Logo HŽ

Portico Quartet: "Naša hudba je hybridom"

Hudobné vizionárstvo londýnskej štvorice Portico Quartet označujú mnohí ako „post-jazz“. Ich prejavu s vplyvmi jazzovej moderny nedominujú napriek výraznému využitiu elektroniky strojovosť a  mechanickosť, ale zvuk akustických nástrojov spolu s netradičným bicím nástrojom hang.

Slovenskú premiéru Portico Quartet na trenčianskom festivale Pohoda sprevádzala neistota. Pre stratenú batožinu s hudobnými nástrojmi nebolo do poslednej chvíle isté, či kapela vystúpi, a preto mnohí zvedavci (vrátane mňa) ich koncert v neskorých nočných hodinách premeškali. Zážitok z hypnotického vystúpenia na festivale Jazz Baltica 2010 sa žiaľ nezopakoval, náhradou bol aspoň rozhovor, do ktorého sa napriek prítomnosti kompletnej štvorice zapájal len bubeník Duncan Bellamy.

Na prvý pohľad sa zdá, akoby Portico Quartet priťahovali problémy: koncert na festivale Jazz Baltica ste pre „strateného“ bubeníka takmer nestihli, cestou na Slovensko vám stratila letecká spoločnosť batožinu...
(Smiech.) Zmiznutie na nemeckom festivale bola moja chyba – nesledoval som čas a „zabudol sa“. Dnes sme v tom však nevinne a je otázne, či vôbec vystúpime. Pokiaľ by sme boli klasickým akustickým kvartetom, snáď by nebol problém s požičaním nástrojov. Avšak predpokladám, že hang nemá vo výbave mnoho kapiel.

Hang je zvukovo podobný karibským steel panom, ktoré mal v obľube a na svojich albumoch využíval Jaco Pastorius. Ako ste sa dostali k tomuto nezvyčajnému nástroju?
Hang sme objavili na festivale WOMAD (World of Music, Arts and Dance, pozn. aut.), ktorý sa v roku 2004 konal v Británii. Okamžite si ma získal netradičným zvonivým zvukom i symbiózou rytmickej zložky s melodickou. Dal som dohromady úspory a kúpil ho len tak naslepo. Hneď nato som získal aj Nicka a mali sme hangy dva. Spočiatku sme sa len hrali so zvukovými možnosťami nástroja a neskôr sa pokúšali experimentovať s repetitívnymi štruktúrami. V tých časoch využíval hang v kapele málokto a v jazze už vôbec. Náš postoj však nebol v duchu „máme exotický nástroj, tak poďme založiť kapelu“. Portico Quartet sa formovali práve v tých časoch a zvukovosť hangu sme len adaptovali do nášho jazyka.

Mali ste predstavu, ako hang zapadne do vašej hudby, alebo ste váš prejav prispôsobovali tomuto nástroju?
Začiatky s hangom boli ťažké, hľadali sme spôsob pre jeho využitie. Pravdupovediac, možnosti tohto nástroja sú značne limitované, čo v istom zmysle ovplyvňuje hudbu celého kvarteta. Dá sa na ňom hrať len v určitých tóninách, neumožňuje slobodný melodický pohyb, prináležia mu skôr statickejšie polohy. Okrem toho, že je to nástroj s nenapodobiteľnou zvukovou farbou, je ideálnym partnerom na udržiavanie hypnotických figúr a ich repetície v rozličných intervaloch. Jeho možnosti sme objavovali za pochodu a hang nás dlho prekvapoval. Teraz ho berieme ako pevnú súčasť kapely, v istom zmysle charakteristický zvukový rukopis Portico Quartet. Preto sme po odchode Nicka Mulveyho, ktorý sa rozhodol venovať sólovej kariére a pesničkám, ani chvíľu neuvažovali nad pokračovaním bez hangu.

Príchodom nového člena sa hudba Portico Quartet posunula k abstraktnejším plochám s výraznejším využívaním elektroniky, viaceré skladby posledného albumu majú komerčnejší charakter s minimom improvizačných plôch. Ako to vnímate vy?
Nickov vplyv bol pomerne veľký, on bol najviac zodpovedný za formovanie kapely v prvých rokoch. Na druhej strane sme sa po jeho odchode začali rozhliadať inými smermi, intenzívnejšie sme sledovali klubovú scénu. Taktiež sme chvíľu hrali len v triu a hang znel z predpripravených samplov. Nebolo to však ono, chýbala interakcia aj komunikačný partner. Preto sme vzali Keira, aj keď spočiatku suploval zvuk hangu len prostredníctvom syntezátora. Dnes hrá okrem klávesov na skutočnom hangu. Čo sa týka hudobného posunu – napriek tomu, že viac pracujeme s elektronikou, snažíme sa ostať akustickou kapelou s charakteristickým zvukom. Využívanie elektroniky síce ponúka nové možnosti, avšak nechceme, aby sa stala hybným momentom, ktorý zahltí prirodzené smerovanie našej hudby. Odlišný charakter aktuálneho albumu od predchádzajúceho Isla je spôsobený aj tým, že sa neustále učíme, ako pracovať s „mašinkami“, efektovými pedálmi, samplermi, slučkami. Tieto veci treba dokonale ovládať, aby jedného dňa neovládli oni nás. (Smiech.) Nechceme sa dostať do štádia, v ktorom nám budú technológie diktovať, kam a ako sa uberať.

