Logo HŽ

BHS 2013

V októbrovom čisle Hudobného života sme priniesli články o prvých dvoch koncertoch Bratislavských hudobných slávností. V reflexii 49. ročníka pokračujeme reportmi z väčšiny koncertov, ktoré prebiehali na prelome septembra a októbra.

Rachmaninov na koniec...
Nikolaj Rimskij-Korsakov s istou dávkou irónie poznamenal, že niekdajší český šéfdirigent orchestra Mariinského divadla Eduard Nápravník zvykol Glinkovu predohru k opere Ruslan a Ľudmila dirigovať „ak nie rýchlosťou svetla, tak aspoň rýchlosťou elektrického prúdu.“ Japonský dirigent Kazuki Yamada sa hneď v úvode koncertu Moscow City Symphony-Russian Philharmonic (30. 9.) predstavil ako Nápravníkov pokračovateľ. Škoda len, že nedokázal rozhodnúť, v akom tempe slávne Glinkovo dielko oddiriguje. To sa totiž pohybovalo od bleskového k ešte bleskovejšiemu. Orchester to však ani na chvíľku nevyviedlo z miery. Détaché sláčikových sekcií ostávalo presné, artikulácia dokonale čitateľná; od začiatku bolo jasné, že tento koncert bude mať presne tie kvality, ktoré festivalové publikum od predstavení ruských orchestrov už tradične očakáva: populárny program predvedený s efektnosťou, ktorej nechýbajú prvky cirkusantstva, ale aj  s troškou povestnej ruskej nedbanlivosti.
Chačaturianov Koncert pre husle a orchester d mol spolu s orchestrom sprostredkoval mladý huslista Leonard Schreiber. Nebol to výkon, ktorý by mi vyrážal dych, sólista mal však dielo dobre zažité a mal jasno v koncepcii jeho interpretačného podania. Ak ma niečo vyrušilo, bolo to jeho zápasenie s intonačnou čistotou vo vyšších polohách (napríklad v kadencii 1. časti) a občasné spájanie tónov glissandami, ktoré má nádych ľahkého salónneho afektu. Ten sa do tohto diela podľa mňa vyslovene nehodí. Orchester hral prevažne spoľahlivo, hoci ho, aj s ohľadom na sólistu, mohol Yamada viac krotiť (bicie nástroje boli skrátka príliš hlučné). Vyskytli sa síce nepatrné kolízie (váhanie hornistu v unisone violončiel a lesného rohu pri vedľajšej téme v repríze 1. časti znelo naozaj zvláštne), no celkový dojem nepokazili. Najlepšie sa vydarila pomalá časť, ktorej záver zaznel znova ako prídavok. Schreiber v nej so svojím nástrojom doslova spieval...
Ak mala prvá časť koncertu drobné nedostatky, tak v jeho druhej polovici sa akékoľvek výhrady rozplynuli. Priznávam, že zo zaradenia Šeherezády Nikolaja Rimského-Korsakova som spočiatku nemal veľkú radosť – z jej príliš častého uvádzania som už takmer chorý; veď jej autor napísal aj iné, možno zaujímavejšie orchestrálne diela... No príznaky mojej choroby okamžite ustúpili, úžasný, plný a charakteristicky ruský zvuk orchestra (ohromný ťah sláčikových nástrojov, „chrumkavé“ unisono trombónov a tuby, výrazné, prenikavé trúbky, nezameniteľne temná zmes hlbokých registrov klarinetov a fagotov...) bol modelovaný s jasnou predstavou o dramaturgii a forme všetkých štyroch častí diela. Gradácie umiestnené na tých správnych miestach mali skvelý efekt, hraničné tempá vôbec neprekážali... K tomu treba prirátať profesionálne výkony sólových huslí aj violončela, ktoré v tomto diele majú nezanedbateľnú úlohu.
Môj najsilnejší zážitok sa však dostavil až po Šeherezáde. Ruské orchestre vždy ponúkajú rezké, väčšinou krátke a rýchle tanečné prídavky, no tentoraz to bolo inak. Zaznel fragment Adagia z Druhej symfónie Sergeja Rachmaninova. Možno to bolo vytrhnutím hudby z jej pôvodného kontextu, možno úžasne precítenou interpretáciou, no nečakal som, že sa ma dielo skladateľa, ku ktorého horlivým obdivovateľom som nikdy nepatril, dotkne tak hlboko.
Robert Kolář


