Logo HŽ

Jazz a Európa XII.

Poľsko: druhá generácia 60. až 80. rokov

Kvalita poľského jazzu, ako aj viackrát spomínané inštitucionálne zázemie a najmä školstvo i medzigeneračná súdržnosť viedli k tomu, že množstvo poľských hudobníkov dosiahlo medzinárodné uznanie. Samozrejme, tieto vonkajšie priaznivé okolnosti by nestačili, pokiaľ by si úroveň poľských hudobníkov túto pozíciu nezaslúžila. Už v minulom čísle sme vybrali niektoré osobnosti z nepreberného množstva poľských klaviristov. Tentoraz sa zameriame na dvojicu nástrojov, ktorými Poliaci nápadne prispeli k jazzovému vývoju (saxofón a husle), a zmienime sa tiež o spevákoch.

Saxofonisti: od free jazzu k mainstreamu  

Saxofonisti boli „hnacím motorom“ poľskej scény od samého začiatku a predovšetkým Wróblewski a Namysłowski na rozhraní 50. a 60. rokov už znamenali presvedčivú a vo svete cenenú úroveň, ktorá bola veľkou výzvou pre ďalšie generácie.1 Medzi ich najúspešnejších pokračovateľov patrí Janusz Muniak (1941), ktorý vynikol hlavne ako tenorsaxofonista, ale tiež ako znamenitý flautista a sopránsaxofonista. Muniakov vývoj je zaujímavý a nekonvenčný. Spočiatku sa vyznamenal ako jeden z prvých európskych protagonistov jazzovej avantgardy a postupne sa čoraz hlbšie venoval starším jazzovým štýlom od moderného mainstreamu po virtuóznu znalosť swingových postupov. Veľkú pozornosť vyvolalo hneď jeho prvé profesionálne pôsobenie v Stańkovej freejazzovej formácii Jazz Darings (1963–1964), popritom účinkoval a nahrával s ďalšími prominentmi poľského jazzu. Príležitostnú spoluprácu so Stańkom obnovoval i v ďalších obdobiach, najmä v rokoch 1967–1973.2 Naďalej aktívne pôsobil aj v rôznorodých formáciách Jana Wróblewského a ich „tenorové súboje“ boli poslucháčskou atrakciou. Vlastnými projektmi sa začal Muniak zaoberať v pomerne pokročilom štádiu kariéry: od r. 1976 viedol kvinteto, od 1979 kvarteto (spolulídrom bol gitarista Jarosław Śmietana) a od 1978 nahrával albumy pod svojím menom.3 V skupinách preferoval angažovanie mladých, málo známych hudobníkov, ktorí na tieto začiatky spomínajú ako na prelom vo svojom hudobnom vývoji.

Mimoriadnou vlastnosťou Muniaka je jeho prispôsobivosť a schopnosť komunikácie so spoluhráčmi rôznorodého zamerania. Jeho hosťovanie s hudobníkmi rôznych krajín dokáže vniesť do ustáleného prejavu tej-ktorej formácie novú dimenziu. Túto schopnosť si mohli overiť aj slovenskí poslucháči napríklad počas jeho viacnásobného hosťovania so skupinou Nothing But Swing Trio. Muniakov koncept v posledných desaťročiach programovo smeroval k prehĺbeniu výrazu v starších podobách jazzu, ktoré tvorivo traktuje a premieta do nich strhujúcu energiu, uplatňovanú vo svojich freejazzových začiatkoch. Tento koncept sám charakterizuje ako vedomú snahu zachovania spontaneity a individuálnosti v rámci kodifikovaných kánonov jazzovej minulosti.4 V r. 1992 otvoril v Krakove klub U Muniaka, ktorý sa stal jedným z centier poľského jazzu. Medzinárodným pojmom sa veľmi rýchlo stal Tomasz Szukalski (1948). V rokoch 1971–1975 bol členom formácií Zbigniewa Namysłowského, s ktorým nahral jeho najznámejšie tituly (Winobranie, Kujawiak Goes Funky a i.) a získal tak povesť jedného z najlepších európskych tenorsaxofonistov postcoltraneovského zamerania. Namysłowského hudba ho zároveň inšpirovala aj k využitiu slovanských a iných etnických vplyvov. Szukalského postavenie v jazze akcelerovalo vďaka pôsobeniu s Tomaszom Stańkom (s prestávkami v období 1973–1978, vrátane prelomového albumu Balladyna, 1975).

