Logo HŽ

Vladimir Horowitz

Klavírny čarodejník z krajiny Oz

Pamätáme si ho ako usmievavého starčeka s motýlikom, ktorý ako osemdesiatpäťročný hrával recitály a zanechal po sebe množstvo výnimočných nahrávok. Jeho život však v mnohom pripomínal rockovú hviezdu. Hral pre amerických prezidentov, priatelil sa so slávnymi hercami a hudobníkmi. Máloktorý klasický umelec mal v  časoch jeho slávy vlastný fanklub a lístky vypredával za pár minút tak ako on. Aj napriek osobným krízam patrí Vladimir Horowitz medzi najúspešnejších umelcov klasickej hudby, čo dokladá aj množstvo ocenení, vrátane viacerých Grammy. Už počas jeho života vznikol „horowitzovský kult”, obdivovatelia s ním cestovali z miesta na miesto. Jeho tónová kultúra je považovaná za neprekonateľnú. Viaceré z jeho nahrávok znalci považujú za definitívne kvôli neuveriteľnej schopnosti dynamických odtieňov, dych vyrážajúcim pianissimám, kantabilnosti fráz,  farebnosti zvuku, virtuozite a  plastickosti detailov. Po 20 rokoch od Horowitzovej smrti môžeme skonštatovať, že doba hviezdnych klaviristov, slávnych návratov,  státisícov predaných nosičov a senzačných reportáží z  koncertov na prvých stránkach novín sa pravdepodobne nenávratne skončila.

Je tesne pred koncertom. Carnegie Hall je obsadená do posledného miesta, na lístky sa niekoľko dní predtým čakalo celé hodiny. Obecenstvo ani nedýcha, čaká na sólistu. Na programe je Rachmaninovov 3. klavírny koncert. V zákulisí nervózne postáva útly chlapík v staromódnom obleku s farebným motýlikom a veľkou bielou vreckovkou. Vedľa neho stojí manažér, niečo mu naliehavo vysvetľuje a pôsobí, akoby ho chcel doslova vytlačiť na pódium. Po chvíli napokon vychádza na scénu, obecenstvo obradne vstáva a tlieska. Posadí sa ku klavíru, pozrie na dirigenta a koncert sa môže začať. Už z prvých akordov cítiť sebavedomie výnimočného hudobníka. Ako sa koncert blíži k finále, klavirista rozpúta nevídané predstavenie: zbesilé oktávové behy hrá s neskutočnou ľahkosťou, klavír znie démonicky, vzápätí očarí lyrickou kantilénou. Nástroj pod jeho rukami spieva, interpretácia pôsobí, akoby hrali dvaja klaviristi súčasne. Nenapodobiteľný spevný tón napĺňa sálu nadšením. Po mohutnom aplauze nasledujú virtuózne prídavky, publikum buráca. Malo šťastie, že si mohlo vypočuť Vladimira Horowitza. Podľa jeho obdivovateľov najväčšieho klaviristu všetkých čias.

Kyjevský zázrak
Horowitz sa narodil 1. 10. 1903 v Kyjeve, niektoré zdroje však uvádzajú ako miesto narodenia Berdičev. Bol najmladším zo štyroch detí v zámožnej židovskej rodine inžiniera Samuela Horowitza a jeho manželky Sofie. Často sa omylom udáva rok 1904. Nedorozumenie spôsobil otec, ktorý rok sfalšoval, aby sa jeho syn vďaka mladšiemu veku vyhol vojenskej službe. Prvé hodiny klavíra dávala štvorročnému synovi matka, ktorá bola výborná pianistka. Ako zázračný klavirista sa napriek tomu neprejavoval, oveľa väčší záujem javil o komponovanie. V roku 1912 začal študovať na kyjevskom konzervatóriu u Vladimíra Puchalského, Sergeja Tarnovského, od roku 1919 aj u Felixa Blumenfelda (bývalého študenta legendárneho Antona Rubinsteina). Hoci neskôr absolvoval pár hodín u slávneho Alfreda Cortota v Paríži, Blumenfeld bol oficiálne jeho posledným učiteľom. Horowitz mu dodatočne pripísal „zásluhy“ za to, že hral s vystretými prstami a zápästím poklesnutým pod klaviatúru. Jeho dokonalá technika pri takomto nevhodnom držaní ruky privádzala akademikov do zúfalstva. Chýry o výnimočnom mladom klaviristovi sa šírili rýchlo. V roku 1914 hral pred Alexandrom Skriabinom, ktorý jeho talent pochválil, no dodal, že na to, aby sa stal veľkým umelcom, potrebuje rozhľad vo všetkých druhoch umenia. V roku 1919 Horowitz absolvoval konzervatórium Rachmaninovovým 3. klavírnym koncertom. Skladba sa neskôr stala jednou z jeho najobľúbenejších. Zlé jazyky tvrdia, že Horowitz na konzervatóriu cvičieval málo a väčšinu času si prehrával operné partitúry.