Vystúpenie SFZ v znamení dvojakej spirituality

Vystúpenie Slovenského filharmonického zboru (SFZ) na BHS ako sólového telesa pod vedením Blanky Juhaňákovej (2. 10.) ponúklo pestrý program, postavený na nezvyčajnom spojení starej hudby s kompozíciami skladateľov 20. storočia, ako aj s americkými spirituálmi.
Na úvod zazneli viachlasné skladby vrcholnej renesancie. V štvorhlase Magnum mysterium od Tomása Luisa de Victoriu sa sálou niesol kontemplatívny vánok zborového spevu, za občasného rozptýlenia hlasov najmä v spoločných ozdobách. Ako dramaturgickú zvláštnosť koncertu možno označiť Piango, che amor od Lucu Marenzia, jedinú skladbu svetského charakteru, v ktorej sa vynímali efektné imitačné nástupy jednotlivých hlasových skupín. Improperium (Offertorium) Giovanniho Pierluigiho da Palestrinu sa vyznačovalo vyrovnaným zborovým tónom a k celkovému oživeniu skladby by prispela azda len lepšia hudobná artikulácia hlasov za účelom zvýraznenia ozdôb. V nasledujúcom Ave Verum Corpus od Williama Byrda potešili profesionálne nástupy a závery jednotlivých fráz, ako aj ich primerané oddeľovanie.
Ďalšia časť koncertu si vyžiadala väčšie obsadenie zboru a otvorilo ju polyfonické Magnum Mysterium Mortena Lauridsena s citlivým organovým sprievodom Marka Štrbáka. Poslucháč okamžite zaregistroval veľmi dobré dynamické uchopenie skladby zborom vo finálovom forte a v efektnom pianovom zakončení s primeraným doznením. Cantate Domino Vytautasa Miškinisa prinieslo interpretačne lahodný zážitok so sforzandovým nasadením sopránov až do postupného rozozvučania zborového telesa v závere. V skladbe Juraja Hatríka V domu Otca Mojevo... sa SFZ vyznamenal výbornou dynamickou integráciou sopránov do celku, čím dosiahol vyvážený zvuk najmä v pianových plochách, ktoré v Rudens dziesma Jānisa Ivanovsa až iluzívne pripomínali fúkajúci vietor. Na rozdiel od predchádzajúcej skladby ma z tejto predstavy len občas vytrhli zosilňujúce sa soprány v dynamicky vypätejších pasážach.
Efekt fúkajúceho vetra pohladil poslucháča i v Alleluia Randalla Thompsona, a to do takej miery, že po silnom forte vo vrcholnej časti si mohol vychutnať delikatesu zborového tutti nasledujúceho po tenorovej skupine. V diele Benedictio od Urmasa Sisaska publikum spozornelo pri navodení „temnej“ atmosféry spodnými hlasmi, do ktorých priam ukážkovo a s potrebnou dávkou ráznosti „vleteli“ štebotavé soprány. Zbormajsterke sa tak podarilo vyjadriť kontrast týchto dvoch nálad ústiacich do zjednocujúceho hutného Amen. Ján Kiss v sólovom úvode k Ave Maria (Angelus Domini) od Franza Biebla predviedol sýty jednoliaty bas, zatiaľ čo Pavol Oravec ponúkol prierazný, iskrivo-ľahký tenorový tón. Plný zvuk zboru nadväzoval na oboch sólistov a udržiaval poslucháča v príjemnom napätí. Tretie Magnum Mysterium tohto večera od španielskeho skladateľa Javiera Busta prinieslo ozvláštňujúce šepkanie dopĺňajúce farebné spektrum zboru.
Záverečnými americkými spirituálmi vkĺzlo do sály „svetské“ poňatie duchovna, ktoré sa v textoch prihováralo aj „zrozumiteľnejším“ jazykom. Po spontánnom nástupe skladby Every Time I Feel the Spirit od Mosesa Hogana sa sólového partu ujala Katarína Kubovičová Sroková príjemne rezonujúcim altom, ktorý vyniesla ponad zbor vo finále skladby. Lord, Make Me an Instrument od Jonathana Willcocksa po predchádzajúcej energickej skladbe, naopak, oslovil pokojným výrazom, ktorý SFZ postupne vygradoval do priebojného forte. V skladbe All Creatures of Our Lord and King od Macka Wilberga sprostredkovali interpreti autorovu myšlienku jednotnej sily veriacej obce.
Margaréta JURKOVIČOVÁ



