Logo HŽ

Storočnica Zity Frešovej-Hudcovej (27. 4. 1912 – 6. 5. 2005)

Osobnosť v zrkadle historických kontextov

Je tak trochu historickým nevďakom, že vo vlnách eufórie nad výsledkami našej novodobej vokálnej pedagogiky takmer celkom zabúdame na zjav, ktorý stál pri samých jej počiatkoch. Český basista a pedagóg Josef Egem sa v medzivojnovom období podpísal pod prevažnú väčšinu prvej generácie slovenských operných profesionálov. Z jeho triedy na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii vyšli profilové sopranistky Opery SND Helena Bartošová a Margita Česányiová, prvá slovenská „koloratúrka” Nelly Bakošová, prvé slovenské „mezzo” či altistky Janka Gabčová a Dita Gabajová, tenorista Štefan Hoza, ktorý svoj veľký vokálny talent obetoval širokospektrálnym službám slovenskej opere v jej začiatkoch. Egem
v Bratislave vychoval aj medzinárodnú operetnú divu a prvú Felsensteinovu Carmen Jarmilu Kšírovú, Talichovu preferovanú pražskú Rusalku Žofiu Napravilovú
a k jeho absolventkám patrila aj Ludmila Pátková – Hádička  Clementisových listov z cely smrti. Súkromne u Egema študovala Mária Kišonová-Hubová, niekoľko rokov aj Anna Hrušovská, od ktorej sa často odvíja existencia „slovenského vokálneho zázraku”, a v roku 1934 v jeho triede absolvovala i Zita Frešová-Hudcová. 

Umelecký šéf Opery SND v rokoch 1928–1938 Karel Nedbal sa spoliehal pri profilovaní súboru na skúsenosť a Egemovým absolventom, resp. absolventkám s výnimkou Bartošovej ponúkal väčšie príležitosti skôr sporadicky. Aj Hozu s Česányiovou využíval predovšetkým v komerčnej operete. Z tohto hľadiska sa javí využitie Zity Frešovej až prekvapujúco. Už pred absolvovaním akadémie zaskakovala v SND v úlohe Cudzej kňažnej v Dořákovej Rusalke, v parte z pohľadu hlasového odboru vonkoncom neadekvátnom jej dievčenskému lyrickému materiálu. Frešovej oficiálny debut sa uskutočnil 19. 1. 1934 v Bizetovej Carmen v postave Mercedes. Do „poslovenčenia Opery“ na jar 1939 stihla naštudovať tridsiatku operných postáv a postavičiek. Okrem vyslovených epizód aj drobné partie vyžadujúce nepochybnú vokálnu kvalitu – Prvú i Druhú lesnú žienku v Rusalke, Kolombínu z goldoniovskej buffy Wolfa-Ferrariho Zvedavé ženy, nohavičkový part Tebalda v Donovi Carlosovi, Lidunku v Smetanových Dvoch vdovách, ktorú spievala v roku 1936 aj v pražskom ND – spolu s ďalšími bratislavskými sólistami (Formanová, Bartošová, Blaho, Ruth-Markov, Hájek) pod Nedbalovou taktovkou. Ale boli aj veľké príležitosti – Janáčkov Lišiak z Líšky Bystroušky (hneď v jej prvej profesionálnej sezóne v SND), aj účasť v legendárnych bratislavských premiérach Wagnerovho Parsifala (Kvetinové dievča), Šostakovičovej Ruskej lady Macbeth (Stará trestankyňa) či Roccovho Dibuka (Gitel).
Prvým veľkým obdobím Frešovej lyrického sopránu boli vojnové sezóny.

Okrem muzikality pútal hlas jemným pastelom svetlejších farebných odtieňov. Až vzdušná ľahkosť tvorenia tónu, pohyblivosť hlasu a bezpečná, jasavá vysoká poloha umožňovali speváčke stvárňovať aj úlohy spájané v stredoeurópskej opernej praxi skôr s koloratúrnym sopránom (Mozartova Zerlina, Donizettiho Norina, Verdiho Oscar, Gilda, Violetta). Rovnako dobre sa cítila v širokej galérii hrdiniek lyrického sopránového odboru. Popri profilových postavách, ktoré ju potom sprevádzali až do odchodu z javiska, treba z týchto rokov spomenúť Mozartovu Zuzanku, Verdiho Leonoru (Trubadúr), Thomasovu Mignon, Pucciniho Liù a Leoncavallovu Neddu. Umelecké sily venuje aj pôvodnej tvorbe. Po Margite z Rosinského Matúša Trenčianskeho ešte z tridsiatych rokov študuje teraz Marienku z jeho Čalmaka, Katku z Holoubkovho Svitania a Evu z opery Túžba od toho istého skladateľa. V roku 1942 absolvuje niekoľkomesačný študijný pobyt v Ríme u legendárneho barytonistu Riccarda Stracciariho, koncom zimy 1943 hosťujú spolu s Jankom Blahom v Kráľovskej opere v Bukurešti ako protagonisti Pucciniho Bohémy (je to jej debut v postave Mimi!) a Madama Butterfly.
Po vojne, až do polovice päťdesiatych rokov, patrí k vedúcim sopránom súboru, zvádzajúc tvrdý konkurenčný súboj s Máriou Hubovou. Frešová spieva Paminu a neskôr aj Grófku v mozartovských premiérach a hojne slovanský repertoár – Korsakovovu Snehulienku, Smetanovu Jitku a Karolínu, Dvořákovu Terinku, Janáčkovu Jenůfu. Dodnes spomínam na nedeľné popoludňajšie predstavenia s jej Mařenkou, Vendulkou či Rusalkou. S Frešovou som videl aj prvú svoju Bohému, Madama Butterfly, Fausta (Margaréta), Carmen (Micaela). Len verdiovských úloh nepribudlo. Hlas zostal typickým lyrickým sopránom s absenciou verdiovského pátosu. Frešovej jemná muzikalita (na akadémii absolvovala aj klavír), schopnosť tvorby jemných výrazových, farebných i dynamických poltónov, ušľachtilosť a citová hĺbka prejavu sa naplno uplatnili v dvoch veľkých úlohách z posledných rokov: Debussyho Mélisande a Janáčkovom Lišiakovi. Nemožno tiež nespomenúť ďalšie zástoje v slovenskej opernej literatúre: Marku z Krútňavy, Milku z Jura Jánošíka, Ľutomíru zo Svätopluka a z roku 1960 veľmi plastickú postavu dedinskej klebetnice Zuzy Melišky v Holoubkovej kontroverznej Rodine.
Patrila k tým, ktorým je vlastné umenie odísť. Stalo sa tak, keď oslávila päťdesiatku. V lyrickom odbore už dominovala Anna Martvoňová, zo školy sa hlásil talent Anny Peňaškovej (Kajabovej), z Košíc sa pripravoval prestup Anny Polákovej. Zita Frešová-Hudcová sa s Operou SND, ktorej obraz spoluvytvárala takmer tri desaťročia, rozlúčila svojou obľúbenou Rusalkou.




Aktualizované: 07. 03. 2016