Aj vďaka tomu Szukalski nahrával a koncertoval s ďalšími veličinami ako Arild Andersen, Dave Holland, Edward Vesala, Palle Danielsson, Terje Rypdal, Palle Mikkelborg, Juhani Aaltonen, Albert Mangelsdorff a i. Od začiatku svojho pôsobenia je Szukalski otvorený širokému spektru hudby. Často hosťoval s progresívnou rockovou skupinou SBB, známe sú jeho spoločné koncertné i štúdiové projekty s lídrom tejto skupiny Józefom Skrzekom.5 Ďalší kvalitatívny medzník pre Szukalského znamenali skupiny vedené buď kolektívne (napr. Quartet so Sławomirom Kulpowiczom, 1978), alebo v 80. a 90. rokoch tie, ktoré spoluviedol so Jarosławom Śmietanom, ďalej to boli duá s klaviristami Januszom Szprotom a Arturom Dutkiewiczom, ako aj zoskupenia s Wojciechom Karolakom, ktorý dodnes ostáva jeho najčastejším spoluhráčom.6

Z množstva vynikajúcich altsaxofonistov tejto generácie pripomeňme všestranne erudovaného hudobníka Włodzimierza Nahorného (1941), ktorý je tiež brilantným klaviristom, skladateľom a aranžérom. Prominentné postavenie na poľskej scéne si udržiava od r. 1966, keď vynikol ako člen kvinteta Andrzeja Trzas‌kowského. Ako aranžér bol oporou Wróblewského rozhlasového big bandu. Tenorsaxofonistom s celoeurópskym vplyvom je Leszek Żądło (1945), dôsledný a presvedčený pokračovateľ dedičstva Johna Coltrana. Od začiatku profesionálnej kariéry pôsobí v zahraničí (1966–1973 v Rakúsku, následne v Nemecku) a s poľskou scénou má príležitostné kontakty. Množstvo nahrávok realizoval so svojou formáciou Ensemble (od r. 1973 do súčasnosti), od r. 1983 príležitostne zostavuje Polish Jazz Ensemble, zväčša z poľských hudobníkov pôsobiacich v zahraničí. Hral tiež v skupinách Elvina Jonesa a Biréliho Lagrèneho.  

Michał Urbaniak: svetová osobnosť éry fusion

Všeobecné presadenie prvotriednych európskych jazzmanov medzi svetovú špičku bolo najrýchlejšie a najpresvedčivejšie v 70. a 80. rokoch v rámci éry fusion. Dokazujú to mnohé príklady Francúzov, Angličanov alebo americká kariéra niektorých českých hudobníkov. Michał Urbaniak (1943) bol od začiatku svojho profesionálneho pôsobenia skvelým jazzovým hudobníkom i v tradičnom zmysle, a tiež v dobe svojich najväčších komerčných úspechov éry fusion si udržiaval postavenie invenčného sólistu s výrazným jazzovým cítením. Vo svojej autobiografickej stati Urbaniak približuje hudobné premeny, ktoré prekonal od čias, keď ako „zázračné dieťa“ koncertoval so symfonickými orchestrami až po obdobie „mladíckej vzbury“, počas ktorého vymenil husle za tenorsaxofón. Ďalší návrat od saxofónu k husliam priniesol rýchle úspechy.7
Urbaniak sa od svojich jazzových začiatkov pripojil (spočiatku ako saxofonista) k najlepším hudobníkom a v 60. rokoch ho považovali za fenomenálny talent. Debutoval na Jazz Jamboree 1961 v skupine Zbigniewa Namysłowského, o rok neskôr bol účastníkom historického zájazdu do USA s Andrzejom Trazskowským a v období 1962–1964 bol členom Komedovho kvinteta. V období 1965–1968 väčšinou pôsobil v škandinávskych krajinách, kde vycestoval so svojou partnerkou – speváčkou Urszulou Dudziakovou. Po návrate do Poľska zostavil spolu s Dudziakovou, Makowiczom, Bartkowskim a meniacimi sa kontrabasistami pozoruhodnú formáciu Constellation, ktorá čoskoro získala celoeurópsku popularitu.