V zajatí Ravela a Respighiho

Je čas na novú hudbu. Nemožno stále žiť z toho, čo bolo pred sto rokmi. Počúvať Ravela a Respighiho, navyše v podaní telesa, akým je Orchestra dell’Accademia Nazionale di Santa Cecilia, vždy stojí za to, no ich hudba pomaly, ale isto starne. Vždy sa bude hrať a bude žiadaná, a to je celkom v poriadku. Mám však pocit, že jej v dramaturgii koncertov prospieva konfrontácia s novšou hudbou. A tu, pokiaľ je reč o Talianoch, skutočne je z čoho čerpať, chce to len viac dramaturgickej odvahy. Publikum by tak či tak prišlo, obzvlášť, ak za dirigentským pultom stojí umelec ako Juraj Valčuha, jeden z tých vzácnych ľudí, ktorí našej krajine robia dobré meno za jej hranicami.
Tieto myšlienky ma prenasledovali počas vystúpenia orchestra na BHS vo štvrtok 3. 10. Prirodzene, na festivaly chodia orchestre s populárnejším programom a väčšinou prezentujú skladateľov svojej krajiny. Ravel, ktorému patrila prvá polovica koncertu, aj Respighi, ktorý kraľoval po prestávke, reprezentujú z kultúrneho aj historického hľadiska unikátnu a veľmi zaujímavú epochu. Napriek tomu som sa počas rozprávkovej hudby Ravelovej Mojej matky husi pristihol pri pocitoch blízkych nude, hoci vznešenej. A pritom nebol dôvod na nespokojnosť; interpretácia bola skvelá, Valčuhovi je tento typ hudby evidentne blízky, dokonale sa v ňom prejavuje jeho inteligencia aj spontánne muzikantské cítenie. Čarovné pianissimá pomerne neobvykle rozsadenej sláčikovej sekcie (s kontrabasmi na ľavej strane, za skupinou prvých huslí), pekné (aj keď nie vždy nadpriemerné) vstupy dychových nástrojov, „zlatý prach“ harfy, čelesty, klavíra a bicích nástrojov, ladné, graciózne pohyby tympanistu – všetko bolo na svojom mieste, no ja som mal neodolateľné nutkanie oddať sa sladkému spánku...
La Valse, Ravelova bizarná choreografická poéma, však bola geniálna! Tu nebolo ani pomyslenia na spánok. Ravel sa stáva vždy zaujímavý tam, kde ponúka akoby „hypertext“, dielo plné odkazov a referencií k hudbe iných žánrov a iných autorov, ale aj k vlastnej tvorbe. Je to valčík a zároveň nie je. Rafinovaná štylizácia nestojí v ceste zdravému muzikantskému temperamentu, ktorý sa smerom k záveru ešte stupňuje. Ten sa mohol naplno prejaviť ako jedna z hlavných devíz Talianov. Sila ich temperamentu bola skutočne impozantná, podobne aj ich cítenie valčíkového rytmu, ktoré v spojení s dirigentovými veľkorysými gestami chvíľami evokovalo atmosféru novoročných koncertov Viedenských filharmonikov – no vždy len „akože“, ako súčasť Ravelovej sofistikovanej hry s poslucháčom.
Respighiho Rímske fontány a Rímske pínie tvorili jeden spojitý celok, ktorý plynul bez prerušenia ako jediná, dlhá suita. Bola to oslava mesta, z ktorého pochádza orchester: zurčanie fontán na úsvite aj pri súmraku, zvuky vzdialených zvonov a trúbky, šum pínií ústiaci do triumfálneho pochodu po Via Appia, keď bol celý priestor sály doslova obklopený zvukom (dychové nástroje na balkóne), to všetko sa Valčuhovi a jeho Talianom dokonale podarilo a publikum ich po zavŕšení ohromnej gradácie nechcelo pustiť z pódia. Pocity z prvej časti koncertu ma však prenasledovali aj tu, dokonca v ešte intenzívnejšej miere. Tej hudby spred sto rokov bolo až príliš...
Robert Kolář

 

