Logo HŽ

Christian Thielemann

Otvorte uši – vyzýva dirigent

Je dobrým zvykom, že pred Semperovou operou na Divadelnom námestí v Drážďanoch vejú na stožiaroch reklamné vlajky upozorňujúce na aktuálne premiéry či festivaly. Od konca minulého roku sa ich obsahová náplň nemení, okoloidúcich vyzývajú: „Otvorte oči, otvorte srdcia, otvorte dvere“. V januári k nim Christian Thielemann, šéfdirigent Staatskapelle Dresden, pridal štvrtú výzvu: „Otvorte uši“.

V nemeckej tlači sa Christian Thielemann ujal slova k problému, ktorý už dlhé týždne zamestnáva mesto, ba celý svet sa sústredil na Drážďany. V ich centre sa odohrávali tisícové demonštrácie organizované spolkom Pegida, odmietajúcim dialóg s tlačou či politikmi. V deň, keď bol dohodnutý tento príspevok pre Hudobný život, sa na námestí pred Frauenkirche a na Divadelnom námestí pred operou (tam na projekčnom plátne, keďže priestor pred Frauenkirche nestačil) uskutočnilo podujatie vyzývajúce k tolerancii a znášanlivosti. Asi 25 000 ľudí čelilo štyri hodiny v zime, vetre a daždi demagogickým, agresívnym, rasisticky orientovaným demonštráciám. Kým tieto uviedol do života kontroverzný provokatér, občianska slávnosť (26. 1.) bola myšlienkou riaditeľa univerzitnej kliniky mesta. Za jeho ideu sa postavila celá plejáda dobrovoľných usporiadateľov, vedcov a umelcov rôznych národností, ktorí varovali, aby sa cieľom všeobecných pocitov strachu a nespokojnosti opäť nestalo nejaké vierovyznanie. Na toto, ako i na problém chýbajúceho dialógu reagoval dirigent Thielemann svojou výzvou k všetkým zúčastneným táborom.
Aj návštevníci koncertov žili v ostatných týždňoch dusnou atmosférou mesta. A iste nejednému z nich napadlo, že múzy vážnej hudby vo vypätých spoločenských a politických situáciách nikdy nemlčali. Nemlčal ani Dmitrij Šostakovič. Ale jeho najsilnejšie výpovede sa dostali na svetlo sveta až vtedy, keď sa dobou Stalinovho temna sám prehrýzol. Jeho 10. symfónia z roku 1953, premiérovaná po smrti Stalina, bola na jednej strane prijatá s nadšením, ale stala sa i terčom odmietnutia, na ktorom sa smeli podieľať aj ľudia z ulice.
Keď táto symfónia zaznie po vyše šesťdesiatich rokoch od premiéry v takej interpretácii, akej sa jej dostalo na koncerte Staatskapelle Dresden s dirigentom Danielem Gattim (spolu tri koncerty, 9., 10. a 11. 1.), zanechá dojem rozsiahlej a hlbokej reflexie celého politického systému jedincom Šostakovičom. Nie je to monument, ale stále prítomný krehký smútok, narážajúci na agresiu či bezmocnosť. Iba druhá časť, Scherzo, je tancom diabla – portrétom Stalina.
Gattimu sa podarilo z partitúry doslova vyžmýkať jej veľkoleposť a zo Staatskapelle Dresden maximálne interpretačné kvality svetového top orchestra. Neustále presakujúce žalujúce iniciály D-Es–C-H, nádherné dychy a sláčiky či koniec symfónie bez skutočného konca – to všetko patrilo k veľkému ruskému symfonikovi i k majstrovskému stvárneniu jeho posolstva.
Šostakovičovi predchádzal na koncerte iný ruský velikán – Piotr Iľjič Čajkovskij a jeho Klavírny koncert č. 1 b mol. Sotva si je možné predstaviť, že Nikolaj Grigorievič Rubinštejn označil toto dielo za nešikovné až nehrateľné a navrhol Čajkovskému, aby ho buď zahodil, alebo prepracoval. Bez toho, aby skladateľ zmenil jedinú notu, stal sa jedným z najslávnejších medzi klavírnymi koncertmi. Ak niekto obdivuje nahrávky s Horowitzom či Marthou Argerichovou, k  pianistickým esám patrí nepochybne aj Arcadi Volodos, ktorý bol sólistom drážďanského koncertu. Prstová technika nepoznajúca žiadne hranice, obrovská sila a istota v oktávach a v neposlednom rade jeho elektrizujúca osobnosť poskytli dielu nekonečné dynamické nuansy: vo výraze nehu, oheň, ale i vznešenosť a veľkoleposť.