Recitály za kus chleba
V 20. rokoch začal Horowitz koncertovať po celom Rusku. Svoj prvý recitál odohral v roku 1920 v Charkove. V sezóne 1924–1925 absolvoval 70 koncertov s desiatimi rôznymi programami. (Len v Petrohrade mal 23 recitálov, na ktorých zahral vyše 200 diel!) Napriek sláve dostával za koncerty väčšinou honorár v podobe chleba, masla alebo čokolády. V tomto období sa stal živiteľom rodiny, ktorá vďaka revolúcii a vpádu boľševikov do Kyjeva prišla v roku 1920 o všetok majetok vrátane rodinného klavíra. Vladimír Horowitz chcel však stále najmä komponovať, túžil po dvojúlohe skladateľa – klaviristu, jeho vzormi boli Liszt a Rachmaninov. Kariéru koncertného umelca vnímal najmä ako pomoc schudobnenej rodine. Horowitz bol mimoriadne populárny najmä v Petrohrade. Mladý, štíhly, vzhľadom trochu pripomínajúci Chopina, mal vlastný „fanklub“: jeho koncerty navštevovali mladé dámy, ktoré na koncertoch hlučne prejavovali svoj obdiv. Keďže na ďalšie štúdium kompozície neboli peniaze, pianistická dráha bola preňho jediným východiskom. Keď videl, že revolúcia v krvavej občianskej vojne definitívne zvíťazila, na radu Artura Schnabela opustil na jeseň 1925 Rusko, rozhodnutý viac sa nevrátiť. Trvalo vyše 60 rokov, kým do vlasti opäť zavítal. Bolo to počas pamätného turné v roku 1986.
Horowitz bol už v 20. rokoch známy i za hranicami Ruska, čo mu prinieslo ponuku na európske turné. V Nemecku dostal dostal v roku 1925 príležitosť uviesť s Hamburskou filharmóniou Čajkovského Koncert č. 1 b mol. Pozoruhodné sú okolnosti, za akých k tomu došlo. Po dni strávenom prehliadkou zoologickej záhrady bol Horowitz oslovený na záskok za chorú sólistku s upozornením, že na prípravu má dve hodiny. Vystúpil bez akéhokoľvek skúšania. Keď začal hrať, dirigent Eugen Pabst podľa očitých svedkov prestal dirigovať a zišiel ku klavíru  počúvať neznámeho sólistu. Táto senzácia zásadne ovplyvnila Horowitzovu začínajúcu kariéru. V roku 1926 absolvoval premiéru v Berlíne a odštartoval rozsiahlu sériu koncertov v západnej Európe, vrátane Paríža i Londýna.

