Logo HŽ

Na okraj Triptychu (názor)

Uviesť Pucciniho Triptych v Opere SND, prvýkrát v úplnom znení, považujem za dobrý nápad. Vzniklo po hudobnej stránke solídne predstavenie, v ktorom sa zišiel početný (všetky roly sú alternované) a pritom pomerne vyrovnaný spevácky ansámbel.

Naštudovanie dirigenta Rastislava Štúra považujem za najpresvedčivejšie spomedzi jeho operných naštudovaní uplynulých rokov. Orchester hrá kultivovane, súhra s javiskom je aj v ansámblových pasážach na dobrej úrovni. Čo sa týka koncepčného uchopenia troch partitúr, ktorých spoločnými rysmi sú členitosť a takmer až filmový „strih“, miestami by sa mi žiadalo menej uhladenej plynulosti a tvrdšie predely. Nám skôr narodeným nemožno zakázať mimovoľnú spomienku na pucciniovské projekty Ondreja Lenárda, ktorý, žiaľ, v bratislavskej opere už nediriguje. Ale v takejto „skúške Lenárdom“ v pucciniovskom a veristickom teréne obstojí sotvaktorý mladší slovenský dirigent.

Keďže nepatrím k tým, ktorí udeľujú spevákom odporúčania, ako zaobchádzať s výškami a prechodnými tónmi, spomeniem len niekoľko spevácko-hereckých kreácií, ktoré si najviac zapamätám. Linda Ballová ako Sestra Angelika, charizmatická a uveriteľná – pričom uveriteľnosť je v opere jednou z najťažšie dosiahnuteľných mét. Jitka Sapara-Fischerová ako Angelikina teta, dôstojná a impozantná vo svojej krutosti. Daniel Čapkovič, Michele v Plášti, jeden z najvýraznejších vokálnych zjavov súboru. Adriana Kohútková, ktorá v stvárnení Giorgetty, protagonistky veristicko-naturalistického Plášťa, bezpečne nachádza správnu mieru štylizácie. Gustáv Beláček, ktorému Puccini zjavne napísal postavu Gianniho Schicchiho na mieru. Tomáš Juhás ako veselý milovník Rinuccio. Dvaja rodení komici Martin Malachovský (Simone) a Juraj Peter (Betto). Adriana Banásová (Nella), ktorá nielenže teší oko, ale aj dobre spieva a hrá. A, samozrejme, obe hviezdne Laurettky: Eva Hornyáková a Katarína Juhásová.

Tak, a teraz o inscenácii. Musím začať trochu zoširoka. Je totiž banálne pravdivým a zároveň vysoko problematickým výrokom, že opera je druh divadla. A že operná réžia je špecifický umelecký odbor. Ak sa na tomto zhodneme, tak sa zhodneme aj na tom, že operný režisér by mal rozumieť konvenciám opery a mal by byť schopný počúvať hudbu i v nej ukryté dynamické a významové impulzy. Dobrým operným režisérom sa môže stať aj činoherný režisér (Strehler, Bednárik), za predpokladu, že splní uvedené podmienky. To sa však Romanovi Polákovi, napriek jeho úspešnej opernej kariére v Bratislave, Banskej Bystrici i Košiciach, nedarí.

Jedinou z Pucciniho troch jednodejstvových opier, na ktorú sa podľa mňa v novej bratislavskej inscenácii dá pozerať, je Gianni Schicchi, činoherne koncipovaná konverzačka založená na situačnej komike. Viacero výrazných hereckých kreácií – aj keď sčasti prvoplánovejších než je zdravé – mu zaisťuje úspešný divadelný priebeh. Avšak Sestra Angelika a Plášť môžu slúžiť ako akási negatívna inštruktáž o tom, čo všetko je povinnou výbavou operných inscenátorov – režisérov i výtvarníkov. Spomeňme len zopár položiek.

Operný inscenátor by mal, spolu s autormi opier, pracovať s viacerými plánmi – priestorovými aj významovými. V opere sa nezriedka prelína niekoľko „realít“. Keď skladateľ žiada spev zboru (Sestra Angelika) či sólistu (Plášť) „z diaľky“, za scénou, má zväčša na mysli reprezentáciu inej hudobno-divadelnej reality než je realita deja viditeľného na javisku (hoci spravidla sú obe navzájom metaforicky prepojené). Potom nemožno bez prijateľného režijného zámeru jednoducho vyteperiť všetkých účinkujúcich na jednotne osvetlené javisko – respektíve možno, ale s fatálnymi následkami na vyznenie diela (viď záver Sestry Angeliky).

 

Viac v aktuálnom vydaní Hudobného života.




Aktualizované: 13. 03. 2017