača televíznych talentov Eda Sullivana, neskôr v nej vystúpil s ďalšou vtedajšou hudobnou hviezdou, britskou kapelou The Rolling Stones. Mladík absolvoval aj dvojmesačné turné so Sullivanom po Spojených štátoch. Už vtedy disponoval svojím typickým interpretačným prejavom: sýtym, plným tónom, nedostihnuteľnou technikou a výbornými komunikačnými schopnosťami. Jeho koncerty so skladbami Let čmeliaka od Korsakova, Polonaise brillante od Wieniawského a Finále Mendelssohnovho Husľového koncertu z neho urobili americkú hviezdu. Následne sa Perlman s rodičmi presťahoval do New Yorku, kde po získaní štipendia americko-izraelskej kultúrnej nadácie nastúpil na slávnu Juilliard School a študoval u renomovaných pedagógov Ivana Galamiana a Dorothy DeLay. Tá sa o Perlmanovi neskôr vyjadrila, že „patril ku kreatívnym géniom, ktorí sa nikdy nevzdávajú.“ V roku 1963 Perlman debutoval v Carnegie Hall s Koncertom č.1 fis mol Henryka Wieniawského. Tam si ho všimli slávni huslisti Isaac Stern a Yehudi Menuhin. Stern ho potom zoznámil so Solom Hurokom, ktorý sa stal jeho dlhoročným manažérom. O rok neskôr Perlman vyhral prestížnu súťaž Leventritt Competition, ktorej hlavnou cenou bolo vystúpenie s Newyorskou filharmóniou pod taktovkou slávneho Leonarda Bernsteina. V nasledujúcich desaťročiach Perlman žiaril ako kométa, vystupoval s takmer všetkými slávnymi svetovými orchestrami a dirigentmi. O náročnej koncertnej činnosti Perlman tvrdí: „Každý koncert je nová skúsenosť a vždy znamená veľkú výzvu, hlavne keď sa umelec dostane do stavu, že musí nejakú hudbu opakovať stále dookola. Vtedy sa jednoducho musí sústrediť na to, čím ho tá hudba oslovuje a musí tak urobiť zakaždým, keď vystupuje.“

V roku 1975 začal Itzhak Perlman vyučovať na konzervatóriu na Brooklyn College a po Dorothe DeLay nastúpil aj na Juilliard School. Je autorom a lídrom Perlman Music Program na Long Islande v New Yorku, ktorý založil v roku 1995 a ktorý zahŕňa štandardnú výučbu i majstrovské kurzy. Program vedie spolu so svojou manželkou Toby, ktorá je tiež koncertnou huslistkou. Okrem toho Perlman vyučoval aj v komunitnom centre v Beershebe v Izraeli. O učení povedal: „Nikdy nevynechajte možnosť vyučovať; keď učíte iných, učíte zároveň i seba.“ V poslednom období sa čoraz viac venuje aj dirigovaniu, je hosťujúcim dirigentom Detroitského symfonického orchestra. S taktovkou hosťoval v najprestížnejších svetových orchestroch: filharmóniách v New Yorku, Chicagu, vo Philadelphii, v Bostone, Los Angeles, v Berlíne i Londýne.