O prepojenie elektroniky s akustickým svetom sa dnes pokúša viacero kapiel. Akým spôsobom modifikujete štúdiové verzie skladieb počas koncertov?
Nerobíme hudbu kvôli dokonalej nahrávke. Pri štúdiovej práci máte mnoho času a takmer nič vás neobmedzuje, aby ste neustále pridávali ďalšie vrstvy a vylaďovali detaily. Snažíme sa, aby naše skladby zneli rovnako aj v koncertnej verzii, a preto využitie elektroniky optimalizujeme. Sme v prvom rade kvartetom s akustickými nástrojmi, aj keď k nim pristupujeme vlastnou cestou. Pokiaľ môžem hovoriť za seba, ja som začal popri klasickej súprave bicích nástrojov viac využívať elektronické pady a napriek istému podielu digitálnej manipulácie sa snažím zachovať ducha akustickej hudby. Preto výsledok neznie technokraticky alebo neosobne ako pri niektorých elektronických kapelách.

Nakoľko využívate počas vystúpení predpripravené sekvencie?
Väčšinu vecí pripravujeme naživo počas koncertu, nahrávame slučky, ktoré potom využívame rôznymi spôsobmi. Pracujeme s jednotlivými sekvenciami, live samplingom. „Mašinky“ sa skrátka dajú používať ako plnohodnotné nástroje.

Repetitívne figúry vašich skladieb miestami evokujú prekrývajúce sa zvukové mriežky kompozícií Steva Reicha...
Jeho hudbu samozrejme poznáme, v mnohom nás inšpirovala. Úspech jeho kompozícií oproti mnohým súčasným skladateľom spočíva podľa mňa v tom, že Reichova hudba nestratila so svojím poslucháčom kontakt. Využíva množstvo repetitívnych prvkov, ktoré sa stále držia v elektronickej hudbe, techne, drum'n'base. Viacerí sa nazdávajú, že táto scéna sa obmedzuje len na tanečnú produkciu, avšak obrovská sféra tejto hudby je orientovaná originálnejším smerom.

Vďaka tejto „nezaraditeľnosti“ hrávate v jazzových kluboch, na mamutích open air podujatiach, ale aj na festivaloch súčasnej klasickej hudby?
Áno, je to rôzne, v poslednej dobe nás často pozývajú na festivaly elektronickej hudby alebo naopak na komornejšie klubové podujatia. Včera sme napríklad hrali na festivale na juhu Francúzska, kde pred nami vystupoval Robert Glasper.

Vaše nahrávky vychádzajú na značke Real World Records, ktorej podobu formuje Peter Gabriel. Ako sa vám spolupracuje s týmto vydavateľstvom?
Napriek tomu, že sa dnes k hudbe dostávame čoraz jednoduchšie, čoraz ťažšie sa predáva. S Real World Records však máme výbornú spoluprácu, zväčša nám vychádzajú v ústrety a podporujú nás. Pred časom vydali aj reedíciu nášho prvého albumu Knee-deep in the North Sea, ktorý sme ešte v roku 2007 nahrali pre jazzové vydavateľstvo Babel Label. Na poslednom albume, ktorý vyšiel začiatkom tohto roku, sme do jednej skladby prizvali aj vokalistku. Cornelia Dahlgren je Švédka usadená v Londýne a spoluprácu sme plánovali už dávnejšie. Keď sa obyčajný popevok začal meniť na nezvyčajnú elektronickú hru, pochopili sme, že podobné skúsenosti nás dokážu nesmierne obohatiť.

Reakcie na prejavy Portico Quartet sa rôznia. Ako by ste charakterizovali svoju hudbu z pohľadu kapely?
Označil by som ju za hybrid. Každý z nás obľubuje iné žánre a neustále sledujeme, kam ešte dokáže zájsť hudba v 21. storočí. Naši rodičia boli pri výbere hudby limitovaní tým, čo vysielalo rádio, alebo čo sa páčilo predavačovi v obchodíku s platňami v našej štvrti. Moja generácia mala naopak šťastie, že po nej nemusela pátrať ani ju zložito objavovať. Odmalička sme ju mali poruke a s nástupom internetu možnosti šialeným spôsobom expandovali. Všetci v mojom okolí každodenne streamujú a absorbujú nesmierne množstvo hudobných i nehudobných vplyvov, a práve takýmto spôsobom sme sa dostali k Reichovi, Cinematic Orchestra a k ďalším umelcom. Preto je náš prejav logickou fúziou toho všetkého. Naša hudba je hypnotická, načo ju viac popisovať?

Portico Quartet (na fotke zľava Duncan Bellamy – bicie nástroje, Keir Vine – hang, klávesové nástroje, Jack Wyllie – saxofóny, Milo Fitzpatrick – kontrabas) sa sformovali v roku 2005 v londýnskej umeleckej štvrti Hackney, kde určitý čas fungovali ako pouličná kapela. Za svoj debut Knee-deep in the North Sea (Babel Label 2007) získali nomináciu na Mercury Music Prize, ďalšie albumy Isla (2009) a Portico Quartet (2012) vyšli na značke Real World Records. V roku 2011 kvarteto opustil hráč na hangu Nick Mulvey a novým členom sa stal Keir Vine.




Aktualizované: 06. 04. 2016