Americký debut, stretnutie s Toscaninim
V roku 1928 dostal Horowitz ponuku na prvé americké turné s Čajkovského koncertom. Koncert v newyorskej Carnegie Hall dirigoval Sir Thomas Beecham, ktorý v ten večer v USA tiež debutoval. Horowitz ho neskôr obvinil, že skladbu poriadne neovládal: „Jeho tempá boli k smrti pomalé. Ale kto som bol ja, neznámy vystrašený židovský chlapec z Kyjeva, aby som sa hádal s Thomasom Beechamom?“ Koncert mal napriek tomu mimoriadny úspech. Aj preto, že po relatívne pomalých prvých dvoch častiach začal hrať Horowitz finále „na vlastnú päsť“ v tempe, ktoré Beecham ledva stíhal sledovať. Úžas vzbudzovali hlavne oktávové behy, ktoré hral tak, že obecenstvo počas nich vstávalo zo sedadiel, aby mohlo sledovať jeho ruky. Kritik Olin Downes Horowitza nazval „tornádom valiacim sa zo stepí“ a poznamenal, že „už roky v tomto meste žiaden klavirista nespôsobil taký rozruch“. Tento koncert je dodnes považovaný za jeden z najúspešnejších debutov všetkých čias. V 30. rokoch Horowitzova sláva prudko stúpala a na svetovej scéne plnej slávnych klaviristov (Hofmann, Rubinstein, Cortot) žiaril ako kométa. V roku 1933 dostal ponuku prvýkrát spolupracovať so slávnym Toscaninim. Mali spolu s Newyorskou filharmóniou uviesť Beethovenov Klavírny koncert č. 5 Es dur „Cisársky“. Horowitz mal obavy, pretože koncert ešte nehral, navyše bolo známe, že zdržanlivým dojmom pôsobiaci Toscanini nemal rád hviezdy. Už na prvom stretnutí si ho však dirigent obľúbil, tento moment bol začiatkom ich dlhoročnej spolupráce. Na jednom zo spoločných vystúpení sa Horowitz zoznámil aj s Toscaniniho dcérou Wandou, s ktorou sa neskôr oženil. Po vypuknutí 2. svetovej vojny sa manželia definitívne usadili v New Yorku. Spolupráca sólistu a dirigenta prinášala svoje plody v podobe skvelých koncertov a albumov, záznam Čajkovského koncertu s Horowitzom a Toscaninim je považovaný za jednu z najlepších nahrávok tohto diela vôbec. V roku 1942 bol už Horowitz najlepšie plateným americkým interpretom, ktorý si získaval popularitu aj vďaka dobročinným zbierkam z koncertov v prospech vojnového angažovania sa Američanov v 2. svetovej vojne.

Priateľstvo s Rachmaninovom
Dôležitým okamihom v Horowitzovom živote bolo stretnutie so Sergejom Rachmaninovom, ktorý žil tiež v Spojených štátoch. Zoznámili sa v New Yorku krátko pred Horowitzovým americkým debutom a ich priateľstvo pretrvalo až do skladateľovej smrti v roku 1943. Asi najhranejším Horowitzovým koncertom bol práve Rachmaninovov 3. klavírny koncert, ktorý autor napísal tak, aby vyhovoval jeho vlastnému virtuóznemu štýlu. Keď Rachmaninov počul koncert hrať Horowitza, bol nadšený a sebakriticky dielo vylúčil z vlastného repertoáru. Po Horowitzovom vystúpení v roku 1941 verejne vyhlásil: „Vždy som sníval o tom, že takto by mal môj koncert znieť, ale nikdy som nepredpokladal, že sa toho raz dožijem.“ Horowitz koncert v priebehu celej svojej kariéry nahral šesťkrát.
Okrem iných hudobníkov sa Horowitz priatelil aj so Skriabinovým zaťom, fenomenálnym ruským klaviristom Vladimirom Sofronickým. Vzťahy s ostatnými svetovými klaviristami však neboli vždy ružové. Artura Schnabela obvinil, že za vyučovanie berie nehorázne čiastky. Z Horowitzových koncertných výpadkov a comebackov si robil žarty Glenn Gould, ktorý nazval jednu zo svojich esejí The Hysterical Return (Hysterický návrat – paródia na Horowitzov „Historický návrat“ z roku 1965). Inokedy ho zas obvinil, že celé jeho umenie slávnych oktávových behov je podvod a dokonca prednášal o ich údajnom kamuflovaní. Horowitz potom o Gouldovi povedal, že Wagnerovu skladbu Siegfried Idyll hrá ako „blbý sráč“. Podobné „srdečné pozdravy“ si posielali aj so slávnym Arthurom Rubinsteinom. Ten raz vyhlásil: „Možno je Horowitz lepší klavirista, ale ja som lepší hudobník.“

