Logo HŽ

Gitarový vizionár Bill Frisell

Výnimočná muzikalita, zmysel pre melodiku i netradičnú harmóniu, cit pre improvizáciu a zvukové plochy, inovatívne hudobné experimenty, ale hlavne nezameniteľný rukopis s prvkami jazzového mainstreamu, rocku, blues, bluegrassu, ranej country & western music i klasickej hudby až po neohraničené vplyvy world music – to všetko vo svojom prejave skĺbil americký gitarista Bill Frisell.

William Richard Frisell (1951) je unikátnym príkladom prekračovania hraníc hudobných žánrov a zároveň synonymom modernej sofistikovanej gitarovej hry. Sám o sebe tvrdí, že spojil harmonický prístup Jima Halla s výrazom Jimiho Hendrixa; inšpiráciou jeho zvukomalebnosti sú nahrávky Billa Evansa a bránou do sveta elektronických experimentov odkaz Milesa Davisa. Rodák z Baltimoru sa už v detstve venoval hre na klarinete, po zoznámení sa s hudbou Wesa Montgomeryho sa však definitívne rozhodol pre gitaru. Ako 20-ročný začal študovať na bostonskej Berklee College of Music, kde mal naňho výrazný vplyv profesor gitary Jon Damian. Práve v jeho učebnici The Guitarist‘s Guide to Composing and Improvising môžeme nájsť základy Frisellovho motivického improvizačného myslenia. Frisell konštatuje, že Damian mu dodal odvahu prekročiť vlastné hudobné nápady a ukázal mu nový spôsob nazerania na hudbu. Ešte väčší dôraz však kladie na súkromné lekcie u Jima Halla, od ktorého prebral komplexný spôsob narábania s harmóniou.
V polovici 70. rokov už Frisell postupne opúšťa hranice čistého bebopu a začína miešať jazz s inými prvkami. Je zaujímavé, že dvojica nahrávok zachytávajúca začiatky jeho profesionálnej kariéry vznikla v roku 1979 v Prahe, kam český klavirista Emil Viklický pozval svojich amerických priateľov zo štúdií na Berklee. Svieži elektrický jazz s vplyvom funku dopĺňa 28-ročný gitarista svojimi brilantnými sólami, no objavujú sa tu aj zvukomalebné plochy typické pre jeho neskoršiu tvorbu (nahrávky vyšli na Viklického albumoch Okno a Dveře, Supraphon 1981, 1985). Frisellove experimenty s mikrotonálnou intonáciou kombinované so signálovými efektmi (delay, reverb, neskôr aj reverse delay a looper) ho postupne priviedli k charakteristickému gitarovému tónu. Práve ním sa výrazne odlišuje od množstva kvalitatívne rovnocenných jazzových gitaristov a jeho sofistikovaný hudobný prístup si začína všímať aj hudobná kritika.


V snahe presadiť sa v centre jazzového diania sa Frisell presťahoval začiatkom 80. rokov do New Yorku. Výrazným prelomom v jeho kariére bolo, keď na neho Pat Metheny upozornil legendárneho bubeníka Paula Motiana. Ten ho spolu so saxofonistom Joeom Lovanom angažoval na nahrávke Psalm (ECM 1982) a z postupnej dlhoročnej spolupráce tejto trojice vzišli viaceré albumy (One Time Out, Misterioso, Monk In Motian, At the Village Vanguard, Paul Motian on Broadway, vol. 1–3, Bill Evans), na ktorých možno sledovať ukážkovú aplikáciu Frisellovho štýlu v štandardoch i mainstreamových kompozíciách. V New Yorku sa začala aj gitaristova spolupráca s avantgardnou scénou downtownu; svoje postmodernistické experimentálne snahy rozvíja so saxofonistami Johnom Zornom, Timom Berneom či s klasickým skladateľom Gavinom Bryarsom. V období 1988–1993 bol členom avantgardnej zostavy Naked City vedenej Zornom, ktorej repertoár bol kolážou free jazzu, hardcoru či country. Frisell si zároveň získava reputáciu v newyorských kluboch aj ako žiadaný sideman na nahrávkach mníchovského vydavateľstva ECM. Pod touto značkou vychádzajú aj jeho prvé sólové albumy In Line (ECM 1983) v spolupráci s kontrabasistom Arildom Andersenom a kvintetom Rambler (1985) s dychovou sekciou. Neskôr Frisell dlhodobejšie spolupracuje s kontrabasistom/basgitaristom Kermitom Driscollom a bubeníkom Joeym Baronom, ktorí sa prvýkrát objavujú na albume Lookout for Hope (ECM 1988). Svojím zmyslom pre novátorský prístup netradičného štrukturálneho členenia hudobných myšlienok vytvárajú pulzujúci a zvukovo bohatý základ Frisellovych kompozícií.

