Logo HŽ

Pour les pianos alebo „Tour de France“

Voľný cyklus koncertov, ktoré organizuje Katedra klávesových nástrojov a cirkevnej hudby VŠMU v Koncertnej sieni Dvorana, pokračoval 22. 2. veľkolepo koncipovaným „večerom francúzskej hudby pre dva klavíry“. Ten svojou dramaturgiou akoby uzatváral pomyselný oblúk, tiahnuci sa od „maratónu“ kompletného uvedenia 24 Debussyho Prelúdií pri inaugurácii nového krídla značky Steinway v novembri 2012 cez rad podobne ladených večerov zameraných na diela Skriabina, Rachmaninova či Šostakoviča a znova ponúkol možnosť akoby kaleidoskopického pohľadu na aktuálnu kondíciu študentov klavírnej hry (a tým nepriamo aj ich pedagógov).

Pohľad do programového bulletinu mohol naznačovať, že pôjde o zaťažkávajúcu skúšku poslucháčskej bdelosti: dve polovice koncertného večera ponúkajúce približne po 50 minút hudby pre klavírne duo francúzskych autorov žijúcich a tvoriacich na prelome 19. a 20. storočia, resp. v prvej polovici 20. storočia. Saint-Saëns, Cécile Chaminade, členovia Šestky a, samozrejme, Ravel a Debussy. Tour de France či skôr „tour de force“? Bolo to v konečnom dôsledku jedno aj druhé; krásna hudba z umelecky mimoriadne zaujímavého obdobia, skladby populárne aj celkom neznáme, na druhej strane istá nadmiera kvantity a tiež „študentské“ interpretácie s rôznou mierou vhľadu a inšpirácie... Na moje prekvapenie (a zdá sa mi, že aj na prekvapenie väčšiny publika) však večer ubehol ako voda a každý si počas neho mohol nájsť záchytné body, o ktorých sa dalo premýšľať dlho po opustení koncertnej siene.

Študenti vytvorili štyri dvojice, z ktorých každá pripravila po dve diela, pričom nad procesom naštudovania dohliadal jeden z trojice pedagógov: Monika Csibová a Tamás Fekete, pracujúci pod vedením Františka Perglera, prezentovali Jeux de plein air Germaine Tailleferrovej a Danse macabre Camilla Saint-Saënsa, Samuel Beznák a Kristína Smetanová pripravili pod vedením Daniela Buranovského Ravelovu Španielsku rapsódiu a Scaramouche Daria Milhauda, Zuzana Vontorčíková a Peter Nágel (opäť pod vedením F. Perglera) predstavili Duo symphonique od Cécile Chaminadovej a Ravelovu choreografickú poému La Valse (v autorovej verzii pre dva klavíry), Jozef Remenár a Tamás Oláh, ktorých viedla Magdaléna Bajuszová, interpretovali Elégiu Francisa Poulenca a Debussyho En blanc et noir.

Repertoár nesmierne zaujímavý – už len vzájomným protipostavením rozličných autorských poetík a neraz takmer antagonistických estetických východísk –, o technickej náročnosti ani nehovoriac. Jeho výber však zároveň akoby potvrdzoval, že hudba stará 90–100 rokov predstavuje stále akýsi medzník, zenit, za ktorým už nič neexistuje, žiadny Messiaen, Dutilleux či Boulez a ich mladší kolegovia (ak máme ostať pri Francúzoch a hudbe pre 2 klavíry), no to je vec na širšiu diskusiu a zďaleka sa netýka iba študentov klavíra na VŠMU...

Technická pripravenosť, ktorú študenti na koncerte prezentovali, bola vo všeobecnosti vysoká a bez výrazných kvalitatívnych výkyvov. To je jednoznačne pozitívny fakt. Podrobnému hodnoteniu jednotlivých výkonov by som sa však vyhol; jednak preto, že išlo o študentov, a tiež preto, že tu do hry vstupuje príliš veľa neznámych: predsa len, koncert sa konal na konci skúškového obdobia, mladí klaviristi, študujúci v rôznych ročníkoch (od bakalárskeho stupňa po doktorandský) a obdarení rôznou mierou talentu a „súznenia“ s interpretovaným dielom či štýlového cítenia, ho pripravili popri svojich ostatných študijných povinnostiach. Urobili to nie preto, aby medzi sebou súperili, ale aby najmä svojim rovesníkom a pedagógom ponúkli tak trocha neformálny „event“ naplnený atraktívnou hudbou, čo sa im aj podarilo. Ak by som predsa len mal vyzdvihnúť z môjho pohľadu vrcholný moment večera, bola by to dvojica Danse macabre a En blanc et noir, ktoré nasledovali bezprostredne po sebe v druhej časti večera. Nielen preto, že autor prvej skladby charakterizoval hudbu tej druhej slovom „attrocités“ a apeloval na to, aby sa ľuďom, ako je Debussy, všetkými prostriedkami zabránilo dostať sa medzi pedagógov parížskeho konzervatória, ale aj pre hráčske výkony. Kým interpretačný kľúč k lisztovskej „mefistofelovskej“ expresivite Saint-Saënsovej skladby ponúka výrazový úzus hudby 19. storočia (a Monike Csibovej s Tamásom Feketem sa ním podarilo získať si jednoznačné sympatie publika), pri štrukturálnej zložitosti a diskontinuite trojice Debussyho skladieb ovplyvnených situáciou 1. svetovej vojny je jeho hľadanie o čosi náročnejšie. Jozef Remenár a Tamás Oláh však tejto mozaike neustále sa premieňajúcich klavírnych textúr, prešpikovanej enigmatickými odkazmi, alúziami, citátmi a vzájomne sa prekrývajúcimi významovými vrstvami, dokázali dať hudobný zmysel a chvíľami pôsobivý ťah, ktorý vedel zapôsobiť sviežo aj prekvapivo. Žiadny beh systémom „štart – cieľ“, hoci to možno nebol stopercentne dokonalý výkon. A v tejto súvislosti mi napadá, že by nebolo zlé usporiadať po francúzskych a ruských konečne aj slovenský klavírny večer, kde by mohli bok po boku zaznieť skladby autorov najrozmanitejších estetických orientácií, živých i mŕtvych...

Na podujatí možno okrem iného vyzdvihnúť skvelú organizačnú prácu trojčlenného tímu katedry (Jordana Palovičová, Ladislav Patkoló, Peter Nágel), ktorá sa prejavila napríklad v podobe obsahovo kvalitného a vizuálne príťažlivého bulletinu či dobre zvládnutej propagácie. Iste aj vďaka nej mal koncert vynikajúcu návštevnosť a priaznivý ohlas u publika.






Aktualizované: 13. 03. 2017