Posledný romantik?
Kontroverzné marketingové označenie „Posledný romantik“ (The Last Romantic),  ktorý používala firma Deutsche Grammophon, aby podporila predaj Horowitzových nosičov v 80. rokoch (to isté pred ňou dlhé roky robili mnohí z Horowitzových promotérov), ho sprevádzalo  takmer celú kariéru. Táto nálepka však prispela k skreslenému vnímaniu jeho umenia, ktoré okrem romantizmu nieslo i výrazne modernistické prvky. V Rusku boli v predrevolučných rokoch nadšene vítané v hudbe, literatúre, výtvarnom umení i architektúre avantgardné umelecké smery ako konštruktivizmus, futurizmus alebo kubizmus. Diela ich predstaviteľov Mosolova, Maleviča, Ginzburga, Louriého, Majakovského Horowitz nepochybne poznal. V Kyjeve sa stretávali významní avantgardní umelci z celej Ukrajiny hľadajúci útočisko pred boľševickými oddielmi drancujúcimi vidiek. A hoci sa Horowitz k avantgarde vyložene nehlásil a postupne smeroval skôr k rachmaninovskému štýlu, vplyv modernizmu môžeme uňho nájsť napríklad v jeho obľube industriálnych klavírnych zvukov, v spôsobe hry rýchlych pasáží a zhlukov tónov, v záľube v chaotických zvukových plochách a neobvyklom používaní pedálu často vytvárajúceho akési rozmazané kontúry výsledného tvaru. V USA sa zoznámil s jazzom, ktorý zbožňoval. Rád navštevoval najmä koncerty Arta Tatuma v harlemských jazzových kluboch. Jeho cit pre náhodné akcentovanie, „nemiestne“ prízvuky a „vynášanie“ stredných hlasov nápadne pripomínajú jazzovú dikciu. Navyše, kým romantickí klaviristi považovali notový zápis autora za nedotknuteľný, Horowitz si s ním robil doslova, čo chcel. Pridával a uberal noty, používal ľubovoľnú dynamiku a svojvoľné tempá, ktoré nezodpovedali zápisu, často hral „neštýlovo“, akoby proti zmyslu hudby. Odhaľoval vnútorné hlasy, potláčal melódiu, v brutálnom zvuku rozoznel lyrické pasáže, dynamické vrcholy často prekvapivo stíšil. Okrem vlastných transkripcií, kde zásadnú časť hudby zvykol dokomponovať, je takmer každá skladba v jeho podaní istým spôsobom upravená, toto spoluautorstvo často v programoch aj uvádzal (Bach/Horowitz, Liszt/Horowitz). Horowitz teda síce väčšinu svojej kariéry hral hudbu romantizmu, ale vnášal do nej vlastné, modernistické prvky.

