Logo HŽ

Statky-zmätky v Opere SND

Vedenie Opery SND zrušilo dlhoočakávané premiéry Gavaliera s ružou a Manon Lescaut, ktoré by významne obohatili repertoár divadla. V Bratislave sa nehrali už niekoľko desaťročí a ich zrušenie vyvolalo u odbornej i diváckej verejnosti vlnu nevôle. Vzniknutá situácia zase raz poukázala na potrebu inštitucionálnej reformácie a reštrukturalizácie národnej scény. Hudobný život prináša analýzy (opätovnej) krízy v Opere SND z pera operných kritikov a teoretikov.

Keď vlani na jar otváralo ďalšie bratislavské nákupné centrum, dialo sa tak takmer v „predzáhradke“ novej budovy SND. Autorom otváracieho ceremoniálu s visiacimi artistami, ktorí, ponorení do všakovakých svetiel, pretínali nočnú oblohu, bol režisér a choreograf „visiacich kaukliarov“ La Fura dels Baus, Carlus Padrissa. Renomovaný režisér mal už vtedy na svojom konte niekoľko operných inscenácií, medzi inými aj takzvaný „Prsteň 21. storočia“ vo Valencii, inscenovaný živými obrazmi artistov na pozadí opulentných a pôsobivých počítačových animácií. Zdá sa, že prominencia operného sveta to do Bratislavy nikdy nemala ďaleko. Na prvom Krištáľovom plese v priestoroch nového SND sa slovenskému publiku nedávno predstavili aj Anna Netrebko, Erwin Schrott a José Cura. Ich účasťou chcel generálny riaditeľ SND Ondrej Šoth vrátiť Bratislave noblesu. Na jej vlne sa mohlo veľkodušne zviezť aj televízne publikum, pre ktoré mal byť priamy prenos z priestorov Krištáľového plesu oživením bezútešného televízneho dňa prešpikovaného slizkými telenovelami. Len málokto si uvedomil neetickosť takéhoto plesania v kontexte odrieknutých operných premiér diel, ktoré by svojím uvedením zase oživili tristnosť repertoáru prvej slovenskej opernej scény.

Verejne financované divadlo by mali v prvom rade charakterizovať kvalitné predstavenia, menej galakoncerty a najmenej komerčné aktivity pre niekoľko vyvolených, ktorí to do vrecka nemajú až tak hlboko. Je smutné, že Opera SND si potrpí len na celebrity v jej zákulisí. Ako pažravý moloch je po nich priam hladná a spolu s kreslom jej riaditeľa ich zožrala už niekoľko. Posledným sústom, ktorý sa jej momentálne viac neúspešne než bodro vzpiera, je Peter Dvorský a zdá sa, že je len otázkou času, dokedy. Už teraz je zrejmé, že pod jeho vedením zažije Opera SND najhoršiu sezónu vo svojej novodobej histórii. Intenzita, s akou sa vymieňajú riaditelia na jej čele, priam volá po systémovom riešení, ktoré by viedol angažovaný tím kultúrnych politikov, ktorí by sa nebáli prehodnotiť tradíciu a otvoriť zákon o Slovenskom národnom divadle.

Ak sa pozrieme za Dunaj do neďalekej Viedne či ďalej, do vyspelejších „operných“ kultúr, zistíme, že hudobné divadlo ako súčasť trojsúborového divadla je už dávno prežitkom. Renomovaným operným divadlám tam šéfuje osobnosť s jasným dramaturgickým plánom a odvahou k experimentovaniu, ktorého výsledkom je repertoár s výrazným profilom a pestrou zmesou inscenačných estetík. Divadlo by malo byť v najlepšom zmysle „osvietenskou diktatúrou“ s pevným a odhodlaným vedením, ktoré sa nebojí ani revolúcie v umeleckom a intelektuálnom zmysle. Dvaja diktátori sú však jej vážnou prekážkou. Na takéto systémové zmeny ale treba exekútora, ktorý by tento prerod dokázal aj legislatívne zastrešiť. Slovensko sa ho zatiaľ, žiaľ, nedočkalo. Ministri kultúry posledných vlád sa buď tvárili, že sa ich otázka SND netýka, alebo sa snažili vyhnúť problému predajom nechceného dieťaťa. A tak jedinou systémovou zostáva kritika, ktorá na adresu reštrukturalizácie SND bubnuje vytrvalo už niekoľko rokov.     

