Logo HŽ

Stredoeurópske portréty

Budapeštianska ouvertúra Qaartsiluni Ensemble

Dom súčasného umenia Trafó je najvýznamnejším, už aj medzinárodne registrovaným centrom alternatívneho divadla v Budapešti, ktorý z času na čas poskytuje priestor i koncertom súčasnej hudby. Budúcnosť inštitúcie je momentálne úplne neistá, pretože pod tlakom  nešťastnej politickej situácie v Maďarsku preberá od nasledujúcej sezóny jej riadenie nové – z odborného hľadiska otázne – vedenie. V súvislosti so súčasným umením však nemôžeme nevyspytateľnosť a rizikovosť spomínať iba s negatívnymi konotáciami, veď oproti očakávateľnej stabilite inštitucionálneho rámca súčasné umenie samo osebe sľubuje vždy niečo nové, nevypočítateľné a objavné. Keď bol koncom januára hosťom v Trafó úžasný Jérôme Bel so svojím predstavením, jedna z kľúčových viet večera znela približne takto: „V súčasnom umení sa obecenstvo správa presne tak, ako na dostihoch: vsádza, kupuje si lístky na také predstavenia, ktorých výsledok sa nedá predpovedať, a je si vedomé i toho, že aj keď sa mu predstavenie nebude páčiť, svoje peniaze naspäť nedostane.“
Čo sa mňa týka, ponáhľajúc sa na koncert nového maďarského ansámblu súčasnej hudby, ktorý sa mal v Trafó predstaviť pred verejnosťou prvýkrát, bol som si niekoľkonásobne istý, že pôjde o napínavý zážitok. Jedným z dôvodov bola skutočnosť, že som prichádzal aj ako pedagóg so skupinou univerzitných študentov zúčastňujúcich sa na „terénnom výcviku“ z dejín hudby. Keďže ani jeden z poslucháčov nemal predtým blízky vzťah k súčasnej hudbe (študovali v rôznych odboroch príbuzných umení a dizajnu), mimoriadne zvedavo som čakal, ako v očiach týchto nezaujatých záujemcov zloží skúšku Qaartsiluni Ensemble pod vedením známeho klarinetistu Lajosa Rozmána, doplnený navyše výborným huslistom Milanom Paľom. S ešte väčším napätím som čakal názory na diela dvojice skladateľov – maďarského Ádáma Kondora a slovenského Mariána Lejavu –, ktoré boli centrom večera (popri čiastočne premiérovo predvedených dielach týchto dvoch umelcov odzneli po jednej skladbe aj diela Christiana Wolffa, Attilu Bozaya a Lucu Lombardiho).


Aký bol výsledok? Názor študentov nepriniesol ani najmenšie prekvapenie: páčilo sa im najviac to, v čom našiel zaľúbenie i kritik, a najsilnejšie odmietali, čo sa aj jemu zdalo najproblematickejšie. Treba však poznamenať, že výkon umelcov všetci jednohlasne hodnotili ako výborný. Napriek tomu Milan Paľa interpretačne jednoznačne prevyšoval ostatných a jeho prednes Lejavovej skladby Violin solo predstavoval jeden z vrcholov večera. Zakladateľ ansámblu Lajos Rozmán je výborným hudobníkom, ktorý sa už desaťročia zaoberá súčasnou komornou hudbou (predtým bol členom Tria Lignum). V skladbách, ktoré odzneli na začiatku koncertu (Wolff: Serenade, Kondor: Quartet to Christian Wolff), hral na klarinete s fantastickým plastickým tónom, v úlohe dirigenta však nebol presvedčivý, čo sa prejavilo najmä v skladbách pre väčšie obsadenia (najmä hráč na bicie László Tömösközi sa zdal byť občas neistý). Lejava, ktorý dirigoval záverečný kus koncertu – svoje vlastné reVENIr –, si však našiel cestu k srdciam maďarského obecenstva nielen ako skladateľ (kompozícia vyvolala úprimné nadšenie aj medzi univerzitnými poslucháčmi), ale predstavil sa v Budapešti aj ako nádejný dirigent. Kým Lejava pôsobil dojmom tvorcu, schopného viesť množstvo farieb, vrstiev a tkaniva jediným smerom a zmiesiť ich veľmi efektívne, Ádám Kondor sa orientuje opačným smerom: ponúka – majstrovsky, treba uznať – nekompatibilné, harmonicky nezlučiteľné množstvo (hudobných) perspektív spôsobom, ktorý evokuje svet kubistických malieb. Táto poetika však pre poslucháča predstavuje značnú výzvu: predovšetkým je ťažké citovo prijať, že hudba neponúka žiadne body pre stotožnenie sa, nikde sa jej nemôžeme uvoľnene oddať.    
Hudobný svet Kondora a Lejavu bol v zaujímavom kontrapunkte – diela Wolffa a Lombardiho obraz legitímne doplňovali, avšak polstoročný opus Bozayho vykopali úplne zbytočne. Striedavé znenie diel maďarského a slovenského tvorcu poskytne obecenstvu účinný striedavý – teplý a studený – kúpeľ napätej bdelosti a poetického polosna nepochybne aj na ďalších zastávkach série koncertov, ktorá sa začala v Trafó. (Qaartsiluni Ensemble doplnený hosťami nakreslí portréty dvoch skladateľov znovu a znovu – a vždy inak – aj na 4 ďalších koncertoch sezóny v Stavebníckom centre FUGA a v Trafó v Budapešti a v synagógach v Šahách a v Šamoríne na Slovensku).

3 otázky pre Mariána Lejavu

 Mohol by si krátko predstaviť projekt „Portréty“?
Tento medzinárodný projekt pripravil organizačne, dramaturgicky i umelecky maďarský klarinetista Lajos Rozmán. Na štyroch koncertoch zaznejú diela Ádáma Kondora a moje staršie i novšie skladby, vrátane viacerých premiér. Marcový koncert bude z kompozícií pre triové obsadenie, ďalší koncert bude zborový, májové podujatie je venované dielam pre dychové kvinteto.  

 Poznal si tvorbu Ádáma Kondora už predtým?
Stretli sme sa kedysi na Ostravských dňoch novej hudby. Jeho tvorba silne čerpá zo štrukturálnej línie avantgardy 50. rokov 20. storočia. Ide o zaujímavé diela, ktoré sú ťažiskovo orientované na racionálne kompozičné procesy. Ádám Kondor okrem komponovania učí na Lisztovej akadémii, kde je činný aj ako teoretik a pedagóg.

 V čom vidíš prínos podobných „cezhraničných“ podujatí?
Myslím si, že podobných podujatí by malo byť viac. Škoda, že sme väčšinou limitovaní financiami, pretože vzájomné kontakty medzi hudobníkmi sú na rozdiel od politikov veľmi dobré. Máme radosť z možnosti spoločne tvoriť hudbu a ponúkať ju publiku. Okrem mňa bude tento rok slovenskú stranu zastupovať aj huslista Milan Paľa, ktorý je hosťujúcim koncertným majstrom Qaartsiluni Ensemble, vystúpia tiež Marek a Peter Zwiebelovci. Teším sa na spoluprácu a verím, že projekt bude mať pokračovanie i na Slovensku.




Aktualizované: 05. 03. 2016