Logo HŽ

Ladislav Fančovič

Jazz po starom, klasika po novom

Študoval v Prahe, vo Viedni a na VŠMU bol žiakom Mariana Lapšanského. Popri bohatej koncertnej činnosti vytvoril sériu unikátnych nahrávok s hudbou Eugena Suchoňa, Ludwiga van Beethovena, Johannesa Brahmsa a Ernő von Dohnányiho. V ostatných rokoch sa však častejšie objavuje na verejnosti v dobovom oblečení z 30. rokov pri pianíne (alebo so saxofónom) zabávajúc seba i publikum raným jazzom. Žiari očarením „Fatsom“ Wallerom – prominentným skladateľom, klaviristom, bandleadrom a zabávačom, ktorý kraľoval americkej jazzovej scéne od 20. do 40. rokov minulého storočia. Spolu so svojimi zoskupeniami Fats Jazz Band a Saxophone Syncopators vydal 4 albumy, pričom najnovší That Old Feeling sa popri vinylovej podobe čoskoro dočká aj vydania na magnetofónových pásoch (!). Klavirista Ladislav Fančovič.

Prečo práve Thomas Wright „Fats“ Waller a nie napríklad Jelly Roll Morton alebo rad ďalších fascinujúcich jazzmanov-klaviristov z ranej éry jazzu?
Odpoveď je veľmi jednoduchá: pretože „Fats“ Waller bol jedným z prvých klaviristov, ktorého nahrávky sa mi dostali do uší (alebo do rúk) a prostredníctvom neho som sa zoznámil so starým jazzom, so stride pianom a ragtimovým spôsobom jazzového hrania, ktoré boli veľmi rozšírené v 20. rokoch minulého storočia. Spomínam si, že keď som počas štúdia klasickej klavírnej hry na konzervatóriu alebo na VŠMU občas zachytil niečo, čo súviselo so starým jazzom, veľmi ma to fascinovalo. V podstate ma to lákalo veľmi dlhé obdobie až to vyústilo do toho, že som začal prepisovať do nôt staré nahrávky „Fats“ Wallera alebo Arta Tatuma. Myslím, že prvou piesňou ktorú som zapísal, bola Dvořákova Humoreska v podaní Arta Tatuma. Je veľmi vtipná, začína úplne klasicky, až posledná repríza hlavnej témy je zoswingovaná. Často a s veľkým úspechom u publika ju hrávam ako prídavok na klasických koncertoch, lebo je to vlastne syntéza klasiky s jazzom. Art Tatum bol tiež jeden z klaviristov, ktorí ma oslovili. U „Fats“ Wallera ma fascinovala práve jeho absolútna precíznosť klavírneho štýlu, čo určite nie je náhoda, pretože mal klasické klavírne vzdelanie a vyslovene dokonalú techniku. Tiež chodil na lekcie k pôvodom poľskému skladateľovi a klavírnemu virtuózovi Leopoldovi Godowskému, ktorého nazývali „Budhom klavíra“. Chodieval k nemu aj James P. Johnson, ktorý bol „učiteľom“ stride piana, a mnohí ďalší klaviristi. Po lekciách kompozície a kontrapunktu u tohoto klavírneho mága mali Waller s Johnsonom obrovskú zábavu z toho, keď na rôznych jazzových jammsessions používali v rámci improvizácie kontrapunktické postupy a techniky. Tieto súvislosti aj s klasickou hudbou ma u „Fats“ Wallera fascinovali a stále viac fascinujú.

V čom je teda „Fats“ Waller unikátny?
Unikátny je jeho klaviristický rukopis, ale aj ten osobnostno-hudobný, čo je vlastne spôsob improvizácie a spôsob, akým hral a upravoval všetky známe šlágre, z ktorých sa mnohé stali jazzovými štandardami a hrávajú sa dodnes. Ten hudobný rukopis je pre mňa strašne nákazlivý, takže keď vyberám, či na koncerte zahrám jednu alebo dve klavírne „sólovky“ (v repertoári ich mám naozaj veľa, napríklad aj od Teddyho Wilsona alebo Arta Tatuma), väčšinou padne voľba na „Fats“ Wallera, pretože mi je zo všetkých najbližší.