Zlyhávanie jednotlivcov alebo systému?  

Jozef ČERVENKA  

Problémy Opery SND sú chronické a všeobecne známe. V priebehu piatich rokov ju vedie šiesty riaditeľ, stále chýba jasná koncepcia súboru, improvizuje sa, klesá počet predstavení, rušia sa premiéry, kolíše kvalita repríz, chýba systematická práca, zlyháva komunikácia s verejnosťou... Pokračovať by sa dalo ešte dlho. V médiách boli tieto i ďalšie problémy pomenované pomerne jasne. Sú skutočne zreteľné, napriek tomu sa vedenie Opery i celého SND tvári, že vlastne nejestvujú. Šikovní organizátori „prestížnych“ krištáľových podujatí zatiaľ využívajú nemotornosť inštitúcie a v jej mene organizujú svoje bombastické akcie, ktoré dokonca v priamom prenose vysiela verejnoprávna televízia. Vedenie divadla sa tvári, že týmito akciami vracia Bratislave (iba?) noblesu, ušľachtilosť, vznešenosť, zviditeľňuje inteligenciu a dáva do centra pozornosti skutočné osobnosti. Škoda len, že ku všetkým týmto ušľachtilým ideám sa neprepracovalo svojou vlastnou produkciou. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že práve vlastná produkcia sa pomaly, ale isto stáva v SND podružnou. Akoby to bola len zástierka skutočných aktivít a priorít tejto inštitúcie. Spomínam si veľmi živo na obdobie, keď vláda plánovala ešte nedokončenú novú budovu SND predať. Zároveň presviedčala verejnosť, aký je to geniálny a výhodný nápad.

Zaznela dokonca skvelá ponuka, že by nový majiteľ budovy mohol veľkoryso divadlu priestory prenajímať. Vďaka tlaku verejnosti sa to, chvalabohu, nestalo, novostavba sa dokončila a otvorila. Lenže ten nápad, predať národné divadlo, zrejme nevznikol len tak v hlave vtedajšieho ministra kultúry či financií. Musel byť za tým tlak odinakiaľ. Odkiaľ, to sa dá len tušiť. Dnes sa zdá, že ten tlak tu stále je a SND je voči nemu stále bezradnejšie. Je to inštitúcia (na naše pomery) so slušným rozpočtom, ktorý je garantovaný štátom. Táto suma je zaujímavá aj pre subjekty pohybujúce sa mimo oblasti kultúry. SND, až na drobné kozmetické úpravy, zostalo inštitúciou fungujúcou na princípoch, ktoré boli vytvorené pred rokom 1989. Do dnešných dní nedošlo k zásadnej reforme, aj napriek zmene spoločenských podmienok a vzniku spomínaných finančných tlakov. Chýba aj ďalšia zásadná vec, bez ktorej nebude divadlo poriadne pracovať nikdy, a tou je zamestnanecká motivácia.

Tá nemusí byť iba finančná. Existuje ešte dnes niečo ako hrdosť na divadlo, v ktorom hrám? Existuje prirodzená autorita člena SND? Vzbudzuje veta „hrám v Orchestri Opery SND“ úctu a rešpekt? Je to smutné, ale zdá sa, že nie. Pre mnohých členov SND sa stal jeho zamestnávateľ iba platiteľom mesačných odvodov. Pre iných zasa zaopatrovacím ústavom. Ako interní sólisti na webe SND figurujú mená, ktoré sa na javisku neobjavujú. To sa pochopiteľne netýka iba SND, pod krídlami ministerstva kultúry prežívajú podobne aj ďalšie dinosaury. Nový riaditeľ Ondrej Šoth spočiatku pôsobil dojmom, že on bude tým človekom, ktorý dokáže SND zreformovať, obnoví funkčný systém a dokáže svoje „duchovné deti“ správne motivovať. Zatiaľ však tomu nič nenasvedčuje. Jedinými výraznými výstupmi nového riaditeľa sa stali kontroverzné výmeny riaditeľov všetkých troch umeleckých súborov, nezmyselná likvidácia dramaturgie, otázna spolupráca s expanzívnymi agentúrami a ezoterické vyjadrenia v bezpohlavných televíznych rozhovoroch. Nie sú však toto všetko len maňušky, ktorými nás niekto šikovný zabáva?     