Repin a Korobeinikov očarili Redutu

Po dlhšom čase mala Bratislava možnosť zažiť „hviezdne hodiny“ hudobnej krásy. V pamätný večer (5. 10.) vystúpil na pódiu preplnenej Reduty svetoznámy ruský huslista Vadim Repin so svojím spoluhráčom (tiež z Moskvy) klaviristom Andrejom Korobeinikovom. Publikum dychtivo očakávalo hlboký umelecký zážitok a hviezdne duo mu ho v plnej miere aj doprialo. Pozoruhodné bolo aj skromné vystupovanie oboch umelcov, o čom som sa presvedčil pred koncertom a hlavne pri rozhovore s nimi po koncerte.
Dramaturgia recitálu bola zostavená netradične z troch sonát pre husle a klavír a rovnako neobvyklé bolo aj ich poradie. Umelci začali nádhernou Husľovou sonátou z pera Clauda Debussyho. Opojne znejúci klavír pripravil Repinovým „guarnerkám“ jemnú podušku plnú francúzskeho parfumu, a tak sme sa mohli vyžívať v nádhere, ktorá vychádzala z oboch nástrojov. Obaja umelci v jemnom opare zhmotňovali pradivo tónov, ako ho predpísal mág hudobných farieb Debussy. Úžasný začiatok koncertu! Debussyho sonáta je niečo nesmierne krásne, ľutoval som len, že nehrali aj sonátu moravského génia Leoša Janáčka!
Potom nasledovala náročná a vážna Sonáta pre husle a klavír č. 1 f mol Sergeja Prokofieva. Tu samozrejme musím vzdať hold majstrovstvu Andreja Korobeinikova, ktorý s ľahkosťou zvládal tie najkrkolomnejšie úskalia, aké Prokofiev pripravil klavíru. Bolo veľkým zážitkom počuť i vidieť suverenitu, pokoru, o technike ani nehovoriac. Absolútna súhra oboch protagonistov večera v tomto závažnom diele bola samozrejmosťou. Repin hral spamäti a o to viac sa pohrúžil do hudby.
Po pauze sme si vypočuli najznámejšie dielo večera, Beethovenovu Sonátu pre klavír a husle č. 9 A dur op. 47„Kreutzerovu“. Vodopády nádherných melódií, girlandy klavíra, ktorému husle skromne sekundovali a, naopak... Repin na „guarnerkách“ (ktoré musel, neviem prečo, stále prelaďovať) kraľoval svojou nonšalantnosťou, eleganciou, skvelou technikou pravej ruky; bola to skrátka oslava huslistického umenia, podobne ako keď v Redute koncertovali nesmrteľný David Oistrach, Gidon Kremer, nezabudnuteľný Josef Suk či Maxim Vengerov.
Pre mňa bol koncert umeleckým vrcholom tohtoročných BHS. Organizátorom festivalu patrí srdečná vďaka za takú „veľrybu v sieti“.
Juraj Alexander

 


Răzvan Stoica víťazom New Talent

Do finále súťaže Medzinárodná tribúna
 mladých interpretov New Talent – Cena nadácie SPP 2013 (7. 10.) sa dostali traja sólisti s rôznymi interpretačnými dispozíciami. Sprevádzal ich Symfonický orchester Slovenského rozhlasu veľmi dobre vedený Pawłom Przytockim. Dirigent z Poľska má skúsenú ruku a pohotovosť v oblasti hudby 20. storočia. To bolo cítiť v jeho zjednotení sa s trubkárom Filipom Draglundom. Mladý Švéd si zvolil Koncert pre trúbku a orchester Korzičana Henriho Tomasiho. Impozantné dielo z roku 1948 je zaujímavé pre obecenstvo, a pritom poskytuje ideálne možnosti na sólistický výstup. Interpret v ňom nepotvrdzuje len svoju technickú zdatnosť, ale aj schopnosť spolupráce s orchestrom, zmysel pre mnohorakosť hudobného výrazu, prácu s dychom, tvorbu tónu, udržanie jeho zvukovej kvality či prienik do štýlu diela všeobecne. Draglund využil všetky tieto možnosti. Interpretom na trúbke sa naskytuje príležitosť hlavne v súčasnej tvorbe a Draglundova interpretácia z tejto skutočnosti čerpá. Tak sa pochopenie súhry sólista – orchester prejavilo hneď úvodom v Allegro. Cadenza. Istá diskrétnosť, prípadne zdržanlivosť sa prejavila v Nocturne. Andantino. S touto dištancovanosťou výrazu sa nemusel stotožniť každý poslucháč, no z hľadiska interpretačného vkladu sólista vyjadril hudobno-estetický zámer skladateľa.
Motetom pre soprán a orchester KV 165 Exsultate, jubilate Wolfganga Amadea Mozarta sa prezentovala maďarská sopranistka Emőke Baráth, ktorá je vo všeobecnnosti rozhľadená a nadaná hudobníčka. Navyše je hlasovo technicky dobre disponovaná, prejavuje celkovo intonačnú istotu, vládne presným rytmickým cítením. Dve da capo árie moteta sú ohňostrojom hlasovej pohyblivosti a výrazovej farebnosti. Dielo ladila do výrazne komorného tónu a rozumne brala do úvahy osobné interpretačné možnosti.
Z Rumunska prichádzajúci Răzvan Stoica je hudobne atraktívny a veľmi pôsobivý huslista. S Koncertom pre husle a orchester D dur op. 35 P. I. Čajkovského sa stal aj víťazom súťaže. Je to výrazný typ virtuózneho interpreta, ktorý v istom zmysle hrá s ohľadom na spĺňanie očakávaní publika, čo sa mu darí. Príkladom bola emocionálne nabitá Canzonetta. Andante. Dobrou vlastnosťou Stoicu však je, že pozná mieru, a je irelevantné, či ju nadobudol inštinktívne, alebo racionálne.
V Štyroch orchestrálnych skladbách Jozefa Sixtu sa ukázal orchester. Už spomenutá zručnosť dirigenta Przytockého sa naplno prejavila. Uplatnila sa v chápaní Sixtovho umelecko-kompozičného rámca, rovnováhe medzi formou a hudobným zvukom, medzi dynamikou, kontrapunktom a absolútnosťou hudobného zvuku, kde sú metrorytmika, sadzba, faktúra a tektonika štrukturálnymi a zároveň hudobno-estetickými vyjadrovacími prostriedkami. Zaradenie diela do dramaturgie BHS bolo aj pripomenutím tvorby tohto slovenského skladateľa.
Ingeborg Šišková



