Logo HŽ

Hudba novej chuti

Festival súčasného umenia, 7. – 14. novembra, Štátna filharmónia Košice, ISCM Slovenská sekcia, Košice

Po úvodných dvoch podujatiach košického festivalu súčasnej hudby, ktoré boli venované žiakom základných umeleckých škôl a následne konzervatoristom, sa o pozornosť domáceho publika uchádzal vo večernom koncerte 8. 11. súbor VENI Academy. Koncert mal s popoludňajším po‌dujatím konzervatoristov spoločný podtitul „Mladá krv“. Dramaturgická línia programu bola definovaná jednoznačne: všetky prezentované skladby až na záverečnú vznikli v tomto roku. Na úvod zaznel Labyrinth od Ivana Buffu. Z koncízneho hudobného materiálu budovaná kompozícia, ktorej štruktúra vychádza z kánonu, bola plná sústredeného, hĺbavého ponoru a fascinujúcich zvukových prvkov. Rovnako i nasledujúce dielo Fujover the Fountain Square od Michala Paľka prinieslo pozoruhodné momenty, rozsiahle psychedelické plochy a doslova halucinogénne hudobné prostredie obohatené o rockový „feeling“. Skladba Fontana MIX od Petra Grolla je interaktívnou kompozíciou, ktorá prináša fúziu „tradičnej“ prezentácie hudobného diela s umelo vytvoreným zvukom vody, čo dodávalo celkovému predvedeniu zaujímavý, ambientný nádych. Predstava fontány sa v diele maďarského skladateľa Bálinta Bolcsóa Aria odzrkadlila v podobe krehkej farebnej ilúzie pracujúcej so zvukom zvonov. Zaujala i kompozícia The Book of Sand od Františka Chaloupku plná vzrušujúcich tremolových plôch a aleatorických pasáží. Koncert uzavrelo dielo Workers Union od Louisa Andriessena z roku 1975. Hoci sa táto skladba podľa môjho názoru trochu vymykala z dramaturgického rámca koncertu, priniesla výraznú zmenu mierne statickej atmosféry. V divokej minimalistickej kompozícii zneli razantné drsné štruktúry rotujúcich rytmických vzorcov, ktoré s magickou uhrančivosťou vygradovali koncert k vrcholu. VENI Academy s „mladou krvou“ perspektívnych inštrumentalistov a dirigentom Kornélom Feketem-Kovácsom, ktorý je známy najmä ako vynikajúci jazzový trubkár, predviedla pre niekoľkých zasvätencov, ktorí koncert navštívili, naozaj výborný výkon.
Nasledujúci deň (9. 11.) pokračoval festival vokálnym recitálom Lenky Brázdilíkovej s poetickým názvom „Autumn Songs“. Sopranistku sprevádzala klaviristka Andrea Bálešová. Výber z diela Trois histoires pour enfants, ďalej Tri piesne a Pastorale plné nežnej a clivej melanchólie od Igora Stravinského boli exkurziou do sveta ruskej vokálnej lyriky. Štyri ľudové piesne pre ženský hlas a klavír od Luciana Beria sú vyloženou alúziou na ľudovú tvorbu a navodzujú atmosféru sladkých i rozmarných rustikálnych scén, ktoré Berio často využíval i v orchestrálnych dielach. Typicky experimentálny prístup v podobe využitia rôznych ruchov priniesla  skladba Wonderful Widow of Eighteen Springs od Johna Cagea, ktorú autor skomponoval už v roku 1942. Cyklus Šesť piesní pre soprán a klavír od Ľubice Čekovskej je vynikajúcou štúdiou vzťahu hudobného obsahu a poetického textu a skvelým prepojením drámy i lyriky. Nostalgické, nepokojné (Storm Wind) i melancholické nálady (A Sonnet of the Moon) stvárnila Brázdilíková veľmi sugestívne a plasticky. Po inštrumentálnom intermezze v podobe skladieb Gnosienne č. 2 a č. 3 od Erica Satieho prišiel záver koncertu – výber z cyklu Poèmes pour Mi od Oliviera Messiaena. Vypäté emócie, typická modalita a farebné prvky citlivého speváčkinho prejavu boli presvedčivým zavŕšením mimoriadne kvalitnej dramaturgie. Prejav Brázdilíkovej bol sústredený, hoci pomerne introvertný a na pódiu pôsobiaci trochu zdržanlivo, čo možno súviselo i so slabšou návštevnosťou a odstupom publika. „Autumn Songs“ bol však napriek tomu skvelý a výborne interpretovaný koncertný program, ktorý by si zaslúžil  širšiu pozornosť.