Bill Frisell Quartet

Najvýznamnejšie obdobie Frisellovej tvorby spadá pod nahrávaciu spoločnosť Nonesuch, keď jeho projekty z prelomu 80. a 90. rokov demonštrujú multiinštrumentálnu (hrá na gitare, basgitare, bendže, ukulele i klarinete) a polyštýlovú univerzálnosť. Popri typickej sónickej farebnosti sa prejavuje jeho majstrovská schopnosť komponovať pre netypické nástrojové obsadenia. Albumom Have a Little Faith (Elektra Nonesuch 1993), jednou z najinvenčnejších jazzových nahrávok 90. rokov, vzdáva hold americkým skladateľom, ktorí mali naňho výraznejší vplyv. S aranžérskou ľahkosťou a nadhľadom upravil suitu k baletu Billy the Kid Aarona Coplanda, úryvky z Three Places in New England Charlesa Ivesa, ale aj témy Sonnyho Rollinsa, Muddyho Watersa či Boba Dylana. Nasledujúci autorský This Land (Nonesuch 1994) zvýrazňuje spojitosť medzi Frisellovým kompozičným štýlom a odkazom velikánov z predchádzajúceho albumu. Treba vyzdvihnúť aj jeho schopnosť syntézy kompozície, aranžmánu a improvizácie so vzájomnou interakciou Frisellovho tria rozšíreného o dychovú sekciu (klarinetista Don Byron, altsaxofonista Billy Drewes, trombonista Curtis Fowlkes).
V roku 1994 nahralo Frisellovo trio sériu albumov s hudbou k nemým filmom Bustera Keatona (The High Sign, One Week, Go West). Úspešnosť projektov ho priviedla k animovanému televíznemu seriálu Tales From the Far Side a k talianskemu filmu La Scuola; niektoré skladby nahral jeho nový komorný súbor na album Quartet (Nonesuch 1996). Mimoriadne zaujímavý zvuk ansámblu (gitara, trúbka, husle, tuba, trombón) zvýraznil Frisellovu pozíciu jedného z najoriginálnejších zjavov moderného jazzu a v rozhovore pre časopis DownBeat o ňom gitarista rozpráva: „Je odlišný od tradičného obsadenia ‚gitara – basa – bicie‘, hoci s Joeym Baronom a Kermitom Driscollom sme nikdy neboli typickým jazzovým triom. Kvarteto s husľami a ‚dychmi‘ však dokáže ponúknuť takmer orchestrálnu zvukovú farebnosť, a to mi dáva možnosť písať a aranžovať novým spôsobom. Na moju hru síce ostáva omnoho menej priestoru ako v triu, na druhej strane som postavený pred vzrušujúce hudobné výzvy.“

Americká tradícia

V polovici 90. rokov Frisell opúšťa koncepciu tria i kvarteta a začína sa zameriavať na rozmanitejšie spolupráce s hudobníkmi z iných žánrov, ktorými sa sám necháva inšpirovať. Spojenie modernej gitarovej hry s prvkami tradičnej americkej country & western vychádza z jeho hlbokého vzťahu k hudbe 20. rokov minulého storočia a osobnostiam ako Blind Willie Johnson, Doc Boggs či Roscoe Holcomb. Album Nashville (Nonesuch 1997) preto nahral priamo v Nashville, mekke country music s legendárnym hráčom na dobre Jerrym Douglasom a s členmi country-bluegrassovej skupiny Union Station speváčky Alison Kraussovej. Album je pozoruhodným prepojením bluegrassu, country, folku a jazzu v priezračných autorských kompozíciách i v tradičných piesňach a svojmu autorovi zabezpečil pozornosť poslucháčov, ako aj pravidelné víťazstvá v rôznych kategóriách hudobných magazínov. „Nikdy predtým som nehral s hráčmi na bendže alebo mandolíne a ani vtedy som sa tým intenzívne nezaoberal,“ spomína Frisell na medzižánrové skúsenosti. „Zdalo sa mi, že príliš veľa znalostí by ma mohlo zbytočne naplašiť. Do štúdia som išiel s otvorenou, v istom zmysle naivnou víziou a tá, ako sa zdá, fungovala najlepšie. Odrazu mi to jednoducho došlo: ‚Človeče, veď ty rozumieš bendžovej hre.‘ Až potom som začal intenzívnejšie počúvať country music.“
Na tento úspech Frisell nadviazal ďalšími nahrávkami sumarizujúcimi doterajšie štýlové metamorfózy. Gone, Just Like a Train (Nonesuch 1998) je mimoriadne vydarenou ukážkou spojenia blues, country, rocku a moderného jazzu – v triu s kontrabasistom Viktorom Kraussom a legendárnym bubeníkom Jimom Keltnerom, známym spoluprácou s Bobom Dylanom, Georgeom Harrisonom, Johnom Lennonom či Ericom Claptonom. V tejto línii nahral Frisell aj mimoriadne úspešné albumy Good Dog, Happy Man (Nonesuch 1999), The Intercontinentals (Nonesuch 2003, nominovaný na Grammy ako najlepší album v kategórii world music) a Unspeakable (Nonesuch 2004), ktorý získal Grammy ako najlepší súčasný jazzový album.