Jej albumy dosahovali impozantné náklady a členovia si čoskoro získali dôležité postavenie vo svete jazzu. Kariéra Urbaniaka dosiahla „superhviezdne“ dimenzie neporovnateľné s inými poľskými jazzmanmi vďaka udalostiam v r. 1971, keď na festivale Montreux vyhral cenu určenú najlepšiemu sólistovi a s tým spojené štipendium na Berklee School of Music. Nástup do školy odďaľoval, postupne získal v USA popularitu a na štúdium už nemal čas. V tom istom roku uviedol Joachim-Ernst Berendt na Berliner Jazztage koncert New Violin Summit, na ktorom sa Urbaniak prezentoval spolu s ďalšími huslistami novšej generácie (Jean-Luc Ponty, Sugarcane Harris, Nipso Brantner, nahrávka koncertu vyšla na rovnomennom albume, MPS 1971). Urbaniakovo a Pontyho berlínske vystúpenie znamenalo začiatok módy elektrických huslí v ére fusion. Obaja umelci začali v tom istom čase okrem klasických a elektrifikovaných huslí hrať tiež na violectre, päťstrunovom elektrofonickom nástroji so širokými možnosťami modifikácie zvuku. V r. 1974 sa Urbaniak nastálo presťahoval do New Yorku, zostavil skupinu Fusion, v ktorej s ním a s Dudziakovou hrali mladí, predtým málo známi americkí hudobníci (Kenny Davis, Tom Guerin, Harold Williams, Ronnie Burrage, Joe Caro, Basil Farrington, Gerald Brown, Bernard Wright, Steve Jordan a i.).

Skupina pôsobila s prestávkami do 1978 a následne sa opäť vrátil k názvu Constellation. Prvé americké albumy Atma a Fusion III vyšli v jazzovom meradle v neuveriteľne vysokých nákladoch (vyše milióna nosičov) a z jeho skladieb mali veľký úspech kompozície, v ktorých využil prvky poľského folklóru (New York Batsa z albumu Atma). Okrem svojich formácií Urbaniak hosťoval s mnohými hudobníkmi (Herbie Hancock, Archie Schepp, Don Pullen), v rokoch 1982–1984 koncertoval a nahrával v duu s Larrym Coryellom a za vrcholný okamih svojho pôsobenia považuje pozvanie Milesa Davisa k nahrávaniu albumu Tutu (Warner 1986). Krátko po spolupráci s Davisom vystúpili Urbaniak a Dudziaková so svojou americkou skupinou na Jazz Jamboree 1986. Po triumfálnom prijatí začal huslista rozdeľovať svoje aktivity medzi USA a Poľsko, v poslednom desaťročí žije prevažne v Poľsku, ale neprestáva udržiavať americké hudobné kontakty.  
Po skončení vrcholných dní éry fusion sa Urbaniak okrem rôznorodých podôb crossover music venuje prísnejšie vymedzenému „čistému“ jazzu v spoločnosti významných osobností z rôznych krajín. Viackrát participoval na projektoch zdôrazňujúcich význam Krzysztofa Komedu pre jazz. V minulom roku realizoval poctu Milesovi Davisovi dvojalbumom Miles of Blue, na ktorom sa snažil zachytiť posolstvo Davisovho obdobia 70. rokov a pre ktorý napísal skladby anticipujúce ďalší možný posun Davisovho myslenia smerom k hip hopu a súčasnej podobe elektronickej tanečnej hudby. K nahrávaniu prizval Urbaniak mnohých hudobníkov (Toots Thielemans, Marcus Miller, Herbie Hancock a i.), participovala na ňom aj jeho a Dudziakovej dcéra, speváčka Kiki Urbaniak.8 V rokoch 2006–2008 vydal Urbaniak sériu 3CD Jazz Legends, ktorých jednotiacim prvkom je návrat k jazzovej tradícii bez výraznejších crossoverových vplyvov.