Bieloruský nesúlad

Festivalové vystúpenie jedného z najstarších orchestrov bývalých sovietskych zväzových republík, vyše osemdesiatročného Bieloruského štátneho akademického orchestra, sme očakávali s prísľubmi. Na pódium Reduty nastúpil 8. 10. so svojím dlhoročným šéfdirigentom Alexandrom Anissimovom a s programom, ktorý dokáže naplno otestovať kvality každého ansámblu.
Úvod prvej časti koncertu, ktorú otvorila symfonická báseň Richarda Straussa Don Juan, ukázal teleso v nie príliš lichotivom svetle. Nebol to len spochybniteľný nástup skladateľom tak výsadne preferovaných „plechov“ (špeciálne lesných rohov), ale aj ďalší priebeh hudby, ktorý sa chvíľami ocital v asynchrónnom poli. Farby orchestra v náročnej partitúre obhajovali viac než zdatné sláčikové nástroje, ktoré hrali jedným dychom, plnokrvne aj „výživne“. Dychové nástroje voči nim zneli inertne a ako sa postupne ukázalo, bola to zvuková diagnóza orchestra.
Straussove Štyri posledné piesne AV 150 musia chytiť za srdce azda každého cítiaceho poslucháča. So sólistkou Irinou Krikunovou, ktorá je podľa bulletinu „vyhľadávanou dramatickou aj koncertnou interpretkou“, zazneli korektne. Nie však tak, ako by sa patrilo, skutočne „chytajúc za srdce“. Technicky aj dispozične dobre vybavená speváčka vlastní solídny hlasový fundament aj predispozície k dramatickým opusom. Ak jeden z posledných Straussových opusov zdolala takmer bez zaváhania, slúži jej to ku cti. K výsostnému dojmu však chýbalo „vnútorné“ dojatie, presvedčenie a (hoci ide o orchestrálne piesne) komorné, stíšené a zvnútornené cítenie, obzvlášť v  3. a 4. piesni. Bol to Richard Strauss s dávkou pompy aj expresie, ktorá mu však v tomto opuse príliš nesvedčí...
A napokon Čajkovského Symfónia č. 6. h mol op. 74 Patetická. V podaní Bielorusov a Anissimova zaznela takmer adekvátne. Lenže namiesto patetickej bola skôr robustná; predimenzovaná dynamika uberala lyrickým, kontemplatívnym plochám. V orchestri znova panovala „inertnosť“ medzi sekciami (skvelých) sláčikových a (spochybniteľných) dychových nástrojov, ktoré síce boli synchronizované, ale nie vzájomne empatické či spriatelené. Nuž, orchester je to dobrý, dirigent tiež, ale koordinácia (zrejme) pokrivkáva.