Kto (a aký) bude ďalší?  

Michaela MOJŽIŠOVÁ  

Cechová anekdota hovorí, že kto raz prekročí prah zamestnaneckého vchodu Slovenského národného divadla, podľahne akémusi záhadnému fluidu a stratí vzťah k realite. Na každom aforizme je čosi pravdy a zdá sa, že na tomto ešte o trochu viac. Nebude to žiadne šírenie poplašnej správy, ale smutný fakt, keď skonštatujeme, že Opera SND sa ocitla v hlbokej kríze. Od sezóny 2006/2007 sa na jej šéfovskom poste vystriedalo šesť riaditeľov. Zlý odhad na najbližších spolupracovníkov považujem za najvýraznejšiu manažérsku slabinu bývalej generálnej riaditeľky Silvie Hroncovej – napokon sa stal aj bezprostrednou príčinou jej pádu. No situácia nasvedčuje tomu, že v tejto oblasti nie je o nič silnejšia ani nová hlava našej prvej scény. Dnes, keď Opera SND vchádza do poslednej tretiny sezóny oklieštená o polovicu z plánovaných premiér, si Ondrej Šoth určite uvedomuje chybnú voľbu svojho (v poradí prvého) operného riaditeľa.

Hviezdna spevácka kariéra Petra Dvorského a jeho miesto v histórii slovenského operného umenia sú nespochybniteľné. Žiaľ, neznamenajú automatickú akreditáciu na tak – profesionálne i osobnostne – náročný post, akým je pozícia riaditeľa Opery SND. Predpoklad, že jeho prirodzená umelecká autorita postačí na upokojenie atmosféry v súbore, frustrovanom ustavičnými personálnymi zmenami, bol naivný už vo svojom počiatku. A ako sa ukázalo, aj mimoriadne škodlivý. Resumé nesprávnej voľby je známe: rozpadnutá sezóna, reprízové obsadenia nehodné reprezentatívnej opernej scény, na plagátoch prevládajúca ponuka „diváckych“ titulov, zväčša v staromilských inscenáciách. Jedným slovom, provincia. Na stretnutí s divadelnými teoretikmi a kritikmi, ktoré generálny riaditeľ SND zorganizoval začiatkom marca, sa Ondrej Šoth netajil tým, že post riaditeľa Opery SND čaká zmena. Napokon, rozčlenenie päťročného obdobia mandátu na dvojročnú „stabilizačnú“ a následnú trojročnú „tvorivú“ fázu ohlásil už v koncepcii, s ktorou vyhral konkurz: riaditelia súborov v sezónach 2010 – 2012 majú byť „skutočné umelecké osobnosti, ktoré zastavia deštrukčný vývoj v súboroch a situáciu zastabilizujú“. 

V roku 2012 bude vypísané „medzinárodné výberové konanie na obsadenie riaditeľov hudobného a dramatického divadla“. Podľa Šothovej predstavy má nový šéf Opery SND dostať čas, aby sa v dostatočnej miere pripravil na vlastnú autonómnu sezónu, oboznámil sa so súborom, pripravil dramaturgiu, vytvoril realizačné umelecké tímy. Tu sa podľa mojej mienky ocitáme pri jednom z koreňov problémov, ktoré vyústili do série personálnych zlyhaní počas ostatných piatich rokov. Štatút SND totiž nepočíta s obdobím designovaného riaditeľa. Je však nereálne očakávať, že divadlo s vyše deväťsto zamestnancami a rozpočtom viac než šestnásť miliónov eur (či niektorú z jeho troch umeleckých zložiek) bude na relevantnej úrovni riadiť človek, ktorý do tohto kolosu padne bez predchádzajúcej prípravy. Vôbec totiž nedostane šancu usporiadať si prioritný rebríček problémov (samozrejme, všetky vyžadujú „bezodkladné riešenie“) — zhltnú ho žabomyšie spory, zamotá sa v pavučine osobných záujmov členov súboru a zamestnancov, ktorých asertivita a ambicióznosť je zväčša nepriamo úmerná umeleckým či profesionálnym schopnostiam. Aktuálna otázka teda znie, aký by mal byť šéf Opery SND.