Jazzom si sa vraj nainfikoval pomerne neskoro, dokonca si ním pohŕdal. Aký „iniciačný obrad“ to zmenil?
Keď som študoval na konzervatóriu, bol som zahĺbený do klasickej hudby a všetky ostatné žánre sa mi zdali ako keby nižšie. Zmenilo sa to začiatkom mojich štúdií na VŠMU, keď som už na jednej strane začal byť „nakazený“ týmito starými nahrávkami stride pianistov z 20. rokov a tiež potom, ako som počas poobedňajšej prechádzky počul v jednom z výkladov hrať Bratislava Hot Serenaders s Milanom Lasicom; myslím, že to bolo ich prvé CD Ja som optimista. To CD som si kúpil a veľmi sa potešil, že sa takáto hudba hrá aj na Slovensku. Čas plynul a po niekoľkých rokoch som sa zhodou viacerých náhod jedného dňa ocitol na pravidelnej pondelňajšej skúške tohto orchestra s tým, či by som niekedy, ak klaviristka nebude mať čas, mohol zastúpiť. Začal som tieto skúšky pravidelne navštevovať, a vlastne tam sa začala písať nová kapitola éry môjho života v rámci hudobného smerovania. Vtedy som sa už do starého jazzu zbláznil úplne bezhlavo.

Na tento rozhovor si prišiel v tričku Bratislava Hot Serenaders, čo možno v umeleckej konkurencii chápať ako veľkorysé gesto. Dalo by sa povedať, že ste tak trochu súperi. Ako vnímaš konkurenciu Fats Jazz Bandu s Jurajom Bartošom a jeho Bratislava Hot Serenaders?
To je ťažká, ale aj jednoduchá otázka. Bratislava Hot Serenaders je oveľa väčší, v podstate čo sa týka obsadenia dvojnásobne veľký orchester interpretujúci výsostne hotjazzovú hudbu z obdobia 20. až 30. rokov. V podstate sa vôbec nevenujú swingu, ak neberiem do úvahy slovenské populárne piesne, ktoré nahrával Krištof Veselý a ktoré sa hrali už v období swingu, hoci u nás to bolo všetko trochu poposúvané. S Fats Jazz Bandom sa naopak špecializujeme práve na začiatok swingovej hudby 30. rokov, v podstate až do začiatku bebopu 40. rokoch. Na nahrávkach Bratislava Hot Serenaders sa nemôže stať, že by bolo počuť „hajtku“ (činel hi-hat, pozn. red), pričom u nás je v každej piesni. Rovnako však hráme na starých nástrojoch, takže činely či dychové nástroje sú originály z tej doby a hrali na nich jazzmeni, ktorých aranžmány sme oprášili. Snažíme sa, aby bol zvuk čo najautentickejší a aby znel presne, ako v tej dobe.