Pády a veľké návraty
Horowitz sa len ťažko vysporadúval s požiadavkami publika a promotérov, ktorí vyžadovali hlavne virtuózne skladby, a so svojou vnútornou potrebou hrať obsahovo hodnotnú hudbu. Na koncertoch sa po náročnejších dielach vyslovene čakalo na akrobatické prídavky, ktoré obecenstvo privádzali do vytrženia a urobili ho slávnym. Keď však hral pre známych, dával prednosť skôr intímnym dielam a cyklom. Tento rozpor spolu s enormným koncertným stresom a nervovým vypätím mohli byť príčinou toho, že si bol Horowitz sám sebou čoraz neistejší. Bál sa kontaktu s publikom, mal strach z vystúpení, v mnohých prípadoch ho musel manažér doslova vyhnať na pódium. Jeho manželka Wanda vytrvalým presviedčaním zabránila mnohým odrieknutným koncertom na poslednú chvíľu. Jeden z Horowitzových frustrovaných manažérov raz ironicky vyhlásil, že nahlasovanie a rušenie jeho vystúpení je práca na plný úväzok. Klaviristov životopisec Harold Schonberg tvrdí, že sa stal obeťou šoubiznisu, ktorý ho svojimi požiadavkami prevalcoval.
V roku 1953 sa umelec nervovo zrútil a prestal koncertovať. Pokračoval iba v nahrávaní pre CBS. Dlho žil v ústraní, až v roku 1965 ohlásil veľký návrat na svetové pódiá sériou koncertov a nahrávok v Carnegie Hall s názvom „The Historical Return“. Po ohlásení prvého koncertu stálo v rade na lístky celú noc 1500 ľudí. Horowitzove koncerty sprevádzal vždy rad rituálov a veľký rozruch. Konali sa spravidla v nedeľu o štvrtej popoludní a jeho špeciálne upravený Steinway premiestňovala sťahovacia služba z umelcovej manhattanskej obývačky na miesto konania. Aj dekorácie hotelových izieb boli prispôsobené tak, aby sa cítil ako doma. Jedlo mu pripravovali z jeho vlastných surovín, vodu pil len z vlastného filtrovacieho zariadenia. Koncertné „výpadky“ sa však vracali: v obdobiach 1969 až 1974 a 1983 až 1985 vôbec nekoncertoval. V Európe nehral v rokoch 1939 až 1986. Navyše sa stále šírili chýry o jeho homosexualite, ktoré vytrvalo popieral. V 40. rokoch navštevoval psychiatra, neskôr kvôli depresiám podstúpil aj liečbu elektrošokmi. Liečba psychofarmakami mala rozporuplný účinok: na jednej strane pomohla a posilnila umelcovu sebadôveru, na druhej strane nahrávky a koncerty z toho obdobia pôsobia nevyrovnane. Horowitz preháňa tempá, prekrúca, zveličuje a absurdne pozmeňuje hudobný text, karikuje hudobný obsah diel. Bol to dôsledok liekov, užiívaných často v kombinácii s alkoholom. Životnou tragédiou bol preňho osud jeho dcéry Sone, ktorá zomrela na predávkovanie drogami v roku 1975. Nikdy sa nezistilo, či išlo o nešťastnú náhodu alebo o  samovraždu. Paradoxne, Horowitzove dlhoročné koncertné výpadky prispeli k vzniku kultu a tajomnej aureoly okolo jeho osoby.
Počas kríz sa Horowitz venoval vyučovaniu. Medzi jeho najznámejších žiakov patrili Byron Janis, Gary Graffman, Ronald Turini, Ivan Davis, Eduardus Halim a Murray Perahia. Vyučovanie prebiehalo bez verejnej publicity. Horowitz si neželal, aby sa žiaci stali jeho kópiami, neskôr sa k učeniu nepriznával. Tvrdil, že neučí, iba dáva rady. K opätovnému návratu na koncertné pódiá ho zvyčajne vždy primälo, keď ho mladí klaviristi prestali poznávať. Často tvrdil: „Som slávny, ale málo známy.“

Repertoár
Dlho panoval mýtus, že Horowitzov repertoár bol pomerne obmedzený. Hoci mal naštudovaný obrovský počet koncertov, verejne hrával len osem či deväť, najmä Lisztove, Chopinove, Rachmaninovove, Mozartove a Čajkovského. Aj napriek rozsiahlemu sólovému repertoáru bol známy najmä prídavkami, transkripciami a krátkymi virtuóznymi skladbami autorov ako Wieniawski, Moszkowski, Mendelssohn, Fauré, Medtner či Saint-Saëns. Bol nedostižným majstrom miniatúry a drobnokresby, fenomenálne nahral napríklad Scarlattiho sonáty. U Horowitza v podstate absentujú aj nahrávky kompletov. Jeho žiak Murray Perahia však tvrdí, že mal „v malíčku“ takmer celý klasický repertoár. Pri súkromných koncertoch, ktoré pre priateľov organizoval vo svojom byte alebo exkluzívne v Carnegie Hall, dokázal zahrať napríklad všetky Beethovenove sonáty a celé rozsiahle závažné cykly klasickej hudby, ktoré zbožňoval, ale na pódiu z neznámych dôvodov nikdy nehral.
Horowitz je známy najmä svojím romantickým repertoárom. Jeho démonická interpretácia Lisztových diel (Sonáta h mol, Uhorské rapsódie) sa považuje za výnimočnú, rád hrával aj Schumanna, s ktorým sa identifikoval a veril v akúsi spriaznenosť ich životných osudov. Zbožňoval Chopina, ktorého interpretoval veľmi svojsky, obdivoval Schuberta, ale i ruských skladateľov Skriabina, Rachmaninova, Prokofieva a Kabalevského. Z hudby 20. storočia zaraďoval často do programov diela Debussyho, Ravela, Barbera a Poulenca.
Na sklonku života uprednostňoval najmä Mozartove a Haydnove klavírne skladby, opätovne spopularizoval i dovtedy prehliadané Clementiho sonáty. V komornej hudbe spolupracoval s violončelistom Mstislavom Rostropovičom, Gregorom Piatigorským, huslistami Isaacom Sternom, Nathanom Milsteinom a spevákom Dietrichom Fischerom-Dieskauom. Jeho posledný album nahraný pár dní pred smrťou je zaujímavý tým, že obsahuje Wagnerove a Lisztove diela, ktoré dovtedy nikdy neuviedol.