Peter Katina

 

 

V rámci marketingových snáh o originálny profil dostala košická prehliadka súčasnej hudby názov Hudba novej chuti. Degustoval som teda dva z novo chutiacich koncertov s titulmi „Legenda Ligeti“ (10. 11.) a „Tabula rasa“ (14. 11.). V prvom nešlo len o diela Györgya Ligetiho, našťastie, na stole sa ocitli aj výtvory Norberta Bodnára (premiéra), Jevgenija Iršaia a Witolda Lutosławského. Hneď na začiatok dostal slovo košický rodák Norbert Bodnár, ktorý celým svojím dielom dokazuje, že nová chuť nemusí byť primárne trpká alebo kyslá. Tradícia preňho nie je nadávkou, motivicko-tematická práca nie je zakázaným teritóriom a pritom nie je poplatný ani lacnému zvukovému redukcionizmu. Naopak, jeho štvorčasťová suita Ba-rock dáva patrične zabrať všetkým nástrojovým skupinám symfonického orchestra. Skladba sa vyznačuje logickou transparentnou štruktúrou a typickou nekonvenčnou hravosťou. Prvé dve časti, Allemande a Courante, pôsobili skôr lyricky až trochu rozplývavo, kým v dynamickejších častiach Sarabande a Gigue bolo vo zvýšenej miere badať ono bodnárovské stieranie hraníc medzi klasickou a jazzovou hudbou. Inšpiračné zdroje baroka sa tak dostali do úvodzoviek, či lepšie povedané, ovládol ich nonšalantne žoviálny duch autora.
Štátna filharmónia Košice hrala pod vedením Mariána Lejavu. K prezentácii všakovakých novších chutí pristúpili zodpovedne, bez ťažkostí vyrovnať sa s čímkoľvek (čo sa nedá povedať o všetkých orchestroch na Slovensku!). Ligetiho Koncert pre violončelo a orchester uviedol prekvapujúco zaplnený Dom umenia do sveta výbojnej avantgardy 60. rokov minulého storočia; podali si tu v dvoch častiach ruky sonoristika a mikropolyfónia. Jozef Lupták zvládol svoj extrémne ťažký sólový part na obvykle vysokej úrovni, ale aj filharmonici s Lejavom muzicírovali disciplinovane a so zanietením. Poslucháčsky najnáročnejšia skladba večera zaznamenala paradoxne najväčší úspech u publika! V náročnom interpretačnom kurze pokračovala aj Lutosławského Partita pre husle a orchester za účasti znamenitého a agilného interpreta súčasnej hudby Milana Paľu. Jeho robustné a sugestívne tlmočenie expresívne prehustenej Lutosławského faktúry bolo práve tou ingredienciou, vďaka ktorej ani tieto komplikované chúťky z 80. rokov nespôsobili poslucháčom tráviace ťažkosti.
Druhú polovicu podujatia otvoril dvojkoncert Uangamizi pre husle, violončelo a orchester z pera Jevgenija Iršaia (2006). Jeho dielo možno charakterizovať ako polyštylistické, pričom v hre bol i prvok istého gradačného a zvukového „omámenia“ (ako keď konzumácia dobrého vína presiahne istú hranicu). Dvojica už menovaných sólistov spolu s orchestrom ŠfK vystihli túto viacdimenzionálnosť skladby a prezentovali dielo v komplexnosti jeho meditatívnych, racionálnych i motorických polôh. Vydarenú koncertnú degustáciu novej hudby uzavrelo napokon kľúčové Ligetiho dielo Lontano (1967), ktoré zasvätene a pútavo uviedol a vzápätí i s nadhľadom dirigoval Marián Lejava. Obohatení o Ligetiho sen o pavučine, v ktorej uviazol, sme mohli bezprostrednejšie vnímať tento jedinečný sonoristický kaleidoskop s evokáciou nekonečných diaľav či postupného rozjasňovania tmavého priestoru.
