Logo HŽ

Nové cageovské impulzy z Talianska

Väčšine z nás sa pri spojení John Cage a talianska hudba vybaví futurizmus. Veď ku komu inému by už mohol mať najslávnejší organizátor zvukov bližšie než k ich osloboditeľom – vyznávačom Russolovej hlukovej estetiky!

Cageovu otvorenú hudbu docenili v Európe ako prví Taliani. Už v 50. rokoch, po prvých experimentoch s indeterminizmom a náhodou, ktoré sa vo Francúzsku a Nemecku nestretli s prílišným pochopením (naopak, vďaka nim stratil sympatie a podporu niektorých kolegov skladateľov, napríklad Pierra Bouleza), bol Cage v Miláne pečený-varený. V Taliansku, najskôr v milánskom rozhlasovom štúdiu Studio di fonologia musicale, kam ho v roku 1958 pozval Luciano Berio, a neskôr aj v ďalších mestách (Benátky, Rím, Bologna, Turín) realizoval mnohé svoje diela a projekty. Preto sa sem rád vracal aj v 80. a 90. rokoch. Perugia bola posledným európskym mestom, ktoré krátko pred smrťou navštívil.

Rešpekt a úcta k pionierovi (post)moderných intermédií pretrvávajú v Taliansku dodnes. Veľkú poctu mu vzdal klavirista Giancarlo Simonacci, keď v rokoch 2005–2011 nahral jeho kompletnú klavírnu tvorbu, vrátane opusov pre preparovaný klavír, pre dva klavíry a komorných diel s klavírnym partom (nahrávky vyšli na piatich CD boxoch vo vydavateľstve Brilliant Classics). Dnešná vynaliezavá doba transverzálnych hier s historickými i súčasnými kontextmi však žičí prekvapivejším a extrémnejším interpretáciám. Zrejme by prekvapili aj samotného Cagea, ktorý prekvapenia skôr uštedroval než zažíval. Vo svete, kde vládne téza „anything goes“, sa jeho otvorené dielo dostáva do neočakávaných poetických a interpretačných situácií. Často za ne môžu talianski hudobníci; tí žijúci ich vyhľadávajú, tí, čo sú už po smrti, by sa zrejme divili, ako hereticky s nimi zaobchádzame.

Na brnianskom festivale Moravský podzim sa 8. 10. predstavil izraelský klavirista David Greilsammer sólovým recitálom, v ktorom spojil Cagea s Domenicom Scarlattim. Nebol to prvý podobný dramaturgický experiment. V roku 2001 akordeonista Stefan Hussong a trombonista Mike Svoboda na albume Anarchic Harmonies (Wergo) striedali Frescobaldiho Canzony s Cageovými Harmóniami (z cyklu Forty-Four Harmonies, 1974–1979) a v roku 2012 urobila taiwanská klaviristka Chen Pi-hsien to isté s Cageovou Music of Changes (1951) a Scarlattiho sonátami na albume Changes (hat[now]ART). Greilsammer hral na pravom krídle Scarlattiho sonáty, na ľavom, preparovanom, zase Cageove sonáty pre preparovaný klavír. V Brne predviedol v nezmenenom poradí rovnaký výber (osem Scarlattiho a sedem Cageových sonát), aký obsahuje CD nahrávka projektu Scarlatti: Cage: Sonatas (Sony Classical) spred troch rokov. Všetky zahral v strhujúcom tempe a s minimálnymi pauzami, nutnými na nadýchnutie a otočenie klavírnej stoličky a listu partitúry. Ako odľahčený prídavok ponúkol na preparovanom klavíri Scarlattiho Sonátu D dur a zožal standing ovation plného Besedného domu.

Od čias svojej premiéry v Paríži (2009) si Greilsammerov program „Scarlatti – Cage“ získal značnú obľubu, o čom svedčí množstvo predvedení na prestížnych pódiách sveta. Virtuózny hudobník, známy prekračovaním dramaturgických a žánrových konvencií, v ňom spojil práve týchto dvoch skladateľov, pretože podľa neho „uchopili sonátu nie ako prísnu a rozsiahlu formu, ale ako zázračný priestor, kde mohli uplatniť svoje nápady a experimenty“. Medzi cyklami by sme našli aj ďalšie paralely. Scarlatti písal sonáty ako cvičenia pre španielsku kráľovnú Mariu Barbaru, ktorú, ešte ako infantku, učil hru na čembale. Cage tie svoje venoval klaviristke Maro Ajemjanovej, ktorá ich aj v premiére uviedla. V oboch prípadoch skladatelia komponovali improvizovaním na nástroji. Cage navyše riešil sonoristický problém, spočívajúci v odhaľovaní zvukového potenciálu primitívne upraveného klavíra a skúmaní možností expresívneho využitia nekonvenčne získaných zvukov. A obaja vkusne uplatnili exotizmy. Scarlattimu sa v sonátach podarilo vystihnúť náladovú esenciu iberského folklóru, Cage, ovplyvnený textami srílanského kulturológa a historika umenia Anandu Kentisha Coomaraswamyho, sa v nich snažil prostredníctvom novej hudobnej formy reprezentovať osem citových rozpoložení, ako ich definovala tradičná hinduistická estetika. Vďaka tomu všetkému spojenie Scarlatti – Cage nakoniec nevyznieva bizarne. Naopak, v úžasnom Greilsammerovom predvedení pôsobí celkom prirodzene.

Rovnako presvedčivo dopadol ešte bizarnejší nápad, spojiť Cageovu hudbu pre preparovaný klavír s indonézskym gamelanom. Prišiel s ním taliansky hudobník, producent a vydavateľ Giovanni Sciarrino, vášnivý milovník gamelanu a zanietený organizátor gamelanových projektov, v Indonézii známy skôr pod umeleckým menom John Noise Manis. S plánom nacvičiť a nahrať Cageove kompozície pre preparovaný klavír s balijskými hudobníkmi sa zveril Andrewovi Clay McGrawovi, hudobníkovi a etnomuzikológovi z Virgínie, ktorý má s gamelanom bohaté skúsenosti. McGraw mu odporučil majstra I Madé Subandiho, známeho úctou k tradícii i ústretovosťou voči experimentom a transkultúrnym fúziám. Subandi, ktorý Cagea predtým nikdy nepočul, objavil vo zvuku preparovaného klavíra „zvláštnu podobnosť“ s gamelanom a prijal účasť v projekte. Z ponuky Cageových skladieb, vhodných pre transkripciu, si nakoniec vybral osem – Bacchanale, Primitive, Tossed as it is Untroubled, The Unavailable Memory Of, Prelude for Meditation, Mysterious Adventure, Daughter of the Lonesome Isle a Music for Marcel Duchamp (všetky zo 40. rokov). Doplnil ich o 5. sonátu zo Sonát a interlúdií pre preparovaný klavír (1946–1948) a oslovil osem mladých hráčov zo svojho ansámblu Sanggar Ceraken, s ktorými v lete 2012 nahral album Gamelan Cage (Sargasso, 2013).

Výsledok je v porovnaní s precíznosťou predlohy síce trochu drsný, ale uchvacujúci.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.




Aktualizované: 09. 11. 2017