Hviezdne turné

Perlman dlhodobo spolupracuje s Izraelskou filharmóniou, v roku 1987 s ňou vystúpil na koncertoch vo Varšave a Budapešti. V roku 1990 s orchestrom pod vedením Zubina Mehtu absolvoval turné po bývalom Sovietskom zväze. Na koncertoch uvádzal hlavne veľké diela ruskej klasiky, napríklad Čajkovského Husľový koncert. Okrem toho Perlman pripravil pre svojich početných ruských priaznivcov i sériu komorných koncertov, kde vystúpil v sprievode klaviristky Janet Guggenheimovej. Ťažiskom dramaturgie boli drobné virtuózne skladby, ktoré na malej ploche ilustrovali Perlmanovu muzikalitu, schopnosť drobnokresby i dar baviť publikum inteligentne namiešanou dávkou hudby a humoru. Okrem známej Tartiniho sonáty s podtitulom Diablov trilok koncert pozostával hlavne z virtuóznych skladbičiek Fritza Kreislera, Henryka Wieniawského, Sergeja Prokofieva či Antonia Bazziniho. Koncert bol zaznamenaný naživo na albume s názvom Live in Russia. Obrovské ovácie, ktoré nasledovali po každej skladbe, sú súčasťou nahrávky a dokazujú, že americkí huslisti ako Perlman, Jasha Heifetz, Mischa Elman, Nathan Milstein alebo Isaac Stern, boli viac než rešpektovaným protipólom famóznych ruských huslistov Davida Oistracha alebo Leonida Kogana. Za Perlmanovým úspechom stojí závratná virtuozita, jasný tón jeho huslí Guarneri del Gesù a neprekonateľná kantiléna, svojou plasticitou porovnateľná azda iba s klavírnym umením jeho newyorského „suseda“, bývalého ruského emigranta Vladimira Horowitza. Perlman hrá aj na husliach značky Stradivari z roku 1714, ktoré pred ním vlastnil slávny Yehudi Menuhin a sú považované za jeden z najlepších nástrojov cremonského majstra. Okrem toho často používa aj rovnako slávny nástroj Carla Bergonziho po Fritzovi Kreislerovi.

Repertoár a nahrávky

Perlman v priebehu svojej bohatej kariéry nahral väčšinu štandardného klasického repertoáru, diela Dvořáka, Mozarta, Brahmsa, Vivaldiho, Beethovena, Čajkovského, Sibelia či Prokofieva a spolupracoval s umelcami ako Emmanuel Ax, Yo-Yo Ma, Kathleen Battle alebo Placido Domingo. Často vystupoval s Jessye Normanovou, Isaacom Sternom a Jurijom Temirkanovom i so svojím dobrým priateľom, huslistom a violistom Pinchasom Zukermanom. No Perlman nezabúda ani na hudbu 20. storočia. Jeho nahrávka Husľového koncertu Albana Berga s Bostonským symfonickým orchestrom pod vedením Seijiho Ozawu je považovaná za jednu z jeho najlepších. Kritik Ted Libbey napísal: „Perlman je špičkový huslista, hrá spôsobom, ktorý nechá budúce generácie stáť v nemom úžase.“ Na margo súčasnej hudby sa Perlman vyjadril nasledovne: „Problém so súčasnou hudbu spočíva v tom, že ju potrebujete počuť viackrát, aby ste ju dokázali naozaj ohodnotiť. Ale takú šancu dostanete iba zriedkavo.“ Perlman patrí bezpochyby medzi najvýznamnejších huslistov 20. storočia. Za jednu z jeho najlepších nahrávok komornej hudby sú považované Beethovenove Sláčikové triá, ktoré naštudoval spolu s violistom Pinchasom Zuckermanom a violončelistom Lynnom Harrellom. Tento album je plný intenzity a výbušnej energie, dokonalého frázovania a súhry, nádherného tónu, lyriky i kantilény. Beethovenove skladby boli zaznamenané naživo v rokoch 1989 až 1990, počas koncertov tria v kultúrnom centre „92. Street Y“ na Manhattane, no zvukové vstupy publika boli pri dodatočnom remasterovaní minimalizované. O to viac vyniká kvalita samotnej hudby. Isaac Stern o Perlmanovi pre týždenník Newsweek napísal: „Jeho talent nemá hranice a v spôsobe, akým narába s husľami, sa mu nikto ani nepriblíži.“ CD bolo v roku 1994 ako jediný klasický album nominované na cenu Grammy. Počas odovzdávania umelci s obrovským úspechom vystúpili v živom televíznom prenose. Mimoriadne cenený je i ďalší titul s Pinchasom Zukermanom Music for Two Violins, ďalej The American album a nahrávky koncertov Brahmsa a Šostakoviča.