Ideálna situácia by nastala, ak by sa na čele súboru zjavil človek, ktorý by dokázal riešenie parciálnych problémov s dôverou ponechať svojim dobre disponovaným, na jednej strune ladiacim spolupracovníkom a vlastnú mentálnu kapacitu by využil na zadefinovanie (a následné napĺňanie) zmysluplného umeleckého programu. Myslím si totiž, že práve toto Opere SND dlhodobo chýba – odpoveď na otázku, akým divadlom chce byť. Určite nie je jednoduché nájsť úspešný recept na kormidlovanie „vlajkovej lode“ slovenskej divadelnej kultúry. Ale pre inšpiráciu si dovolím odcitovať, podľa mojej mienky nesmierne múdru a trefnú definíciu, ktorú v recenzii Wilsonových inscenácií Káti Kabanovej a Veci Makropulos v pražskom Národnom divadle ponúkol šéfredaktor odborného divadelného dvojmesačníka Svět a divadlo Karel Král: „Povinnosťou inštitúcie zvanej Národné divadlo je umožnenie veľkého, teda aj veľmi drahého umenia. Až splnenie tejto povinnosti mu dáva oprávnenie k špecifickej, na naše pomery luxusnej existencie. Podobne by Národné divadlo malo povinne umelecky a spoločensky riskovať. Priemerné a opatrné Národné divadlo nemá zmysel.“

Pozrime sa v tomto uhle pohľadu na posledných dvadsať „slobodných“ rokov Opery Slovenského národného divadla. Po umelecky nevýbojnom Jurajovi Hrubantovi, za ktorého opera v mnohom podliezala latku povinne náležiacu reprezentatívnej národnej scéne, sa ako schopný šéf javil Marián Chudovský. On prelomil neambiciózny konformizmus, keď do divadla vpustil čerstvý vzduch v podobe reinkarnovanej dramaturgie i názorovo rôznorodých inscenačných poetík. Ktovie, ako by sa bol vysporiadal so zmeneným režimom súboru fungujúcim súčasne v novej i v historickej budove. Každopádne, Silvia Hroncová veľkou mierou prispela k jeho – z aktuálneho pohľadu pochopiteľnej – glorifikácii, keďže mu nedala verejne zjavnú príležitosť si odvolanie „zaslúžiť“. Pri nasledujúcom personálnom „vajataní“, kedy sa plavci v hlbokej vode striedali ako pri olympijskej štafete, nenastala šanca zadefinovať pozíciu Opery SND v širšom kultúrnom kontexte – na programe sa ocitli predovšetkým elementárne prevádzkové a medziľudské problémy. A dnes je už nad slnko jasné, že ani Peter Dvorský žiadnu pozitívnu zmenu do divadla neprinesie. Kto bude ďalší?    

Opera SND – večná križovatka (ne)záujmov?  

Pavel UNGER  

Koľko pokusov a omylov, hľadania a tápania znesie prvá slovenská operná scéna na svojom čele? Táto otázka trápi hlavne posledných päť rokov odbornú i laickú verejnosť. Šestica vystriedaných riaditeľov súboru za tak rekordnú dobu tvorí na erbe SND nelichotivú nálepku. Ťažko projektovať východiská, ak neidentifikujeme korene problému a triezvo nezanalyzujeme aktuálny stav. Formát divadla, zastrešujúceho tri ansámble, určite situáciu nezľahčuje. Na pracovnom stole hlavy inštitúcie sa zákonite križujú záujmy rozmanitých profesijných zoskupení, kde dve z nich (opera a balet) majú k sebe bližšie. Pri nastavovaní kľúča na porciovanie štátom prideleného finančného „koláča“ sa spravidla vždy nájde aspoň jeden ukrivdený. Alebo sa posuňme v úvahe ešte o krok vzad. Aké kritériá má spĺňať generálny riaditeľ? Je reálne nájsť všestranne orientovanú, manažérsky zdatnú a všeľudsky akceptovanú osobnosť? Prihlási sa vôbec do výberového konania niekto taký? Aké prípravné obdobie je nutné, aby sa nemusel vyhovárať na dedičstvo predchodcov? Má do konkurzu priniesť hotové tímy pre každý zo súborov? Akými kompetenciami vybaví ich šéfov? Veľa otázok, veľa tém.