Na prvom albume hrá v noblesnej spoločnosti veteránov moderného jazzu (Ted Dunbar – g, Kenny Barron – p, Buster Williams – b, Roy Haynes – dr), ďalšia dvojica nesie podtitul Friday Night At The Village Vanguard (samotný názov naznačuje pokračovanie jazzovej tradície so spoluhráčmi Mikeom Gerberom – p, Ronom Carterom – b, Lennym Whiteom – dr). Vrchol Urbaniakovej kariéry spadá do obdobia aktuálnosti a popularity éry fusion, ale aj v nasledujúcich rokoch po skončení obdobia státisícových nákladov, keď sa so svojimi rôznorodými zámermi dostal do prirodzenej menšinovosti, ostáva všestranne cenenou osobnosťou svetového jazzu. Jeho diskografia je impozantná z viacerých hľadísk, kvantitou aj množstvom zúčastnených významných hudobníkov svetového a poľského jazzu. Urbaniak patrí k osobnostiam, ktoré majú zásluhy na prekonaní rozdielov medzi európskym a americkým jazzom.9 Jeho jazzové kvality uznávali prakticky všetci jazzoví hudobníci, ale niektorým spoluhráčom (a tiež puritánskejšie zameraným poslucháčom) napriek tomu prekážala jeho koncentrácia na elektrické možnosti svojho nástroja, ako aj malá pozornosť, ktorú od r. 1974 venuje akustickému hraniu.

Kontinuita huslistov

Ak je Urbaniakovo meno známe aj širšiemu nešpecializovanému obecenstvu, ďalší významný poľský huslista Zbigniew Seifert (1946–1979) aj tri desaťročia po smrti fascinuje úzky, ale jeho hudbou nadšený okruh špecializovaných znalcov. Výstižnú charakteristiku Seifertovej hudby, jeho tvorivé rozvinutie Coltranovej metódy, ako aj citáty kritikov a hudobníkov (vrátane McCoya Tynera alebo Didiera Lockwooda) prináša Kniha o jazze. Už samotný rozsah, aký autori snáď najrozšírenejšej jazzovej príručky na svete venujú mladému, predčasne zosnulému poľskému hudobníkovi, naznačuje, že Seiferta radia k základným osobnostiam jazzu 70. rokov.10
Prvými dôležitými titulmi v Seifertovej diskografii sú tri albumy s kvintetom Tomasza Stańka z obdobia 1970–1973.11 Na nich ešte striedavo hral na altsaxofóne a husliach (po roku 1973 sa už výlučne venoval husliam). V r. 1973 žil striedavo v Nemecku a Rakúsku, kde bol členom skupiny Free Sound Hansa Kollera. Man of The Light, album svetového dosahu nahral pod vlastným menom v Nemecku s americkou rytmikou (Cecil McBee – b, Billy Hart – d) a s klaviristom Joachimom Kühnom. Niekoľko týždňov pred smrťou (umrel na rakovinu) sa s jeho hudbou oboznámili členovia skupiny Oregon, pozvali ho do štúdia a výsledkom boli nahrávky, ktoré na jeho pamiatku nazvali Violin (Vanguard 1977). Aktuálnosť Seifertovej hudby má v rokoch od jeho úmrtia do súčasnosti vzrastajúcu tendenciu. Jeho diskografia je obohatená jednak o stále nové reedície, ako aj o predtým nevydané tituly nahrávok z rozhlasu a koncertných vystúpení.12 V r. 2009 sa objavila podrobná Seifertova biografia a tiež americký dokumentárny film o jeho hudbe a živote.13
Pozoruhodnou a zvláštnou osobnosťou medzi poľskými jazzovými huslistami je Krzesimir Dębski (1953), od r. 1981 líder skupiny String Connection (v období 1983–1986 sa umiestňoval v ankete kritikov Down Beatu a dlhé roky získava popredné umiestnenia v časopise Jazz Forum medzi európskymi huslistami). Napriek svojmu prestížnemu postaveniu sa Dębski najmä od konca 80. rokov venuje jazzovej intepretácii okrajovo, keďže je vyťažený ako dirigent svetového mena, aj ako autor symfonickej a filmovej hudby. Okrem iného napísal hudbu k najnákladnejšiemu a divácky najúspešnejšiemu poľskému filmu Ogniem i mieczem (r. Jerzy Hoffman, 1999).