Na „vážnom” festivale trocha nevážne

Príkladom, ako sa dá ekonomicky zužitkovať enormná dávka talentu, môže byť existencia a pôsobenie ansámblu The Philharmonics. Štyria viedenskí filharmonici, motivovaní zrejmým stimulom nášho skvelého huslistu Tibora Kováča, pôsobiaceho už niekoľko rokov na čele sláčikovej sekcie tohto orchestra, prizvali ďalších troch hudobníkov a niekoľko rokov tešia publikum po svete lahôdkami ľahkej a perfektne zvládnutej hudby. Tibor Kováč spolu s huslistom Romanom Jánoškom, violistom Thilom Fechnerom, violončelistom Stephanom Konczom, kontrabasistom Ödönom Ráczom, klarinetistom Danielom Ottensamerom a klaviristom Františkom Jánoškom dnes putujú po svetových pódiách a obdarúvajú poslucháčov hudbou pohybujúcou sa zväčša v súradniciach c. a k. monarchie.  Virtuózne nasadenie, absolútna súhra, empatia a zmysel pre momentálne impulzy majú všetci menovaní evidentne v krvi.
Možno by bola namieste otázka, či takto ladený program svedčí prestížnemu „vážnemu“ festivalu... Obsah však hovorí v prospech ansámblu, ktorý chváli predovšetkým skvelé muzicírovanie. Ťažiskom programu koncertu 9. 10. boli „kúsky“ od Fritza Kreislera, raz viac, inokedy menej dochutené duchaplnými úpravami prevažne T. Kováča a F. Jánošku. Senzačný Johann Strauss, z ktorého sa tešíme v jeho skvostne formulovaných melódiách, ale aj „nevážne“ zmýšľajúci Prokofiev, Saint-Saëns či Ástor Piazzolla zneli v príkladne pripravených úpravách a v podaní skvelých umelcov. O mnohom by sa dalo diskutovať, priečiť sa aj súhlasiť. Stále však ostáva ono, snáď už klišéovité, „hudba je len jedna“.  A hudba, ktorá vyplynula z festivalovej produkcie skvelých muzikantov súboru The Philharmonic, potešila...
Lýdia Dohnalová



Prokofiev, Šostakovič, Berezovskij...

Moja tohtoročná púť Bratislavskými hudobnými slávnosťami pozostávala z troch maximálne odlišných koncertov. Prvý bol ruský (a aj trochu nemecký), keď sa 11. 10. v Koncertnej sieni SF predstavil Deutsches Sinfonie-Orchester Berlin. Nezamieňať s Berlínskymi filharmonikmi; ide o bývalý rozhlasový orchester niekdajšieho Západného Berlína, ktorému v minulosti šéfovali také osobnosti ako Ferenc Fricsay, Riccardo Chailly či Kent Nagano. Do Bratislavy prišiel DSO s novým šéfdirigentom, mladučkým Rusom Tuganom Sokhievom. Očakávania s ohľadom na kvalitu orchestrálneho prejavu sa bezo zvyšku naplnili. DSO Berlin je kvalitatívne vyrovnané teleso s fantastickými sláčikármi a nemenej výbornými dychármi a s potenciálom na 99 percent zvládnuť aj tú najkomplikovanejšiu partitúru na svete. Suita Zlatý vek Dmitrija Šostakoviča a Skýtska suita Sergeja Prokofieva vôbec nešetria krkolomnými, sofistikovanými rytmickými štruktúrami, ktoré v podaní DSO pod Sokhievovou taktovkou zneli úderne, integrálne a strhujúco. Sokhiev nie je typom šoumena, ale poctivého manažéra s účelnými gestami a dokonalou znalosťou hudobného textu.
Pravda, bratislavské obecenstvo sa tešilo najmä na slávneho klaviristu Borisa Berezovského. Nebol tu hosťom prvýkrát; tentoraz vystúpil ako sólista v klavírnych koncertoch Prokofieva (č. 1 Des dur op. 10) a Šostakoviča (č. 2 F dur op. 102). Odvážna a objavná dramaturgia. Splnili sa však očakávania publika ohľadom Berezovského? Iste nie úplne. Napríklad v Prokofievovi sa evidentne šetril. Muž za klavírom nebol ten Berezovskij, ktorého poznáme z nespočetných videí. Nemožno mu uprieť obrovský nadhľad hraničiaci až s flegmatizmom či vzácne distingvovaný, kultivovaný tón; očakávaná „elektrizácia“ sa však nekonala. Šostakovič vo mne zanechal lepší dojem. Klavirista nás viedol subtílnymi zákutiami zvuku a farieb, miestami popustil uzdu svojmu divokému temperamentu a nemohol neudivovať totálnou suverenitou pianistiky. Zato v čarokrásnej pomalej časti som rozhodne očakával viac poézie a spevnosti. A očakávali sme aj nejaký ten prídavok, ktorý Berezovskij zdvorilo odmietol...