Z chýb minulosti sa treba poučiť a neodkladne uvažovať nad budúcnosťou. Pozrieť sa bez emócií pravde do očí. Súčasný generálny riaditeľ Ondrej Šoth vo svojom Projekte rozvoja SND v rokoch 2010 – 2015 ako prvý predložil víziu otvorenia zriaďovacej listiny a naštartovania procesu oddelenia hudobného a dramatického divadla. Odvážny náčrt. Pre rozkývanú bratislavskú operu by tento krok neznamenal automatickú spásu. Krízu negeneruje systém samotný, ale ľudia v ňom. Otvoril by však cestu k priamočiarejšiemu riešeniu situácie, k nedelenej zodpovednosti a odstránil by potenciálne nezhody medzi zdvojeným vedením na najvyšších stupňoch. Žiaden riaditeľ a ani zriaďovateľ dosiaľ nedeklaroval vôľu preorať právny status SND. Hlasy kritikov a teoretikov na túto závažnú tému zazneli už dávnejšie, neprihliadlo sa na ne a neotvorila sa ani spoločenská diskusia. Medzitým sa sezóna 2010/2011 prehupla do druhej polovice. Z jej naplánovanej podoby ostalo torzo. Riaditeľ Opery SND Peter Dvorský pritom na úvodnej tlačovej konferencii voči dramaturgickému plánu, pripravenému kolektívom Pavla Smolíka a zahŕňajúcemu tituly v Bratislave buď nehrané, alebo uvedené pred vyše polstoročím, nevzniesol žiadne námietky.

Pritom ho mohol pokojne revidovať alebo čestne avizovať to, čo neskôr podpísal. Dva z troch dominantných titulov zmietol zo stola. Ako prvá sa z premiérovej ponuky vytratila na jar naplánovaná Pucciniho Manon Lescaut, po nej bez oficiálneho zdôvodnenia (stanovisko vedenia až dodatočne vyprovokovala medializácia) zmizol aj Gavalier s ružou Richarda Straussa. Argumentácia príliš nepresvedčila. Ak sa v prvom prípade vytiahla karta finančných suchôt, natíska sa otázka, kde sa vzalo krytie troch (!) premiér ohlásených na obdobie október až december 2011. Dobre pritom vieme, že ekonomický rok sa prekrýva s kalendárnym, nie s divadelným. Pokiaľ ide o Gavaliera s ružou, nevôľa popasovať sa s nadpriemerne nastavenou latkou náročnosti presakovala z kuloárov opery už dlhšie. Nakoniec sa našla zámienka v nedodanej scéne pre jedno z dejstiev. Napodiv, u budapeštianskeho koprodukčného partnera mal tento – podľa nášho vedenia – polotovar doposiaľ osem predstavení v minulej a šesť v aktuálnej sezóne. Ešte zaujímavejšie je, že podľa informácií z webovej stránky divadla bolo nie tak dávno inovované bratislavské sólistické obsadenie. Ani to nesvedčí o principiálnosti a transparentnosti riadenia. Aby profil sezóny neskončil historickou blamážou, našla sa na dosýtenie sedemmesačného premiérového pôstu akási náhradná dávka. V koncertnej verzii zaznie v jediný júnový večer prvotina Giacoma Pucciniho Le Villi.

O dramaturgických pohnútkach tejto voľby sa verejnosť opäť nedozvedela. Nuž, kto by ich aj vyslovil, keď divadlo post dramaturga jednoducho zrušilo. Ak by súčasný riaditeľ Peter Dvorský bol ochotný reflektovať vlastné šéfovské pôsobenie v košickej opere, poľahky by zistil, že bez dramaturgie sa moderné operné divadlo nepohne. Môže nanajvýš improvizovať, zamotávať sa do nekoncepčného klbka, hazardovať s umeleckým potenciálom súboru. Plány sa totiž nedajú modelovať na jednu izolovanú sezónu. Bez korelácie s výhľadovým programom v horizonte 2 – 3 rokov môžu nanajvýš zohľadňovať parciálne záujmy. V prvom rade je ale nevyhnutné zadefinovať reálny stav a víziu. Bratislava sa počtom obyvateľov v rámci Európy pohybuje okolo šesťdesiateho miesta, je však metropolou s nezanedbateľnou tradíciou. Prirovnávať náš operný dom k svetovým je naivné, no ponechať ho bez profilu je trestuhodné. Dnes za našimi hranicami aj oveľa menšie divadlá majú vlastnú tvár. Vedia, či sú inštitúciou s pevným ansámblom alebo založenou na hosťoch, či v hracom pláne vystriedajú široký repertoár alebo uplatnia blokový systém, či vyznávajú modernú alebo konzervatívnejšiu divadelnú estetiku, s akým typom publika je ich tvorba konfrontovaná. A dokážu svoj produkt predať.