Urszula Dudziak a jazzový spev

Svetová popularita Urszuly Dudziakovej (1943) a jej postavenie inovátorky jazzového vokálu boli časovo ohraničené (i keď veľmi výrazné) a nedosiahli dimenzie Michała Urbaniaka. Zároveň však musíme zdôrazniť, že Urbaniakove umelecké výsledky by nemali bez participácie Dudziakovej danú razanciu a dosah. Na verejnosti účinkuje od konca 50. rokov; jej prvým vzorom bola Ella Fitzgerald. V r. 1958 ju pozval na nahrávanie Krzysztof Komeda a v skupine sa zoznámila so svojím dlhoročným partnerom (od r. 1967 manželom) Michałom Urbaniakom. Manželstvo skončilo začiatkom 90. rokov rozvodom, ich hudobná spolupráca však pokračovala naďalej. Pod Urbaniakovým vplyvom postupne obmedzila interpretáciu štandardov v tradičnom poňatí a začala sa zaoberať novátorským ponímaním vokalízy a scatu, ako aj využívaním elektrických modifikácií hlasu. Prelomový album Newborn Light (Cameo 1972), ktorý natočila v duu s Adamom Makowiczom, vyvolal celosvetovú pozornosť a v Down Beate získal maximálne päťhviezdičkové ocenenie. Od r. 1973 sa spolu s manželom usadila v New Yorku, kde okrem spolupráce na Urbaniakových projektoch nahrávala aj tituly pod svojím menom14 a spolupracovala aj s mnohými významnými formáciami a osobnosťami (o.i. Archie Shepp, Lester Bowie, Vienna Art Ensemble).

Úspešné boli jej vystúpenia s Bobbym McFerrinom, vrátane triumfálneho spoločného účinkovania na Jazz Jamboree 1986. Jej veľký štvoroktávový rozsah v spojení s rôznorodými zvláštnymi zdrojmi zvuku (napr. signal processor, kruhový modulátor, echoplex a i.), a tiež využívanie hlasu ako perkusívneho nástroja sa najúspešnejšie uplatnili v a capella vokálnej skupine Vocal Summit (Dudziak, Lauren Newton, Jeanne Lee, Jay Clayton, Bobby McFerrin). Formácia nahrala dva albumy a v rokoch 1989–1992 vystúpila na viacerých festivaloch. V tom období bola Dudziak exkluzívnou speváčkou pre špecializované menšinové obecenstvo. K zasiahnutiu širšieho medzinárodného publika jej pomohol celosvetový funk-jazzový megahit Papaya.
Predchodkyňou Urszule Dudziakovej je Wanda Warska (1932), manželka Andrzeja Kurylewicza, najlepšia poľská jazzová speváčka 60. rokov. Ďalší výrazný talent po Dudziakovej preukázala Marianna Wróblewska (1943), ktorá v 70. rokoch spolupracovala s Mieczysławom Koszom, Zbigniewom Namysłowským alebo Włodzimierzom Nahornym; mala s nimi impozantné medzinárodné úspechy, ale v 80. rokoch sa jazzovému spevu prestala venovať. Spomedzi poľských spevákov bol najväčším talentom scény 80. rokov Stanisław Sojka (1959), skvelý interpret štandardov a v období 1983–1988 nepretržitý víťaz ankety Jazz Forum v kategórii jazzových spevákov. Od 90. rokov sa však (podobne ako Wróblewska) prestal jazzu systematicky venovať a pod menom Soyka má medzinárodné úspechy v populárnej hudbe.
Za najlepšiu poľskú vokálnu skupinu všetkých čias je právom považované kvarteto Novi Singers, ktorého vrcholná éra spadá do rokov 1965–1974, keď formáciu viedol spevák Bernard Kawka. V tom období ju charakterizoval interpretačný perfekcionizmus a predovšetkým vynaliezavé harmónie vychádzajúce z Billa Evansa. So skupinou spolupracovali najlepší poľskí inštrumentalisti (Makowicz, Urbaniak, Namysłowski, Stańko a i.), ktorí zvýraznili jej jazzový charakter. Po Kawkovej emigrácii do USA sa význam skupiny stal okrajovým, až v r. 1980 zanikla.

