Logo HŽ

Prelety Michala Motýľa medzi filharmóniou a jazzom

Rodák z Košíc smeroval od flautových začiatkov k postu bastrombonistu v Slovenskej filharmónii a suverénne sa orientuje v rôznorodých hudobných terénoch: od pionierskej dychovky sa dostal k big bandom, malým jazzovým combám i k súborom klasickej hudby. Tvrdí, že ako absolvent hudobných škôl je z veľkej časti samoukom a i napriek deklarovanej organizačnej neschopnosti sa mu podarilo v rámci projektu Sunflowers dať dohromady väčšie zoskupenie.

Sme v budove bratislavského rozhlasu, kde si začiatkom 90. rokov pôsobil; spomínaš si na svoj prvý profesionálny angažmán?
Bolo to v košickej Štátnej filharmónii, kde som ešte ako študent piateho ročníka na konzervatóriu niekoľko mesiacov vypomáhal namiesto Janka Hrubovčáka. Bol som tam na dobu určitú a konkurz, ktorý mal rozhodnúť o mojom ďalšom pôsobení, prebiehal na zájazde v Bratislave v rámci Týždňa novej slovenskej hudobnej tvorby. Skladbu som si poriadne nepozrel a na koncerte som vletel do generálnej pauzy. Podľa červenej tváre v publiku som zistil, kto bol jej autorom... (Smiech.)

To ťa asi neodradilo od ďalšieho štúdia; ako si sa vlastne dostal k trombónu?
Keď som na ĽŠU skončil druhý ročník prípravky na zobcovej flaute, pýtali sa moji rodičia riaditeľa, či by som mohol pokračovať na priečnej flaute. Vtedy im spomenul, že by potrebovali trombonistu do dychovky, aj mi požičajú nástroj, a otca presvedčil.

Na ZUŠ sa dnes trombón vyučuje zriedkavo...
Vtedy bol veľký záujem, len na našej škole ho museli učiť dvaja, pretože nás bolo 20 až 30 trombonistov. To množstvo hráčov absorbovala veľká pionierska dychovka. „Dychárov“ bol dostatok, no teraz je táto sféra na okraji záujmu.

Inklinoval si k jazzu už na konzervatóriu?
Venoval som sa hlavne klasickej hudbe, no začal som „fušovať“ aj do aranžovania. Vtedy leteli jazz rock a fusion, a tak sme založili amatérsku kapelu. Skončilo to, žiaľ, v skúšobni, koncert sme nemali ani jeden, hoci sme nahrali niečo v košickom rozhlase. O jazze som mnoho netušil, akurát som vedel, že je.

Myslíš si, že je prospešné, aby študenti hrali aj mimo školských ansámblov inú ako klasickú hudbu?
Počas štúdia na konzervatóriu nám súdruh riaditeľ Mereš zakazoval hrať inde, ale pedagógovia nám to tolerovali. Môj profesor Pavol Takáč mi dokonca vravel, aby som hral, kde len môžem, lebo to mi dá do života najviac. Myslím si, že prax je pre študenta neoceniteľná. Cvičiť etudy je technicky prospešné, ale skúsenosti sú väčším prínosom. Ja som počas štúdia neustále hrával a mal dosť informácií z oboch strán. Klasika a jazz sú pre hudobníka ideálnou kombináciou – v klasike získa disciplínu, orientáciu v skladbe, intonáciu, znalosť notopisu, jazz zasa učí orientovať sa v štruktúre skladby podľa sluchu, vnímať jednotlivé témy, harmóniu a časopriestor. Keď sa obe sféry skombinujú, pomôžu nájsť východisko v každej prekérnej situácii. Skúsenosti získané interpretáciou akéhokoľvek hudobného štýlu môžu hráča len obohatiť. Iné názory sú podľa mňa dogmami zatrpknutých ľudí, čo si nevidia ďalej od nosa.

Filharmonický bastrombonista

Aká bola tvoja cesta od tenorového k basovému trombónu?
K basovému trombónu som sa dostal na vysokej škole, keď som sa nechal nahovoriť na ročný angažmán v Tanečnom orchestri Československej televízie. Nástroj bol k dispozícii, potrebovali len hráča, no keďže sa na Slovensku „basák“ nevyučuje, bola to moja „záujmová umelecká činnosť“. V zahraničí je možné hru na tomto nástroji študovať samostatne, čo by nebolo zlé vyskúšať aj u nás. No asi by to neprešlo, keďže je nedostatok záujemcov aj o „malý“ trombón.