Autenticita vs. aktuálnosť
Spomínal si historické nástroje a autentický zvuk: ako vnímaš umeleckú polohu Fats Jazz Bandu z hľadiska historickej autenticity? Napríklad v tzv. historicky poučenej interpretácii klasickej hudby sa interpreti snažia pripodobniť niečomu, čo nikdy nepočuli, poznáme rôzne stupne „roztápania autentickosti“ – cielené štýlové prehmaty, presuny, fúzie až po úplnú a programovú dekonštrukciu niečoho klasického. V jazze je to ešte dramatickejšie: popri improvizačnej kreativite akoby na programe dňa súčasne čelíme názorom, že jazz je už mŕtvy a to, čo dnes jazzom označujeme, ním vlastne ani nie je. Vnímaš vašu hudbu ako pokus o čo najvernejšiu autentickú reprodukciu (v istom zmysle „konzervu“) alebo sa pohrávate s adaptáciou do súčasnosti?
Je to veľmi komplexná otázka. Každopádne, v prvom rade sa samozrejme snažíme, aby sme nevybočili z toho štýlu, ktorý hráme a to je asi to najťažšie, pretože v podstate tých štýlov hráme niekoľko: je ich toľko ako pôvodných aranžérov alebo pôvodných orchestrov a bandov, ktorých kópie robíme. Každá tá originálna kapela mala svoje vlastné cítenie, svoje frázovanie, svoj vlastný rytmus, každej to „swingovalo“ trošku ináč. Pokiaľ hráme staršie veci z konca 20. rokov, napríklad Bixa Beiderbecka alebo Frankieho Trumbauera, artikuláciu a celé časovo melodické ponímanie hudby mali každý veľmi osobité. Preto si myslím, že to máme ťažšie, keď chceme každý tento svojský komplikovaný štýl jednotlivých interpretov napodobniť. Chce to naozaj obrovské samoštúdium každého jedného sólistu a v podstate každého člena Fats Jazz Bandu, pretože aj kontrabas a nástroje rytmickej sekcie tam hrajú veľmi podstatnú rolu. Pre mňa je dôležité, že tie úžasné nahrávky, ktoré urobili „Fats“ Waller, Teddy Wilson, Lester Young a množstvo ďalších hudobníkov z tejto éry, sú jedinečné a naozaj si zaslúžia pozornosť a nie je to žiadna hanba, keď ich chceme hrať tak, ako to vtedy oni cítili, hrali a nahrali. V tom období sa hralo veľa hudby a len úplná špička tejto pomyselnej pyramídy sa dostala do nahrávacích štúdií, takže to, čo my dnes počúvame zo starých šelakových platní, je vlastne to najlepšie, čo vtedy existovalo. Keď spravím podľa starej nahrávky aranžmán, tak samozrejme uplynie veľmi dlhý čas, kým si jednotliví hudobníci v tých 8- či 16-taktových sólach dovolia niečo pozmeniť, vylepšiť, niekedy aj úplne prestavať, pretože tie pôvodné sóla sú tak dokonalé, že ťažko vymyslieť niečo lepšie. Samozrejme, stále sa o to pokúšame a v podstate aj počas koncertu tie sóla vychádzajú inak. Pri tom všetkom sa snažíme dávať pozor, aby to nevybočilo zo štýlovosti tej doby, a aby štruktúra a spôsob rozmýšľania aj pri tej kvázi vlastnej improvizácii zostali verné pôvodnému duchu. Nemôžu sa tam objaviť moderné prvky alebo iné harmonické postupy, než ako sa vtedy zvykli robiť. Je to veľmi ťažké najmä pre hráčov, ktorí sa nevenujú len tomuto štýlu, ale napríklad aj freejazzu. Tým pádom môže nastať situácia, že je to pre nich trochu obmedzujúce. Toto sú veci, s ktorými sa pasujeme počas pomerne dlhého obdobia, čo sme spolu.

Nie je o tomto v orchestri žiadna diskusia? Nastolil si, že hráte autentickú reprodukciu pôvodnej hudby, bez polemiky?
Áno, to je filozofia, na základe ktorej sme sa začali stretávať. A všetci noví ľudia, ktorí sa časom vymenili (boli dvaja alebo traja), tomu prepadli rovnakým spôsobom. To je základný predpoklad, inak by to nemohlo fungovať.

Teraz sa opýtam ako psychológ: keď sú tvoji spoluhráči unavení z toho štylizovania sa, „necuká“ to s nimi niekedy „zablbnúť“ si?

Viac v aktuálnom vydaní Hudobného života

Ladislav FANČOVIČ (1980) ukončil štúdium klavíra na konzervatóriu v Bratislave s titulom „Najlepší absolvent roka“. Pokračoval na Akadémii múzických umení v Prahe (M. Lapšanský), Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (W. Watzinger) a na VŠMU v Bratislave (M. Lapšanský). Svoje umenie zdokonaľoval na majstrovských kurzoch u významných osobností (J. Wijn, A. Simon, G. Sándor, K. H. Kämmerling, M. Voskressensky). Viackrát sa stal finalistom a laureátom domácich a medzinárodných klavírnych súťaží, často vystupuje ako sólista renomovaných domácich aj zahraničných orchestrov. Popri sólistickej činnosti je vyhľadávaným komorným hráčom a stálym členom zoskupení Hugo Kauder Trio, The Berger Trio a Porque tango. Aktívne sa venuje aj jazzu. Po pôsobení v orchestri Bratislava Hot Serenaders založil v r. 2011 komorný súbor Fats Jazz Band a v r. 2014 saxofónove kvarteto Saxophone Syncopators. Pre vydavateľstvá Naxos, Diskant, Pavlík Records, Hudobný fond a Slovak Radio Records nahral dve desiatky albumov (sólové tituly s hudbou Ernő von Dohnányiho a Leopolda Godowského, spolu s huslistom Milanom Paľom súborné vydania skladieb pre klavír a husle Eugena Suchoňa a komplety husľových sonát Johannesa Brahmsa a Ludwiga van Beethovena).

www.fanzowitz.com

www.fatsjazzband.com

www.saxophonesyncopators.com

 




Aktualizované: 09. 11. 2016