Kontinuitu poľského jazzu od roku 1960 po súčasnosť symbolizuje trubkár Tomasz Stańko, ktorý pomohol niekoľkým generáciám poľského jazzu k medzinárodnému presadeniu. S jeho fascinujúcou kariérou sa budeme zaoberať v budúcom pokračovaní.

Poznámky:

1 Význam medzigeneračného porozumenia, prenášania skúseností a vedomostí zdôrazňuje napríklad Piotr Baron v rozhovore s Petrom Motyčkom: „Výhodou pri orientovaní sa v tejto sfére sú moje kontakty s ľuďmi, ktorí sú na scéne mojimi kolegami. Pokiaľ potrebujem radu, nemám problém osloviť Michała Urbaniaka, Zbyszka Namysłowského alebo Tomka Stańka, pretože mám istotu, že na môj problém zareagujú.“ (Piotr Baron: Som jazzovým fanúšikom. Hudobný život 10/2010, s. 34)
2 Muniak participoval na tituloch Stańkových formácií: Music for K (Polish Jazz 1970), Jazzmessage from Poland (JG Records 1972), Purple Sun (Milo Records 1973), W Pałacu Prymasowskim (Poljazz 1983). Z Muniakových účinkovaní na albumoch iných lídrov majú v histórii poľského jazzu relevanciu o. i. jeho dva tituly v skupinách Trzaskowského: Quintet (MUZA 1965) a Sextet featuring Ted Curson (MUZA 1966).
3 Question Mark (MUZA 1978), Quartet (Poljazz 1986), Placebo (Poljazz 1982), You Know these Songs? (Gowi 1994), Not So Fast (Gowi 1995).
4 V rozhovore pre internetový časopis Muzyka Muniak zhrnul svoj prístup k jazzovej improvizácii a k dôležitosti vnútornej autenticity výpovede: „W muzyce nie chodzi o to by być modnym, czy niezdrowo „ambitnym“, tylko by grać te dźwięki, które są zgodne z moim wnętrzem. I na tym między innymi polega wolność w jazzie... Natomiast, jeżeli już pojawił się termin „free“, to chcę zaznaczyć, że nie jest to dla mnie precyzyjne pojęcie. To jest pojęcie umowne. W muzyce zawsze są jakieś zasady, nigdy nie jest tak, że wszystko wolno. Swoboda może być w doborze środków, jednak za tą swobodą musi iść ogromna kontrola, jeśli muzykę traktuje się odpowiedzialnie. Inaczej nie będzie muzyki, tylko bełkot. Im większa swoboda w doborze środków muzycznych, tym większe trudności z odpowiednim ich zestawieniem. Tym bardziej, że dotyczy to muzyki improwizowanej, a więc te wybory muszą być dokonywane natychmiast, trzeba cały czas grać. Nieograniczona swoboda może w wielu przypadkach doprowadzić do katastrofy, a co najmniej na rozdroże. Stosując się do pewnych kanonów, czy też zakładając pewne ramy improwizujący muzyk może czuć się bezpieczniej, wiarygodnie. Każdy posiada inną skalę możliwości, więc ważny jest sposób ich wykorzystania. Najważniejszą sprawą jest być w zgodzie z sobą.“ http://muzyka.onet.pl/10179,1339929,0,4,wywiady.html
5 Józefin (Wifon 1980), Ambitus Extended (Helicon 1980), Kolędy (Helicon 1981).
6 Výberová diskografia (líder a co-líder): Time Killers (Poljazz 1984), Tina Kamila (MUZA 1986), Tina Blues (Wipe 1986), Body and Soul (MUZA 1988). S T. Stańkom: Twet, Balladyna, Live in Remont. Almost Green (diskografické údaje v. Stańko). Participácia na československých projektoch: Interjazz 3 (Supraphon 1973), Interjazz 5. The Polish-Czech Big Band (Supraphon 1986).