V čom je hlavný rozdiel medzi tenorovým a basovým trombónom?
„Basák“ má o oktávu hlbší rozsah; je medzičlánkom medzi tenorovým trombónom a tubou. Nástroj s dvoma klapkami vykrýva spodný rozsah, ktorý sa pri tenorových trombónoch s jednou kvartovou klapkou nedá zahrať, navyše zvuk tenorového trombónu je v tejto spodnej polohe ostrý. Vo svojej súčasnej podobe je to relatívne mladý nástroj. V baroku sa síce používalo až päť ladení trombónov, no v klasicizme od toho upustili.
    
S predchodcami trombónu máš skúsenosti, keďže si bol aktívny v oblasti starej hudby...
Ako sidemani sme hrali v súbore Musica aeterna a pre potreby starej hudby sme si nechali u pána Roškota v Amati Kraslice vyrobiť kópie barokových nástrojov. Neboli celkom verné, no užšou menzúrou, menším korpusom a ladením 415 Hz určite autentickejšie ako súčasné trombóny. Aeterna však chcela obohatiť svoj repertoár o skladby z obdobia klasicizmu a prešla na 430 Hz. Báli sme sa nástroje prerobiť – odstránenie 10-15 cm mohlo rozhádzať ladenie v alikvótach. Od Petra Zajíčka som v Aeterne pochytil veľa a zaujímalo ma to, pretože medzi starou hudbou a jazzom je množstvo paralel: kontrapunkt, spôsob vedenia fráz – je to živá rytmická hudba založená na neustálom pohybe. Mal som kópiu F trombónu používaného v baroku, no naučiť sa na ňom hrať bolo komplikované. Skoro o pol metra dlhší nástroj má pre dosiahnutie krajných polôh na znižci pridanú kľuku, vzdialenosti medzi polohami i ladenie sú iné a pre 415 Hz nebolo možné zorientovať sa ani podľa ucha. Trvalo dva roky, kým som to ako-tak zvládol.

Máš absolútny sluch navyknutý na ladenie 440 Hz – ako sa ti hralo na starých nástrojoch?
Bolo to pre mňa peklo. Musel som si zvyknúť a uveriť, že hraný tón je práve ten, čo má zaznieť. Uši sa v podstate nedali použiť a improvizovať som tým pádom nedokázal.

Pre basový trombón si „skonštruoval“ aj „dusítko“ z lietajúceho taniera...
Hľadal som alternatívu pre veľký korpus „basáka“ – originálne sordiny sú ťažké a zle ovládateľné, tak som doma vykutral lietajúci tanier, ktorý rozmermi pasoval na môj filharmonický nástroj. V obchode stojí plunger vyše 30 eur; ja som prišil rúčku a vyrobil vlastný, ľahší a oveľa lepší za 80 centov. (Smiech.) Dokonca ani nerozlaďuje nástroj...

Na pôde Slovenskej filharmónie, kde dlhodobo pôsobíš, prebehla generačná výmena a mnohí tvrdia, že orchester hrá najlepšie za posledné roky...
Výmena neprebehla naraz, trvala snáď desať rokov a v podstate stále prebieha, vzostupnú kvalitu orchestra spomína množstvo muzikantov i ľudí z iných sfér. Do veľkej miery to mohla ovplyvniť práve „mladá krv“; starší človek stráca kondíciu a jednoducho nevládze. Je to však samozrejme individuálne.

Existuje medzi filharmonikmi niečo ako stavovská česť?
Určite áno. Väčšina hrá vo filharmónii preto, lebo má rada muziku. Zbohatnúť sa tam nedá a pomohlo by, keby sa výplaty po dvadsiatich rokoch nielen valorizovali. Bolo by to aj lákadlo pre potenciálnych záujemcov a som presvedčený, že na konkurzoch by sa objavovali ešte kvalitnejší hudobníci. Poznám dosť mladých ľudí, ktorí idú radšej do Francúzska alebo Nemecka, kde im viac zaplatia. Z ich pohľadu to je logické.

Z Reduty do Mamuta

Ako si sa dostal k aranžovaniu?
Už na konzervatóriu sme sa pokúšali hrať repertoár od Earth, Wind & Fire a iných kapiel, ktoré vtedy „leteli“; samozrejme, že sme sa k nim nepriblížili ani na 100 kilometrov. Pre big band som skúšal písať v televíznom orchestri a bolo to spojené aj s aranžovaním, keďže úpravu originálnej skladby mi ešte nikto nezveril. Orchester však išiel do „stratena“, nahrával čoraz menej, až sa úplne rozpustil. Bola to škoda, hrali tam dobrí muzikanti.