Šostakovič (Husľový koncert č. 1 a mol) a Čajkovskij (Symfónia č. 6 h mol „Patetická“) boli na programe aj ďalších troch koncertov Staatskapelle Dresden, ktoré dirigoval Christian Thielemann (6., 7. a 8. 2.). Opäť slávne diela ruských skladateľov, opäť zážitok par excellence. Sólista Nikolaj Znaider sa zhostil majstrovského husľového koncertu tak, akoby sám trpel Šostakovičovou depresiou, v ktorej skladateľ v roku 1948 komponoval toto dielo „do šuplíka“. Znaiderov diferencovaný tón a výraz, široké farebné spektrum jeho nástroja a markantné dynamické zlomy zasiahli poslucháča ako obžaloba či výpoveď bezradnosti. Jednoliatosť sólistu, dirigenta a orchestra bola priam neskutočná.
Mondénna melanchólia, neskrotná vášeň a tematizovaná smrť, to je „Patetická“ – posledné Čajkovského dielo, do ktorého vložil celú svoju dušu. Thielemannova interpretácia akoby vyvierala z prudkého ľúbostného citu a zrkadlila sa v tutti či sólach dychov, opanovala výraz i zamatovú farbu sláčikov. Bôľ z orchestra doslova vytekal a jeho prúd sa nezastavil ani po záverečnom Adagio lamentoso. Obrovský opus, úžasná intenzita hudobného výrazu, famózna interpretácia, obsahovo hlboká komunikácia sŕdc, duší a uší. Aký to protipól k difúznej spoločenskej situácii...
V deň 70. výročia ničivého bombardovania Drážďan, ako spomienku na barokové mesto a jeho slávnu operu, ktoré padli popolom, ponúkla Staatskapelle Dresden ďalší koncert vymykajúci sa jej každopádne vysokému štandardu (13. 2.). Kým od roku 1951 zaznievali v interpretácii Staatskapelle v tento deň každoročne omše za zosnulých (Mozart, Verdi, Dvořák, Brahms, Berlioz, Britten), prvý hosťujúci dirigent orchestra Myung-Whun Chung tentoraz siahol po Rossiniho oratoriálnom diele Stabat mater. Rossiniho neskoré dielo hovorí o smútku matky za synom, ale i o úteche a nádeji. Operný skladateľ ani v sakrálnom opuse nezaprel tradíciu belcanta či svoju príznačnú melodiku, rytmus a inštrumentáciu. Chung sa zameral najmä na vrúcnosť hudobných myšlienok a na dramatický spád diela. Orchester, Zbor Semperovej opery a štyria poprední operní sólisti (sopranistka Barbara Frittoli, mezosopranistka Rinat Shaham, tenorista Yosep Kang a basista René Pape) nenechali od prvého nasadenia nikoho na pochybách, že sa tu vyvíja niečo grandiózne. Brilantné sóla, zamatový zvuk kultivovaného profesionálneho zboru (perfektné a cappella úseky v pianissime, nádherná a cappella časť s basovým sólom!), brilantný orchester, to všetko vytváralo napínavý spád diela ústiaci do finálneho srdcervúceho žalostivého výkriku. Takýmto „Amen“ uzavrel skladateľ svoju Stabat mater.
Premiéra v Paríži v roku 1842 bola Rossiniho triumfom. Po aktuálnom uvedení v Drážďanoch sa sálou rozľahla manifestačná minúta nehybného, hlbokého ticha. A potom sa do nočnej tmy ozvali zvony všetkých drážďanských chrámov. Tie pripomínali moment začiatku bombardovania mesta 13. februára 1945. Z opery vychádzajúci návštevníci koncertu opäť zmĺkli, tak ako stovky ďalších mierumilovných ľudí v centre mesta.  




Aktualizované: 11. 01. 2016