7 “As a boy prodigy violinist, I played many recitals and concerts with philharmonic orchestras. I took part in competitions for adults and was awarded a scholarship to study in Moscow with the famous David Oistrach. At the same time I fell in love with American Jazz along with its culture and a passion for this other musical life began to emerge. One might say that after I began to play Jazz I felt as though a second musical identity came to being. Dr. Jekyll was the straight A student in music school practicing intensely everyday until the afternoon. After which Mr. Hyde would appear experimenting with the new sound of Jazz at local clubs and bars. I dreamed of a time in my life when these two musical identities of mine could be combined somehow. However, much time passed before my dream could become a reality. I made a promise to my mother that I would not take that scholarship for violin in Moscow. I put the violin aside altogether and began traveling the world as a young saxophonist. I left Poland for good knowing that playing with promising young musicians who played real American Jazz there is more to learn than anywhere in Europe, at least at that time. So I finally came to live in the New York I dreamed of for years and the victory was sweet. Eight years after I thought I had given up the violin for good I dusted it off and arduously began to teach it to play Jazz as I had done with the saxophone. As a jazz violinist I started a band in which I began connecting the music of my youth and all my experiences of jazz, rock and funk. I was never indifferent to what I heard around me and that is how Fusion came to exist. The experimentation of many musical elements and seeing how they can be used to compliment and ignite each other was fascinating. In New York I discovered a group of incredible young musicians from Jamaica Queens whose innocence, passion, professionalism and profound precision enabled this experimentation to take place. After playing Fusion for a while my music began to evolve further into Acid Jazz; combining the melodic soul of Jazz with the then very fresh beats of Hip hop. Shortly after the release of Urbanator I felt the need to introduce my classical roots to the new sound of Hip Hop. An official meeting of both loves was due. So, on 27th of January 1995, for the first time in the history of music, a rapper preformed with a philharmonic orchestra. That day I had proved to myself that which I knew always to be true: God created music and people divided it into categories.” http://www.michalurbaniak.com/
8 Album recenzoval v časopise onet.pl Kaśka Paluch: „Zresztą muzyka Urbaniaka już od dawna lawiruje na krawędzi różnych gatunków, bo taki jest umysł artysty – otwarty i chłonny na nowe zjawiska w muzyce. Mamy tu więc i trochę popu, i trochę funku, i trochę smooth jazzu. A na drugim krążku dwupłytowego albumu króluje hip-hop. (...) Urbaniak jak zawsze „szaleje” ze skrzypcami, których dźwięk przepuszczony jest przez tyle różnych efektów, że rzadko kiedy naprawdę przypomina brzmienie klasycznego instrumentu smyczkowego, częściej brzmi jak saksofon sopranowy czy klarnet. Gdy kończy się pierwszy krążek, przenosimy się w świat acid jazzu, nad którym przyświeca gwiazda Urbanatora, Incognito i Us3. Rytmy funky, głos raperów w roli instrumentu perkusyjnego, poszarpane linie melodyczne i harmonie czynią z drugiej płyty materiał mocno taneczny. (...) Miles Davis, któremu dedykowany jest krążek też nie lubił ograniczeń. Nudził się w jednym miejscu, także muzycznym, lubił iść do przodu, odkrywać to, co nowe i sam nagrał niejedną płytę daleko wykraczającą poza ramy jazzu sensu stricte, zachowując jednocześnie własny, niepowtarzalny, indywidualny styl. Michał Urbaniak podąża tymi samymi ścieżkami. (...)“