Kontemplujúci pohľad SOOZVUKu

Nasledujúci deň (12. 10.) som navštívil koncert združenia alebo „platformy“ pre súčasnú hudbu SOOZVUK. V malej, ale slušne zaplnenej sále Reduty zazneli diela mladej generácie slovenských skladateľov a skladateliek: v abecednom poradí Petra Grolla, Lucie Koňakovskej, Mariána Lejavu, Boška Milakoviča a Lucie Papanetzovej. Ide o skladby určené pre sláčikové nástroje, ktorých zvukovú homogenitu len v jednom prípade narušila tuba. Spoločnou črtou všetkých kompozícií bolo isté (významné) penzum remeselnej a profesionálnej serióznosti, poctivosti a vážnosti; to by sa mohlo chápať aj ako samozrejmosť, nebyť množstva nepoctivého šarlatánstva, panujúceho (aj) v kruhoch súčasnej hudby. Väčšine skladieb bol vlastný aj vážny, kontemplujúci pohľad na svet okolo nás. Lejavovo Exstinctio – lament concerto op. 15 napríklad podľa skladateľovho vyjadrenia tematizuje záhubu („Žijeme v priestore a dobe, ktorá bohužiaľ žičí ničeniu pravdy, umenia a krásy.“). Tomu zodpovedajú brutálne vpády v úvode (sláčikové nástroje sul ponticello), ktoré cez mystické opary orchestra a expresívne sóla milanola spejú ku katarzii. Milanolo je 5-strunový nástroj spájajúci prednosti huslí a violy, ktorý na jeho premiére virtuózne ovládal Milan Paľa. (Milanolu želáme veľa ďalších úspechov.) Paľove vystúpenia bývajú komplexným zážitkom a slovenskí skladatelia majú skutočne šťastie, že spolupracujú s takým húževnatým a priam fanaticky  nadšeným hudobníkom. Vynikajúci výkon podala aj skupina mladých hudobníkov pod názvom Bratislava Contemporary Players SOOZVUK pod bezpečnou taktovkou Mariána Lejavu, prvotriedneho špecialistu na súčasnú hudbu.
Azda najzávažnejšou skladbou večera bol Zalan pre sláčikový orchester od Petra Grolla. Dielo sa nesie v šostakovičovsko-mahlerovsky ťaživej atmosfére, jeho mottom i stredobodom je výrazný a viackrát variovaný „osudový“ motív, ktorý sa strieda s kontrastnými hudobnými materiálmi rôzneho stupňa agresivity, obsedantnosti či naopak meditatívnosti. Zalan ako jediné dielo koncertu končilo ráznym gestom vo forte. Variácie pre violu a komorný orchester od Lucie Koňakovskej sú na vnímanie nemenej náročné a nie sú ani v pravom zmysle variáciami: ak áno, tak skôr v zmysle metamorfóz či plynulého evolučného rozvíjania. Pomerne zložitému hudobnému pletivu vládnu melodická spevnosť a linearita, ktoré ústia do pozitívne šokujúceho durového konca uspávankového charakteru so sedatívnym účinkom.


Kvalitný, no príliš dlhý...

Predposledným akordom BHS sa 13.10. stalo vystúpenie Slovenského speváckeho zboru Adoremus pod vedením Dušana Billa. V ére egocentrických hviezd a ich astronomických honorárov možno festivalový život zaujímavo obohatiť opačným pólom hudobnej prevádzky: ľuďmi, ktorí spievajú najmä z lásky k hudbe, prípadne za to ešte aj sami platia. A – aké paradoxné! – kvalita ich hudobnej produkcie sa od „hviezd“ ani dramaticky nelíši. Ak možno zboru a Dušanovi Billovi v súvislosti s ich koncertom v Dóme sv. Martina niečo zásadné vyčítať, tak to je príliš encyklopedicky poňatý, širokospektrálny, dlhý a únavný program. Únavný pre poslucháčov, nieto ešte pre spevákov, ktorí sa postupne popasovali s gregoriánom, ukážkami z raného viachlasu, renesančnou a neorenesančnou polyfóniou a s duchovnými piesňami otcov slovenskej sakrálnej hudby až po Te Deum in Es od Jána Levoslava Bellu. Niektoré piesne z Cantus Catholici sa dočkali aj štvorhlasnej úpravy samotného Billa, niekde náročnú textúru a cappella podporil organ (Mária Budáčová), inde koncert oživil zvučný, intenzívne precítený basbarytón Tomáša Šelca. Sled rýchlo sa striedajúcich štýlov a skladateľských poetík (od Josquina a Palestrinu cez Schneidra-Trnavského a Bellu po Pärta a Schnittkeho) predstavoval veľký problém pre plnohodnotnú absorpciu, zvlášť, keď prestávky medzi skladbami boli minimálne. Nezávisle od toho podal Adoremus nadšený, plnohodnotný výkon vrátane plastického frázovania či poctivej práce s dynamikou a zvukom vo viachlasnej vertikále. Túto prácu má „na svedomí“ predovšetkým sugestívny Dušan Bill, jeden z gestorov porevolučnej cirkevnej hudby na Slovensku.
Tamás Horkay