Majster klavíra, skladateľské pokusy
Názory na Horowitzovu interpretáciu sa rôznia. Kritici jeho koncertom a nahrávkam vyčítali možstvo intonačných a štýlových chýb, ale on tvrdil: „Radšej robiť vlastné chyby, než kopírovať chyby niekoho iného.“ Vyhlasoval, že dokonalosť je sama osebe nedokonalosťou. Kritik Virgil Thomson ho nazval „majstrom skresľovania a zveličovania“ a Michael Steinberg napísal, že „Horowitz je dôkazom, že hudobný talent ešte nie je zárukou porozumenia hudbe“. Michael Walsh o ňom v roku 1986 napísal, že „bol najvýnimočnejší z umelcov“. Hudobný kritik Harvey Sachs sa zasa nazdával, že Horowitz bol výnimočne talentovaný, ale že sa stal zároveň „obeťou svojho výnimočného centrálneho nervového systému a rovnako výnimočnej senzitivity na farbu tónu“. V tom by mu asi Horowitz dal za pravdu, pretože keď sa ho pýtali, čo je v hudbe najdôležitejšie, odpovedal opakovaním jediného slova: „Farba, farba, farba, farba, farba...“ Podľa jeho slov „najdôležitejšie je zmeniť klavír z perkusívneho nástroja na spevný. Spevný tón tvoria tiene, farby a kontrasty. A tajomstvo je ukryté v kontrastoch...“
Horowitz bol známy množstvom vlastných transkripcií existujúcich diel, typickým príkladom je virtuózna úprava slávneho amerického pochodu Johna Philipa Sousu Stars and Stripes Forever. Práve v transkripciách sa naplno prejavila jeho nikdy neuznaná skladateľská ambícia. Horowitzove transkripcie možno podľa stupňa prepracovania rozdeliť na variácie a parafrázy (Mendelssohnov Svadobný pochod, Variácie na témy z Bizetovej opery Carmen), rozsiahle prepracovania diel (Musorgského Obrázky z výstavy, Lisztova Uhorská rapsódia č.  2, a Mefistovský valčík č. 1), upravené diela (Rachmaninovova Sonáta č. 2, Lisztove Scherzo a pochod) a kadencie a kódy (Liszt/Schubert: Soireé de Vienne č. 6, Moszkowski: Etincelles op. 36 č. 6). Okrem variácií z Carmen Horowitz žiadnu transkripciu do nôt nezapísal, pravdepodobne z obavy, že by ju použil niekto iný. Odhliadnuc od skladateľských pokusov a zásahov do už existujúcich diel sa Horowitz príležitostne pokúšal komponovať aj vlastné diela. Zachovalo sa niekoľko drobných virtuóznych skladbičiek, väčšinou z čias pobytu v Rusku, najznámejšou je Dance Excentrique. Spoločným znakom Horowitzových transkripcií je ohromujúca virtuozita, jeho kompozičné schopnosti sa však nikdy ani len nepriblížili jeho interpretačnému umeniu.