Zlatá izraelská mládež
Itzhak Perlman bol, podobne ako ďalší slávni huslisti Pinchas Zukerman alebo Shlomo Mintz, „produktom“ zlatej povojnovej éry izraelských huslistov, ktorí nadviazali na staršiu generáciu legendárnych interpretov ako Isaac Stern, Jascha Heifetz a Nathan Milstein. Silná skupina izraelsko-amerických huslistov, chránencov Isaaca Sterna, je pre svoju zomknutosť vraj dokonca nazývaná „Košer Nostra“. No Perlman sa na rozdiel od staršej generácie huslistov pokúsil o nový interpretačný prístup k dielam klasiky, ktoré boli v podaní starých huslistov príliš preromantizované, často afektované, štýlovo deformované a poznačené zásahmi do partitúry zo strany interpreta. Vo svojej vízii preto Perlman vychádzal skôr z interpretácie iných renomovaných huslistov: Henryka Szerynga, Arthura Grumiauxa a Davida Oistracha. Perlmanova hra je hodnotená ako romantická, inteligentná, zanietená a virtuózna. Jeho tón býva často charakterizovaný prívlastkami ako „medový, zamatový či zlatý,“ hoci sa mu občas vyčíta príliš romantický výraz a expresia, ako i časté využívanie vibráta. Perlman svojou vrúcnosťou a osobitosťou podľa kritikov prepojil modernú husľovú hru s rešpektom k tradíciám dávnych virtuózov a publikum ho miluje pre jeho šarm a prirodzenú radosť z hudby. Stále často koncertuje a jeho vystúpenia bývajú okrem prehliadky muzikality a vrcholnej virtuozity i prejavom ľudskosti a zmyslu pre humor. Keď pred niekoľkými rokmi vystupoval v losangeleskej Disney Hall s Beethovenovou Kreutzerovou sonátou, nečakane sa zapol protipožiarny alarm a obecenstvo zachvátila panika. Perlman to však z pódia vtipne okomentoval: „Beethoven nám dáva znamenie“. Poslucháčov rozosmial a plynule pokračoval vo vystúpení. Za svoje mimoriadne umelecké aktivity Perlman získal už pätnásť cien Grammy, tri ceny Emmy, v roku 2008 dostal cenu za celoživotné zásluhy v nahrávacom priemysle. Prezident Reagan mu udelil cenu Liberty, prezident Clinton ho v roku 2000 ocenil National Medal of Arts. Viackrát vystúpil v Bielom dome – počas návštevy kráľovnej Alžbety II. i na inaugurácii prezidenta Baracka Obamu v roku 2009, kde uviedol premiéru skladby Johna Williamsa. Toto vystúpenie sledovalo okolo 40 miliónov televíznych divákov. Slávny režisér Christopher Nupen natočil o Perlmanovi film Itzhak Perlman: Virtuoso Violinist. Je držiteľom čestných doktorátov z univerzít v Harvarde, Yale, Brandeiskej a Hebrejskej univerzity a držiteľom čestnej medaily pri príležitosti stého výročia založenia Juilliard School.

Hendikep s nadhľadom
Itzhak Perlman sa stal inšpiráciou pre množstvo hudobníkov, ako i ľudí s fyzickou indispozíciou. Neodmysliteľnou súčasťou jeho osobnosti je i neustála propagácia problematiky hendikepovaných ľudí. Perlman o svojich problémoch otvorene hovorí, čo je vo svete klasickej hudby, kde sa každý umelec snaží i ten najmenší fyzický nedostatok skôr dokonale ukrývať, výnimkou. Pri stretnutiach s publikom po koncertoch s humorom rozpráva o svojom cvičení fitness, udržiavaní sa v kondícii a povzbudzuje postihnutých v hľadisku. Perlman sa s médiami podelil aj o traumatický zážitok z minulého roku, keď ho na letisku v Toronte opustil asistent pre postihnutých. Po kritizovanej afére sa Air Canada Perlmanovi verejne ospravedlnila. Ten svoj údel berie s nadhľadom. Keď mal problémy usadiť sa počas jednej show na stoličku vedľa mladej huslistky, povedal: „Niektoré veci, ktoré vám idú ľahko, mne idú ťažšie.“ Keď potom študentka zahrala falošne, dodal: „A naopak, niektoré zas idú lepšie mne než vám.“