Fedosejevov Čajkovskij jedným
z vrcholov BHS

Záverečný koncert 49. ročníka BHS (13. 10.) sa niesol v znamení slovenskej a ruskej hudby: zazneli ária pre soprán a orchester Bergglocke J. L. Bellu, Koncert pre klavír a orchester fis mol op. 20 A. Skriabina a Symfónia č. 4 f mol op. 36 P. I. Čajkovského. Orchester Slovenskej filharmónie viedol Vladimir Fedosejev.
Bellova hudba inšpirovaná básňou Michaela Alberta Weihnachten auf dem Friedhof (Vianoce na cintoríne) vyjadruje stav duše skladateľa po smrti milovaného dieťaťa. Zo súvislého toku hudobných myšlienok vyžaruje zbožnosť a pokorná religiozita inšpirovaná majestátom smrti. Vianoce – sviatok narodenia – zahmlieva smutná spomienka na smrť. Slovo je tu nositeľom výrazu, je riečiskom, po ktorom plynie Bellova hudba. Nostalgický podtext smeruje veľmi často do vzrušenej expresivity. Bella sa nebojí odhaľovať svoje rany a vyspievať vo vokálnom parte i orchestrálnej sadzbe svoje citové rozpoloženie. Sopranistka Eva Šušková našla vo svojom prejave presne to, čo vyjadruje poézia i hudba. Disponuje čarovnou farbou a širokým výrazovým diapazónom. Je predurčená na piesňovú a orchestrálnu tvorbu. Jej muzikalitu vytušil i dirigent – celkom jej uveril a orchester usmerňoval tak, aby jej prejav vyznel v dokonalej zhode s inštrumentálnou sadzbou.
O Skriabinovom Koncerte pre klavír a orchester fis mol možno povedať azda len toľko, že je neprávom obchádzaný. Priam nebadaný vstup klavíra do orchestrálneho pradiva v úvode diela nijako nenašepkáva „výbušný“ nepokoj, ktorý neskôr rozbrázdi celé dielo. Skriabin je majstrom prelúdií – a to sa zrkadlí i v jeho klavírnom koncerte. V tomto trpezlivom a vyváženom preludovaní vystupujú na povrch poetické úseky a objavujú sa čarovné zákutia. Virtuózne prvky však nie sú samoúčelné, sú vyústením toho, z čoho vyrastali. Nezabudnuteľné Andante je nesporne jedna z najkrajších stredných častí v koncertantnej literatúre pre klavír... O sólistovi Alexejovi Volodinovi možno povedať len to, že sledovať jeho hru je pôžitkom. Napriek dramatickosti a expresivite, ktorá bola v jeho hre čitateľná, má jeho prejav v sebe ľahkosť, hravosť a noblesnosť, no zároveň i prirodzenú muzikalitu, ktorá opäť výrazne korešpondovala s prejavom dirigenta.
Záverečná časť koncertu bola zároveň i bodkou za tohtoročným festivalom. Nech je nám Čajkovského Symfónia č. 4 f mol akokoľvek dôverne známa, pod vedením V. Fedosejeva mala svoju interpretačnú premiéru. Fedosejevovo chápanie bolo novým, netušeným výkladom tohto veľkého diela. V detailoch ukázal nevšednú poéziu paralelne znejúcich sprievodných hlasov a vniesol nové svetlo do inštrumentálnej bohatosti tejto symfónie. Hľadal poetické čaro v detailoch, no nijako mu neunikol celostný výklad diela. Jeho Čajkovskij bol nesmierne dramatický, ale nie patetický. V diele hľadal prirodzenú hudobnú krásu. Nepamätám si takto prepracovanú a precítenú Čajkovského hudbu. Celkom fascinujúce bolo Scherzo: Pizzicato ostinato. Allegro. Tak vzrušujúce a zároveň dynamicky pôsobiace pianissimo som už dávno nepočul. Bol to šepot. Záver festivalu bol veľkým zážitkom. Poslucháči povstali zo sedadiel a ďakovali za prekrásny zážitok.
Igor BERGER




Aktualizované: 27. 02. 2016