http://muzyka.onet.pl/10179,86960,recenzje.html
9 Výberová diskografia (líder a co-líder): Well Remember Komeda (MPS 1973), Super Constellation (CBS 1973), Constellation in Concert (MUZA 1973), Fusion (Columbia 1974), Atma (Columbia 1974), Fusion III (Columbia 1975), Body English (Arista 1976), Urbaniak (Inner City 1977), Ecstasy (Marlin 1978), Serenade For The City (Motown 1980), Michał Urbaniak - Vladislav Sendecki: Recital (Tonpress 1983), Larry Coryell & Michal Urbaniak: A Quiet Day In Spring (SteepleChase 1985), John Blake/Didier Lockwood/Michael Urbaniak: Rhythm & BLU (Gramavision 1986), Cinemode (Sonet 1989), Songs For Poland (Sonet 1989), Songbird (1991), Manhattan Man (Milan Jazz 1992), Urbanator (Silva Screen 1994), Urbanator II (Silva Screen 1996), Urbanator III (Silva Screen 2005), Jazz Legends 1 (2006), Jazz Legends 2 (UBX 2007), Jazz Legends 3 (UBX 2008), Miles Of Blue (Sony 2009).
10 “Of particular significance is Zbigniew Seifert, whom critic Patrick Hinley compared directly to Coltrane: ´What links Seifert and Coltrane, besides total dedication to their instruments, is a quality one might call controlled drift or responsible freedom. In both men´s music, there is no way you can tell what is going to happen next, but you can trust them to take it all the way to the edge.´ And from Seifert himself: ´What I play on the violin, I imagine being produced by the saxophone. I admire Coltrane and try to play as he would if his instrument were the violin. That’s probably the reason that I avoid playing my instrument in the usual way, with all the well-known effects.´ And McCoy Tyner said at the Berlin Jazz Days: ´ I’ve never heard a violinist like him before!´  Seifert spices his far-ranging improvisation s with an aggressive sound and rare harmonic depth, but also with a spirituality that has increased in his late work. He is among the outstanding Polish jazz who has made their country one of the most interesting jazz nations in the world.”
Joachim-Ernst Berendt/Günther Huesmann: The Jazz Book (Lawrence Hill Books, Chicago 2009, s. 522-523). Pokračovania Seifertovho hudobného odkazu sa ujal Didier Lockwood, ktorý v tej istej knihe vyhlásil: „No other violinist has moved and influenced me more then Zbigniew Seifert.“
11 Music for K (MUZA 1970), Jazzmessage from Poland (JG Records 1972), Purple Sun (Milo Records 1973). V roku 1972 pozval Seiferta do Prahy Jiří Stivín a výsledkom bol album Sextet: Stivín, Phillips, Dašek, Seifert, Vitoch, Vejvoda – 5 ran do čepice (Supraphon 1972).
12 Výberová diskografia (líder): Man of the Light (MPS 1976), Zbigniew Seifert (Capitol Records 1977), Solo violin (Elektrola 1978), Kilimanjaro (PolJazz 1978), Passion (Capitol Records 1978), Nora (GAD Records 2010).
13 Aneta Norek: Man of the Light. Życie i twórczość Zbigniewa Seiferta. (Musica Iagellonica 2009, s. 168). Dokumentaristka Erin Harperová natočila o Seifertovi film s názvom The Passion; informácie a úryvky z filmu sú na internetovej adrese http://www.passion-themovie.com/blog/
14 Výberová diskografia: Newborn Light (Cameo 1972), Urszula (Arista 1976), Midnight Rain (Arista 1977), Future Talk (Ihned City 1979), Vocal Summit: Sorrow Is Not Forever... But Love Is (Moers Music 1983), Magic Lady (In+Out 1989), Seifert/ Stańko/Urbaniak/Dudziak/Dyląg: We‘ll Remember Komeda (Polonia Records, 1998), Superband: Live at Jazz Cafe (EMI Poland 2009).




Aktualizované: 16. 05. 2016