Druhý dych
Keď sa Horowitz v 70. rokoch opäť vrátil na koncertné pódiá, bol to úplne iný človek. Jeho bývalý študent Byron Janis o ňom tvrdí, že v 60. rokoch hral so sviežou jednoduchosťou, vytváral množstvo farieb a bohato využíval pedál, kým od roku 1974 začal ovplyvňovať jeho hru manierizmus. Osemdesiate roky sa pre Horowitza začali naozaj katastrofálne. Bol pod vplyvom psychofarmák, antidepresív a alkoholu. Spojenie týchto faktorov ovplyvnilo jeho psychický stav do takej miery, že počas turné v USA a Japonsku prežil asi najhoršie časy svojej kariéry. Trpel obrovskými pamäťovými výpadkami, hral s množstvom chýb, opäť deformoval hudobný text, úplne nad sebou strácal kontrolu. Bol zo seba taký znechutený, že až do roku 1985 znovu prerušil verejné vystupovanie. V tom čase mal však vo svete klasickej hudby takú pozíciu, že jeho povesť to prakticky neohrozilo. V roku 1985 Horowitz skoncoval s liekmi i alkoholom a ohlásil svoj posledný comeback. Po rokoch sa opäť dostal do vynikajúcej formy a dokázal hrať náročné programy. Dokonca absolvoval triumfálne turné v Japonsku.

Mal taký úspech, že ho médiá nazývali „one-man-industry“. V roku 1986 ohlásil veľkolepý návrat do rodného Ruska, kde odohral viacero koncertov v Moskve a Petrohrade. Legendárna videonahrávka z koncertu na moskovskom konzervatóriu pod názvom Horowitz in Moscow sa stala svetovým bestsellerom. Turné pokračovalo v Hamburgu, Berlíne a Londýne. V tom istom roku dostal Prezidentskú medailu za slobodu, najvyššie civilné americké vyznamenanie z rúk Ronalda Reagana. Vôbec posledný recitál odohral Horowitz v Hamburgu v roku 1987. Potom až do konca života už len nahrával. Podpísal exkluzívny kontrakt s firmou Sony, ktorá mala nahrávať priamo v jeho obývačke. Aj v starobe hral Horowitz doma úplne iné skladby, než na koncertných pódiách. Počúval nahrávky starých spevákov, dokázal spamäti prehrať celé operné partitúry. Jeho hru charakterizovali elegancia, decentnosť a racionalita, ostro kontrastujúce s transkripciami z opery Carmen alebo so Sousovými pochodmi, vďaka ktorým sa preslávil. Jeho posledná nahrávka vznikla 1. 11. 1989, iba štyri dni pred jeho smrťou. Vladimir Horowitz zomrel 5. 11. 1989 vo svojom dome na East Side v New Yorku. Pochovaný je v rodinnej hrobke rodiny Toscanini v Miláne. The New York Times v nekrológu napísali: „Zomrel titan klavíra, excentrický klavírny virtuóz, ktorého výnimočná osobnosť a schopnosti oslňovali publikum šesťdesiat rokov.“

Literatúra:

Schonberg, H. C.: Horowitz: His Life and Music. Simon and Schuster, 1992.
Plaskin, G.: Biography of Vladimir Horowitz. Macdonald, 1983.
Dubal, D.: Evenings with Horowitz: A Personal Portrait. Carol Publishers, 1991.
Walsh, M.: The Greatest Pianist of All? Time 7/21/2008

Odporúčané nahrávky:

Horowitz in Moscow (Deutsche Grammophon 1990)
Horowitz Encores (RCA 1990)
Rachmaninoff Concerto No. 3 (E. Ormandy/New York Philharmonic- RCA 1993)
Horowitz Plays Liszt (RCA 1993)
The Celebrated Scarlatti Recordings (Sony 1994)
Horowitz Plays Scriabin (RCA 1989)
Horowitz : Mussorgsky/Tchaikovsky (A. Toscanini/NBC Symphony Orchestra-RCA 1990)




Aktualizované: 27. 02. 2016