Postmoderne orientovaný program čakal záujemcov o novšiu hudbu 14. 11., kedy vystúpilo komorné zoskupenie Štátnej filharmónie Košice Musica Cassovia. I tentoraz sa Dom umenia celkom slušne zaplnil. Na úvod zaznelo príjemné prekvapenie – skladba s názvom Venované nešťastiu pre sláčikové nástroje, hoboj a bicie z roku 1990 od svojho času tragicky zosnulého Mareka Brezovského. Nepoznám artrockovú stránku jeho talentu, ale tá artificiálna, v podobe spomenutej kompozície na pamiatku tragickej smrti istej mladej huslistky – konzervatoristky, dala tušiť, čo všetko by Marek Brezovský pri priaznivejšej konštelácii hviezd mohol ešte dokázať. V 13-minútovej skladbe ma upútali nielen nefalšovaná invencia a inteligencia, ale aj schopnosť dôvtipnej stavby komplexných a zároveň prehľadných štruktúr, elegantné vyrovnávanie sa s tradíciou či polyfonická zručnosť. Štvordielna kompozícia neprezentovala navonok program, ale výrazová dramaturgia dávala vytušiť kadečo skryté. Záverečné (prekrásne podané) hobojové sólo vyznelo vrchovato originálne, emotívne a presvedčivo –  ako napokon celé toto inštrumentálne rekviem.
Hodný osobitnej zmienky bol výkon komorného orchestra, ktorý v priebehu celého koncertu dosahoval vysoké kvalitatívne parametre. Suverénne a s výbornou znalosťou partitúr ho viedol maďarský dirigent Gergely Ménesi. V nasledujúcich dvoch dielach východoeurópskej postmoderny sa predstavili aj dvaja sólisti – huslisti: koncertný majster ŠfK Maroš Potokár a Marek Zwiebel. Concerto grosso č. 3 pre dvoje huslí, sláčiky a čembalo od Alfreda Schnittkeho vzniklo 300 rokov po narodení J. S. Bacha a je reprezentatívnou ukážkou polyštýlovosti rusko-nemeckého majstra. Neobarokové figurácie a kryptogram B-A-C-H sa v nej prelínajú s veľavravnými alúziami minulosti a teatrálnymi disonanciami súčasnosti, pričom vyše 20-minútovému celku nechýbajú ani dramatické kontrasty, veľká gradácia so záverečným utíšením či sugestívna meditatívnosť. Aktéri večera sa so zložitými nástrahami tejto hudby vyrovnali pomerne presvedčivo. Koncert uzavrela dnes už takmer kultová Tabula rasa, dvojkoncert pre dvoje huslí, sláčikové nástroje a preparovaný klavír (1977) od nemenej prominentného Arva Pärta. Išlo o slovenskú premiéru diela, ktorú košické publikum privítalo s nadšením. Technika tintinnabuli, nekonečného variovania tónov jednej prirodzenej molovej stupnice, dokáže však pôsobiť za istých okolností aj únavne. Navyše som mal nesmelý pocit, že 2. časť Silentium by mohla byť hraná trochu pomalšie a (práve pre svoju jednotvárnosť) s väčším dôrazom na drobnokresbu. Extrémne jednoduchý, mysticizmom zaváňajúci Pärtov minimalizmus však v Košiciach podľa očakávania zabodoval a „standing ovation“ ani tentoraz nechýbalo. Summa summarum: nová hudba v Košiciach chutila dobre!

Tamás Horkay

X




Aktualizované: 04. 03. 2016