Všestranný showman
Perlman je multižánrový umelec a okrem husľového umenia je známy aj ako vynikajúci spevák. Vroku 1981 sa dokonca objavil v serióznej basovej roli žalárnika na nahrávke Pucciniho Tosky s Placidom Domingom. Okrem intenzívnej koncertnej a nahrávacej činnosti sa Perlman často objavuje v televíznych show ako improvizátor a zabávač. V programe Artist’s Table so šéfkuchárom Jacquesom Pépinom rozoberal vzťah hudby a kulinárskeho umenia. Účinkoval vo viacerých show, napríklad Live from Lincon Center, The Late Show, The Tonight Show a Sesame Street a tohtoročná show v Lincoln Center „slávnostne“ odhalila, že Perlman, hoci nie je uvedený medzi účinkujúcimi na obale, hrá husľové sólo aj v populárnej piesni Billyho Joela The Downeaster Alexa z roku 1989. Itzhak Perlman sa navyše netají svojou celoživotnou vášňou k jazzu a účinkuje na albume známych jazzových štandardov Side by Side s kapelou legendárneho klaviristu Oscara Petersona. Suverénne sa pohybuje i v tradičnej židovskej hudbe klezmer. Nahral album In the Fiddler’s House s takými legendami tohto žánru, ako sú kapely The Klezmatics alebo Brave Old World, k albumu bol v Poľsku natočený aj televízny špeciál s hviezdami hudby klezmer.

V roku 2012 vydal Perlman album Eternal Echoes:Songs & Dances v spolupráci s kantorom Itzhakom Meirom Helfgotom, ktorý ponúkol liturgické a tradičné židovské aranžmány pre komorný orchester a klezmerovú kapelu. Viaceré ceny získal aj vynikajúci dokumentárny film Fiddling for the Future o Perlmanovej pedagogickej a dirigentskej práci v rámci Perlman Music Program. Perlman je aktívny aj v oblasti filmovej hudby, nahral slávnu titulnú melódiu k filmu Schindlerov zoznam, ktorý získal cenu Academy Award za najlepšiu partitúru, podieľal sa tiež na Williamsovej hudbe k filmu Gejša. Stále viac sa zúčastňuje aj moderovaných podujatí mimo oblasti hudby. Tento rok napríklad vystúpi na zasadnutí vedeckej rady univerzity v Elone a dokonca na konferencii Asociácie finančných profesionálov v Denveri.

Novinky
Itzhak Perlman je stále koncertne aktívny. Sezónu 2015/2016 oslávi vydaním troch albumov a svetovým koncertným turné. To budú tvoriť hlavne koncerty s klaviristom Emanuelom Axom. V decembri tohto roku vystúpi Perlman v unikátnom triu s klaviristom Jevgenijom Kissinom a violončelistom Mischom Maiskym, pričom pôjde o jeho vôbec prvú spoluprácu s Kissinom. Zároveň ohlásil comeback projektu In the Fiddler´s House. Aktuálne vychádza jeho album so sonátami Faurého a Straussa s Emanuelom Axom, 77-diskový box jeho diskografie pre Warner a 25-diskový box v Deutsche Grammophone. Mimoriadne očakávané sú napríklad jeho plánované recitály s klaviristom Rohanom de Silva v londýnskom Barbican Centre v apríli 2016, po ktorých nasledujú koncerty v Paríži a Mníchove. Chicago Daily News o Perlmanovi napísali: „Jeho hra vzbudzuje dojem, že sa naučil hrať na husliach tak ľahko, ako sa naučil dýchať.“ New York Times tvrdia: „Perlman sa rýchlo dostal do úzkej skupiny umelcov ako Rubinstein alebo Segovia, do ktorých sa obecenstvo okamžite zamilovalo.“
„Pýtate sa, prečo je stále taký rozruch okolo Perlmana?“ – kladie si otázku Tim Page z The Washington Post – „jednoducho preto, že si to oprávnene zaslúži“. Perlmanov tón je bohatý a vrúcny, je stelesnením toho najlepšieho, čo dala svetu tzv. izraelsko-americká husľová škola. Jeho precítená muzikalita a technické schopnosti, delikátna artikulácia i úchvatná energia z neho robia jedno z najväčších mien husľovej hry v dejinách. Perlman však komentuje svoju hviezdnu kariéru skromne a lakonicky: „Hrám na husliach, to je jediné, čo viem. Mnoho zázračných detí predčasne skončilo kariéru, preto je mojím cieľom dokázať prežiť s vlastným talentom.“




Aktualizované: 22. 02. 2016