Nie akciovými cenami lístkov ako u nás (1 + 1, či 20% zľava na dve tretiny marcových večerov), ale reálnym nastavením vstupného, premyslenou propagáciou a otvorenosťou vo vzťahu k verejnosti. Na druhej strane treba aj saturovať pokladňu. Nielen tokmi z verejných financií, ale tiež systémom sponzoringu, darcov, mecenášov. To nie je Šothov výmysel, to vonku platí a funguje. Ešte slovko o chybe, ktorú nové vedenie opery doslova skopírovalo od predošlých. Neinformuje, skresľuje fakty, skrýva sa pred zodpovednosťou. Úplne zbytočným mediálnym prestrelkám sa dalo elegantne vyhnúť. A nemusela zaznieť ani nešťastná veta o „cielenej kampani proti Opere SND“. Stačilo chlapské a hlavne pravdivé slovo. Potom by ani generálny riaditeľ nemusel zvolávať okrúhly stôl a hasiť situáciu. Na druhej strane, nik z jeho predchodcov otvorene nedal najavo, že aj úprimná diskusia medzi vrcholným manažmentom divadla a odbornou obcou môže byť nápomocná pri nachádzaní východísk. Teraz je však na ťahu prvá slovenská operná scéna. Plán budúcej sezóny, ktorý polooficiálne (dosiaľ nebola zvolaná tlačová konferencia) predostrela, opäť neláme zabetónované mantinely dramaturgie. Chýbajú v ňom méty, motivácia k dvíhaniu latky náročnosti, nebadať ambície zapĺňania bielych miest v repertoári. Jednoducho, neprihovára sa z nej názor. Zdá sa, že opera opäť bezradne uviazne na križovatke. Záujmov aj nezáujmov.    

Situácia v súbore SND s dôrazom na stav sólistického ansámblu  

Vladimír BLAHO  

Už niekoľko rokov pravidelne sledujem koncerty poslucháčov bratislavského Konzervatória alebo VŠMU (v Zichyho a Pálffyho paláci, v Rakúskom kultúrnom centre, SNG a pod.), po ktorých mávam väčšinou dobrý pocit, že na Slovensku sa rodia stále nové spevácke talenty. Časť z nich sa postupne objavila aj na javisku Opery SND: Máčiková, Hornyáková, Čajová, Masaryková. V otvorenom európskom priestore, kde hranice prestávajú hrať úlohu, idú ďalší mladí umelci tam, kde vidia najlepšiu šancu pre uplatnenie svojho talentu alebo kde ich umenie bude adekvátne ohodnotené nielen morálne, ale aj finančne: Porubčinová, Nagyová, Šelc, nehovoriac o Bršlíkovi, Kučerovej a Kocánovi. V tomto im ide poruke aj celková situácia v oblasti operného života kontinentu. Angažovanie speváka už nezávisí len od jeho umeleckých kvalít, ale prinajmenšom (ak ponecháme bokom schopnosti jeho manažéra) aj od dvoch ďalších okolností. Prvou je cena speváka, pričom je zrejmé, že výkonnostne porovnateľní speváci z bývalého východného bloku budú pre divadlo cenovo prijateľnejší než ich západní kolegovia. Druhým faktorom je, že tak, ako treba na trh chrliť stále nové a nové typy áut a televízorov, tak treba aj v opernom divákovi vyvolať potrebu počúvania stále nových operných idolov.

