Logo HŽ

nekrológ: Pierre Boulez

26. 3. 1925 Montbrison – 5. 1. 2016 Baden-Baden

Elegán zo starej školy, dirigent bez taktovky, precízny „fachman“. Jedna z najdôležitejších postáv hudby druhej polovice 20. storočia, legendárny predstaviteľ francúzskej hudobnej avantgardy, významný dirigent, ale aj klavirista, spisovateľ, vedúca osobnosť Darmstadtských prázdninových letných kurzov. Pierre Boulez navždy odišiel. To, čo však po ňom ostalo, je ohromujúce – univerzálnosť umelca zriedkakedy našla toľko všestranného uplatnenia.

Ako správny génius, ani on najskôr nebol doma prorokom a zžil sa s rolou „globetrottera“, dirigoval najprestížnejšie orchestre, prednášal. Na interpretácii svojich nesmierne náročných, multiseriálne koncipovaných troch klavírnych Sonát a dvoch zošitov Štruktúr pre dva klavíry zisťoval, čo môže očakávať i vyžadovať od hráčov ako dirigent. Prvý zošit dokonca premiéroval s Messiaenom. Ako „homo complexus“ teda najskôr podriadil klavírnu tektoniku ohromujúcej sile kompozičnej logiky. Písal sústredene, striedmo, dlho. Mnohé z jeho diel existujú vo viacerých verziách.
Počnúc legendárnym Kladivom bez pána sa ale prostredníctvom prijímania prvkov tradičnej africkej i ázijskej hudby začal ocitať v spontánnejšej, slobodnej oáze farieb a rytmov imaginárneho, nekonečne flexibilného orchestra, podobne ako to zvestoval už jeho učiteľ Messiaen. Dokázal na ňom aplikovať jeden z najprehľadnejších a najpraktickejších zápisov komplikovanej textúry. Boulezova absolútna hudba absorbovala a rozvíjala expresionistický výraz v kombinácii s modálnou rytmikou a modernou inštrumentáciou, využívajúcou elektroniku. Francúzska hudba tak dostala nový moderný šat, akoby v nej schönbergovskú harmóniu dala do pohybu Stravinského pulzácia, miestami zahalená rúškom aleatorickej impresie. Výsledkom boli jedinečné skvosty ako Rituel in memoriam Bruno Maderna, Dérive 1, grandiózny cyklický portrét Mallarmého s názvom Pli selon pli, Répons, Domaines, Éclat, Notations I – IV a VII, Dérive 2, ale i zvukovo homogénnejšie Sur Incises a Messagesquisse. S obľubou obkolesoval jediný nástroj elektronickými zvukmi. Dérive 3 spolu s mnohými ďalšími plánmi zostalo už len v rovine projektu.
Boulez bolo radikálnym, zásadovým umelcom s osobitým zmyslom pre humor. Obľuboval slušnosť a poctivosť, neznášal naopak povrchnosť, banalitu. Kto mohol naživo vidieť a počuť jeho interpretácie vlastných skladieb, začal komplexnejšie chápať skutočný zmysel umeleckej práce. Všetkých okolo neho nepretržite esenciálne zasycovala štrukturálna podstata, ktorú dokázal v partitúre iných majstrov dešifrovať jeho viacdimenzionálny analytický radar.
Nedoceniteľné preto zostane jeho pokrokové interpretačné uchopenie Wagnera, Mahlera, Brucknera, Schönberga, Berga, Debussyho, Weberna, Stravinského a samozrejme Bartóka. Prostredníctvom neho natrvalo vyryl na ich revolučné diela pečať absolútnej kompozičnej dokonalosti, hoci niekedy bez takého akcentu na mahlerovský pátos, bartókovský folklór či špecifický schönbergovský walzer, na aký sme zvyknutí. Dominantná bola architektúra, zvuk, štruktúra. Na začiatku dirigentskej kariéry nasadil extrémne rýchle tempá, aby ich až do konca svojho života postupne spomaľoval.
Pre všetky povojnové skladateľské generácie od Beria a Xenakisa až po Mantovaniho a Fujikuru bol anjelom, ktorý sa už od darmstadtských čias takmer do posledného okamihu, kedy ešte mohol dirigovať, intenzívne venoval ich najkomplikovanejším partitúram. Šéfoval Luzernskej festivalovej akadémii, kde sa profesionálne dotvárali profily nových mladých tvorcov a interpretov modernej hudby z celého sveta. Ako radikálny humanista z prostredia francúzskeho epicentra západnej kultúry, schopný pomocou vlastnej osobnosti postaviť tie najodolnejšie piliere hudobného umenia súčasnosti, stvoril nenahraditeľný parížsky IRCAM a súbor „par exellence“ Ensemble Intercontemporain. Boulezov vplyv na hudobné dianie vo svete bol teda absolútne fatálny, vplýval aj na slovenskú avantgardu 60. rokov a hoci ani neexistuje ocenenie, ktoré by za všetku svoju umeleckú prácu nezískal, čestný doktorát prekvapivo prevzal od neďalekej „janáčkovej“ JAMU v Brne.

Pred takmer desiatimi rokmi, na jar 2007, som mal v útrobách viedenského Musikvereinu tú česť zažiť s ním niekoľko vzácnych okamihov. Pripravoval novú inscenáciu Janáčkovej opery Z mŕtveho domu, a nasiaknutý náročnou prácou na janáčkovsky pohanskom orchestrálnom skelete si našiel čas aj na konverzáciu. Neprekvapili ma jeho slabšia orientácia v novej československej hudbe ani veľké nadšenie pre Denisova. No ohúrila ma nevyčerpateľná boulezovská energia, nekompromisnosť, priamočiarosť, absolútne oddanie sa svojmu poslaniu, práci, mladým ambicióznym autorom a preňho dôležitým historickým dielam. Bol vlastne akousi chodiacou inštitúciou, slúžiacou modernému kumštu.
Netušil som, že moje prvé naštudovanie legendárnych 12 Notácií, ktoré ako vôbec prvé pokladal za hodné publikovania, sa pred mesiacom stane bratislavským adieu majstrovej gigantickej osobnosti. Viem však, že význam Boulezových skladieb bude narastať, lebo jeho odvážne diela disponujú nadpozemskou výrazovou silou. Nie náhodou ho Daniel Barenboim prorocky nazval „skladateľom budúcnosti“. Žeby z tohto dôvodu kdesi vo vesmíre začala pred časom žiariť planétka s menom „Pierreboulez“?




Aktualizované: 08. 06. 2016