Ktorí slovenskí kolegovia mali na teba vplyv?
Čo sa týka frázovania, najviac som sa naučil od Fera Karnoka, ktorý už, bohužiaľ, nie je medzi nami. Spoznal som ho ako prvák na VŠMU v Pivárni (Mamut, pozn. red.), kde ma zavolali chlapci z Bratislavského Big Bandu. Z trombonistov tam hrali Ľubo Horák, Karol Bartoš a ja. Fero tam chodieval príležitostne, bol zamestnaný u Gustava Broma. Bratislavský Big Band fungoval na poloamatérskej báze s ľahším repertoárom, napríklad od Glenna Millera. Výhodou však bolo pravidelné týždenné hranie pre publikum, čo bolo pre mňa veľmi dobré, keďže som o tejto hudbe nič nevedel. Chlapci mi vysvetlili swingové frázovanie, učil som sa za pochodu a podľa sluchu. Po skončení školy som sa tomu venoval hlbšie, začal som písať, aranžovať a cvičiť improvizáciu. Som v podstate jazzovým samoukom.

Ako fungoval Bratislavský Big Band? Skúšali ste pravidelne?
Na skúšanie nebol čas, veci sa viac-menej iba prehrali. Líder orchestra Ján Štubniak mal veľa nôt, boli to veľmi dobré, originálne americké aranžmány. Chodil som tam rád, lebo tam vládla skvelá atmosféra. Starí páni to robili popri zamestnaní a technické nedostatky vykrývali obrovským nadšením.

Neskôr si pôsobil aj v rozhlasovom big bande a v orchestri Gustava Broma.
V Big Bande Radio Bratislava vtedy Pavel Zajáček striedal Vieroslava Matušíka. Keď ma prijali do Slovenskej filharmónie, istý čas som bol na polovičnom úväzku v oboch orchestroch, no keďže bola éra rozpúšťania big bandov, zanikol aj tento. U Broma som dlhé roky zaskakoval za Mojmíra Bárteka alebo Fera Karnoka. „Kočíroval“ to už Vlado Valovič, chodili sme na koncertné výjazdy, hrala rovnaká zostava. Postupne sa to však zmenilo a kapela sa, zrejme aby prežila, preorientovala na komerčnejší repertoár.

V posledných rokoch si kmeňovým hráčom CZ-SK Big Bandu Matúša Jakabčica. Ako vnímaš tento orchester?
Matúš ma tam zavolal hneď, ako kapelu zakladal, čo bude už desať rokov. V súbore hrám veľmi rád, Maťa považujem za jedného z najlepších, ak nie najlepšieho jazzového skladateľa a aranžéra na Slovensku. Teším sa, že môžem byť pritom a hrať jeho skladby. Človek sa od neho veľa naučí nielen po hráčskej, ale aj po aranžérskej stránke. Vidí, ako sú skladby napísané, aké je vedenie hlasov. Ponúkol som aj niekoľko svojich skladieb a to, že sa hrali, bola pre mňa veľká česť.

Aké big bandy máš rád?
V podstate všetky – od Basieho a Ellingtona, od ktorých sa môžeme všetci učiť, po moderné kapely. Veľmi sa mi páčili Danish Radio Big Band prednedávnom v Bratislave. Mali zaujímavé pôvodné kompozície miestami pripomínajúce symfonickú hudbu, sólové plochy boli oproti komponovaným oveľa kratšie, čo je úplný opak v porovnaní s našimi skladbami.

Hrávaš aj v malých kapelách; zaujímavým experimentom bolo kvinteto s dvoma trombónmi...
Pravidelne sme skúšali s Vladom Vizárom a hrali autorské kompozície, napríklad od nášho klaviristu Paľa Bodnára. Škoda, že sme neboli šikovnejší z manažérskej stránky, lebo to mohlo byť dobré. Stroskotalo to na organizačnej neschopnosti.  

Motýľove slnečnice

Napriek spomínanej „neschopnosti“ si sa odhodlal nahrať album pod svojím menom. Ako vznikol projekt Sunflowers?
Úloha kapelníka mi nesedí, keďže všetky moje zoskupenia len cvičili v garáži a v živote som ich nedotiahol ku koncertu. (Smiech.) Sunflowers som nevymyslel ja; nahovoril ma Nikolaj Nikitin, ktorému Juraj Mitošinka navrhol projekt so štyrmi trombónmi. Nikolaj mi ponúkol spraviť to pod mojím menom s vlastnými kompozíciami. Keďže nám vyšli grantové žiadosti, mohli sme si pozvať hostí a z pôvodnej myšlienky štyroch trombónov s rytmikou vznikla desaťčlenná kapela. Najskôr sme plánovali trojicu hostí len v niektorých skladbách, ale počas procesu tvorby logicky vyšlo, že hrajú skoro všade. Bola by škoda nevyužiť potenciál.