Tento trhový prístup má svoje klady (dáva šancu viacerým), no mladých umelcov vedie aj k prepínaniu síl a k predčasnému prijímaniu neprimeraných úloh, čo nemôže nezanechať následky na ich umeleckom vývoji. Medzi mladými spevákmi pretrváva stále predstava, že zotrvávať pri lyrickom hlasovom odbore je menejcenné. Sopranistka, ktorá by mala zostať pri Zerline, spieva Donu Annu, namiesto Micaëly Tosku a tenorista (názorným príkladom je Michal Lehotský), ktorý ešte pár rôčkov mohol byť skvelým belcantistom v užšom slova zmysle, ide z jednej veristickej úlohy do druhej. Napriek vyššie uvedenému tvrdeniu o množstve mladých slovenských talentov netreba zabúdať, že európsky spevácky trh zaplavili tucty spevákov z krajín ako Rusko, Amerika, ázijské krajiny, takže presadiť sa vonku nie je ľahké. Na druhej strane nie je zriedkavosťou čítať v bulletinoch našich (a ešte viac českých) inscenácií mená cudzincov. A napokon sa treba pozrieť na spevácku mlaď, ktorá opúšťa naše umelecké školy, z hľadiska hlasových odborov. Faktom je, že nielen u nás, ale aj inde sú mladí speváci stojaci na prahu svojej umeleckej dráhy prevažne lyrické hlasy, ktoré sa prirodzeným vývojom postupne môžu (ale nemusia) presunúť do dramatickejších sfér. Aj Helena Bartošová sa k Santuzze a Aide dostala cez Barču či Laurettu a Livora k Otellovi cez Mozarta. Akútny nedostatok dramatickejších hlasov v súčasnom súbore SND je teda skôr problémom chýbajúcej strednej generácie než problémom vokálno-pedagogickým.

Samotná skladba sólistického ansámblu Opery SND je pri pohľade zvonka záhadou. Z plagátu sa totiž nedozvieme, ktorý z účinkujúcich je riadnym členom, ktorý má čiastočný úväzok, resp. je stálym hosťom. Kým tí prví, pokiaľ by kvalitatívne stačili obsiahnuť všetky odbory a typy úloh, sú stále k dispozícii, manipulácia s ďalšími (pravdepodobne kvalitnejšími) už nie je taká jednoduchá a do úloh na materskej scéne je ich treba (vzhľadom na iné úväzky) zabezpečovať so značným predstihom. Kategória spevákov pôsobiacich v zahraničí si v SND občas zaspieva (rád by som videl štatistiku o počte bratislavských vystúpení za rok 2010 v prípade Jenisovcov, Dankovej, Kučerovej, nehovoriac o Mirovi Dvorskom, ktorý na plagátoch figuruje vo väčšom počte predstavení než napokon odspieva), ich prítomnosť na doskách SND nie je však ani mediálne podchytená. Aj keď neraz deklarujú svoje vlastenectvo a vzťah k materskej scéne, v skutočnosti prvoradou je pre nich (vcelku pochopiteľná) snaha neprepásť šancu uplatniť sa vo svete. A platí to tým viac, čím viac sa cítia doma nedocenení (ako tomu bolo kedysi v prípade našich dvoch mozartovsko-straussovských hviezd, Lucie Poppovej a Edity Gruberovej). A napokon, načo by sa hrnuli domov, keď ich materská krajina zahŕňa oceneniami za spievanie pred cudzím publikom a doma sa ukážu na dajakom plese alebo zaspievajú na akcii renomovanej banky. Mladé vokálne nádeje pri súčasnom nízkom počte premiér v SND si teda pochopiteľne budujú svoj repertoár na iných javiskách.