Vznikli pre nové tenteto špeciálne skladby?
Využil som aj staršie témy „šuflíkového“ charakteru, ktoré neboli vhodné pre nijaké predošlé zoskupenie. Žánrovo sa nehodili pre big band ani pre malú kapelu. Ostatné, okrem týchto troch, som napísal pre túto príležitosť. Premýšľal som, že pre poslucháča by bola zaujímavejšia rôznorodosť. Preto som na ďalšie skladby oslovil Matúša, Nikolaja a teba a myslím, že to bol dobrý nápad. Človek sa nevyhne svojmu rukopisu, hoci sa snaží robiť veci rozdielne.

Všimol som si, že rád používaš disonantné intervaly.
Spolu s Matúšom ste mi prízvukovali, že so sekundami v melódii vo voicingoch treba narábať opatrne. Ale v spodných hlasoch to nevadí, keď sa to logicky rozvedie.

U teba to ale znie dobre, aj keď to niekedy nerozvádzaš...
(Smiech.) Mojou výhodou (či nevýhodou – to nechám na posúdenie ostatným) je, že som aranžovanie ani skladbu neštudoval a na všetko idem „cez ucho“, metódou „páči-nepáči“. Písaniu sa venujem trochu lajdácky, nerobím to pravidelne, nič ma netlačí. Je to môj koníček.

Niektoré témy si napísal naozaj netradične. Napríklad 11-taktový Stress spôsoboval kolegom vrásky na čele...
Nie je to však také komplikované, posledný takt je zároveň prvým taktom formy. Oveľa ťažšia je Puesta del Sol – tam mi to nejako „nevyšlo“ s melódiou a tiež dostala nepravidelnú formu. Ale čo sa týka harmónie, tá je zasa najjednoduchšia. Pokusne som prehrával skladby mojej dvanásťročnej dcére, ktorá ešte hovorí to, čo si myslí. Najviac sa jej páčila Matúšova For M. M. Ja ju tiež považujem za najlepšiu, no jej trombónový chorus mi dal celkom zabrať...

Zrejme máš rád Theloniousa Monka; kto ďalší ťa pri komponovaní ovplyvnil?
Monk rád používal disonancie a kombinoval rôzne rytmické modely – tam som sa však ešte nedopracoval. Čo sa týka Sunflowers, ovplyvnili ma projekty Michaela Davisa, napríklad Absolute Trombone kombinujúci trombón s basovým trombónom a rytmikou. Nahrávka má modernejší jazzový charakter, použil tam aj klasické kvinteto s „plechmi“, trombónové kvarteto a rôzne iné aranžmány. Tomuto obsadeniu sa Sunflowers podobá aj zvukovo. Veľmi sa mi páči spôsob písania, aranžovania i hrania Robina Eubanksa, napríklad v big bande Dava Hollanda. Je to podľa mňa jeden z najlepších trombonistov súčasnosti. Čo sa týka basového trombónu, obdivujem Davida Taylora. Okrem jazzu hráva aj sólové klasické koncerty a často ho obsadzujú do big bandov.

Album Sunflowers je na svete; máš už naň nejaké reakcie?
Nedávno som ho posielal Mojdovi Bártekovi do Brna, na čo mi jazzová legenda a zakladajúci člen orchestra Gustava Broma natešene telefonoval, že CD počúva, veľmi sa mu páči, „dokonce i ty chorusy jsou švarné“. (Smiech.)

Trombonista Michal Motýľ (1968) je absolventom konzervatória v Košiciach a VŠMU v Bratislave. Bol členom Tanečného orchestra Čs. televízie, Bratislavského Big Bandu, Big Bandu Radio Bratislava, spolupracoval s Big Bandom Gustava Broma (1996–2005). Pôsobil v Bratislavskom trombónovom kvartete (1989–1998) a od roku 1992 je členom Slovenskej filharmónie. V súčasnosti hráva najmä na basovom trombóne s CZ-SK Big Bandom Matúša Jakabčica, NikiStein Jazz Sextet a Erik Rothenstein Jazz Quinet. Ako líder zoskupenia Michal Motýľ Tentet nahral autorský projekt Sunflowers (Hudobný fond 2013).




Aktualizované: 11. 11. 2014