Po našich moderných „emigrantoch“ venujme pozornosť tretej kategórii ­– hosťom v pravom slova zmysle angažovaným do konkrétnej úlohy. Takíto sa vyskytli takmer v polovici inscenácií realizovaných po roku 2000. Boli to speváci rôznej proveniencie: Slováci z iných divadiel (ako barytonista Vongrey či tenorista Bršlík), českí sólisti (tenorista Vacík, sopranistky Jiříková, Urbanová) i speváci z ďalších krajín (Poľsko, Maďarsko, Bulharsko, Chorvátsko, Ukrajina, Nemecko, Taliansko, Rumunsko atď.). Najviac z nich bolo tenoristov, z domácich zdrojov sme vystačili iba v mezzosopráne. Niektorí tu boli viac „papierovo“ (Marof neodspieval ani jedného Tonia), resp. jednorázovo (Burchuladze ako Mefisto), iní pravidelnejšie. Nie vždy boli kvalitatívnym obohatením (bulharský tenorista v Chénierovi a Luise Miller). Z hľadiska repertoárových titulov bol ich zástoj najvýznamnejší i najkvalitnejší v Lenárdových inscenáciách verizmu. Z dvoch kvalitných spevákov, ktorých sme v SND vídali častejšie a boli aj prínosom (Chmelo, Ushakova), sa prvý viac-menej a druhá úplne (bohvie prečo?) vytratili. Rozhodujúce je, že hostia v prevahe prípadov nielenže dvíhali kvalitu, ale vlastne umožňovali naštudovanie titulu. Po Larinovom predčasnom skone nemáme v SND tenoristu na Manrica, Chéniera, Calafa, Dimitrija, Cania, a paradoxne iba jedného domáceho Artura z Puritánov, hoci ešte nedávno sme mali troch kvalitných domácich Toniov v Dcére pluku.

Akým-takým ospravedlnením je, že dramatických tenorov je ako šafranu všade, čo dokazuje fakt, že Miroslav Dvorský, ktorý je stále viac lyrickým než spinto tenorom, spieval v La Scale Luigiho v Pucciniho Plášti. V SND chýbajú však aj dramatický soprán a barytón. Z dvoch začínajúcich adeptov stredného mužského hlasu dostal príležitosť v nevydarenej inscenácii Haydna Mazalán a Šveda dal prednosť Košiciam. Medzi sopranistky našťastie z mezzosopránu prešla Fogašová, posun Kohútkovej k dramatickejším partom je badateľný, ale len pozvoľný, Dernerová (definitívne?) nevie nájsť minulú formu, takže zjednodušene povedané na verizmus zostáva Rybárska a na Verdiho Matyášová. Koncepcia operných súborov, v ktorých domáci interpretujú len vedľajšie úlohy a na hlavné sú angažovaní hostia, sa pomaly dostáva aj do našich zemepisných šírok. Na práve ukončenom festivale českých divadiel bola vokálna úroveň inscenácii vidieckych českých divadiel priamo úmerná počtu hosťujúcich zahraničných sólistov. Vyvstáva otázka, či by v takom prípade bola vyťaženosť domácich sólistov dostatočná. Príklady z iných divadiel nemožno zovšeobecňovať, ale pri návštevách Talianska a Toulouse som zistil, že tam to ide.

V juhofrancúzskom meste uskutočňujú domáci speváci v priebehu sezóny nielen koncertné recitály, ale využívajú ich aj v množstve propagačno-výchovných aktivít. Napríklad, keď divadlo zaradilo do repertoáru Mozartovu Čarovnú flautu so zahraničnými spevákmi, domáci sólisti nacvičili skrátenú verziu opery vo francúzskom jazyku, ktorú uvádzali pre školy a kultúrne centrá mesta. Podobne okrem predpremiérových matiné pre verejnosť prezentujú títo sólisti spolu s dramaturgom alebo hudobným vedcom ukážky z pripravovanej premiéry na gymnáziách a vysokých školách, vo Florencii a Bologni dokonca aj v závodoch alebo kultúrnych domoch robotníckych štvrtí. Tento fakt u nás vari bude mnohým pripomínať socializmus a jeho snahu viesť pracujúcich k chápaniu umenia, no tvrdá realita starnutia operného publika a agresivita „konkurečnej“ popkultúry núti divadlá zamýšľať sa nad tým, či budú mať v budúcnosti pre koho hrať. Súbor SND má také umelecké kapacity, že nemusí prejsť doslovne na tento model činnosti. Vo vybraných inscenáciách by bolo treba skôr zabezpečiť, aby sa hostia, ktorí sa osvedčili, vracali aj na reprízy a udržali tak vokálnu úroveň inscenácie na dlhšie obdobie. Okrem toho netreba zabúdať, že vokálna úroveň inscenácie a kvalitatívna úroveň autora hudobného naštudovania sú spojené nádoby. Len kvalitný dirigent dokáže vydolovať zo speváka všetko, čo v ňom je, a usmerniť ho. Máme v SND takých? To by však už bola úvaha na inú tému.




Aktualizované: 11. 04. 2016