Sofistikovaný minimalizmus
i zvukové panoptikum

Popri krásnych mainstreamových albumoch (triá s Davom Hollandom/Elvinom Jonesom a s Ronom Carterom/Paulom Motianom) či netradične obsadenom Quiver (Enja 2012, s trubkárom Ronom Milesom a bubeníkom Brianom Bladeom) vyniká najmä jeho spolupráca s klaviristom Fredom Herschom. Spoločným albumom Songs We Know (Nonesuch 1998) vzdávajú hold legendárnym nahrávkam 60. rokov, ktoré v rovnakom obsadení nahrali Bill Evans s Jimom Hallom (Undercurrent a Intermodulation). Vďaka sofistikovaným aranžmánom známych jazzových evergreenov a neuveriteľnej, až magicky interaktívnej súhre vdýchla dvojica nahrávke jedinečnú atmosféru a zvukovosť 90. rokov. K rovnakým klenotom Frisellovej diskografie patrí duo Hemispheres (ArtistShare 2008) s legendou jazzovej gitary Jimom Hallom. Dávny vzťah učiteľ – žiak sa teraz pretransformoval do majstrovského opusu dvoch velikánov šiestich strún. „Paradoxne, rád sa obzerám späť, no niekedy býva spätný pohľad cestou nazerania do budúcnosti,“ objasňuje Frisell svoje kaleidoskopické vízie. „V rámci hudby sa vždy snažím nachádzať niečo nové. Ona neustále smeruje dopredu a čím viac sa navraciam k známemu, objavuje sa predo mnou cesta za nepoznaným.“


Svoj unikátny štýl Frisell pretavuje do krehkých i progresívnejších projektov. Na prelome milénia ponúkol prvý skutočne sólový album Ghost Town (Nonesuch 2000). S použitím zvukových slučiek, efektov, niekoľkých typov akustických i elektrických gitár, basgitary i šesťstrunového bendža predkladá jemnú (až meditatívnu), no harmonicky i melodicky hravú a krásnu nahrávku. Invenčné experimentátorstvo sledujeme aj na aktuálnom sólovom albume Silent Comedy (Tzadik 2013), ktorým posúva vpred možnosti gitarového výrazu. Improvizácie nahraté v reálnom čase bez dodatočného editovania vystihujú Frisellovu schopnosť pracovať s gitarovými signálovými procesormi, ktoré dokáže povýšiť na prirodzenú súčasť spontánnych kompozícií. Na pomedzí jazzu, klasickej hudby, world music i bluegrassu osciluje prejav Frisellovho kvarteta s huslistom Eyvindom Kangom, violistkou Jenny Scheinmanovou a s violončelistom Hankom Robertsom. Nahrávka Richter 858 (Songlines 2005) bola pôvodne jednorazovým projektom inšpirovaným sériou malieb nemeckého umelca Gerharda Richtera, po rokoch sa však dočkala pokračovania (Sign of Life – Music for 858 Quartet, Savoy Jazz 2011). Pokračovania sa tiež dočkal zvukovo i štrukturálne zaujímavý štúdiový projekt Floratone / Floratone II (Blue Note 2007/Savoy Jazz 2012) s bubeníkom Mattom Chamberlainom.

Futuristický svet gitarových zvukov, groovových rytmov a štúdiovej produkcie Tuckera Martina a Leeho Townsenda obohatili hosťujúci kontrabasista Viktor Krauss, huslista Eyvind Kang a trubkár Ron Miles. „Pri vlastných projektoch musím dohliadať na každú drobnosť,“ konštatuje Frisell, „avšak pri Floratone mám úplnú slobodu, pretože je to celé len o mne a Mattovi. Začalo to nekonečným hraním; mohli sme robiť všetko, čo sme len chceli. Ostatná nepríjemná robota potom pripadla Leemu Townsendovi a Tuckerovi Martinovi. Je to vyslovene štúdiová záležitosť, diametrálne odlišná od mojich ďalších nahrávok.“ Okrem podobných projektov prenáša Frisell svoju prirodzenú kompozičnú a aranžérsku schopnosť do filmových soundtrackov Finding Forrester, Million Dollar Hotel, All Hat... K americkej tradícii sa umelec postupne vracia na ďalších, kritikou vysoko cenených nahrávkach The Willies (Nonesuch 2002), History, Mystery (Nonesuch 2008), Beautiful Dreamers (Savoy Jazz 2010), poctu legende populárnej hudby Johnovi Lennonovi vzdal nahrávkou All We Are Saying... (Savoy Jazz 2011).


„S gitarou som strávil celý svoj život, je akoby súčasťou môjho šatníka a keď ju mám pri sebe, cítim sa v rámci hudby bezpečne. Ďalším krokom pre mňa bude skomponovať skladbu, v ktorej gitara byť nemusí, pretože všetko povie hudba. Nechápte ma zle – nechystám sa zavesiť nástroj na klinec; je to len nevyhnutný krok k získaniu väčšej sebadôvery, aby mohla byť moja hudba presvedčivejšia aj bez môjho nástroja.“ Počas tridsaťpäť rokov trvajúcej kariéry dokazuje Bill Frisell univerzálnosť a kreativitu nespočetnými významnými spoluprácami. Takmer každoročne prekvapuje novými zostavami, dokáže paralelne účinkovať vo viacerých, diametrálne odlišných projektoch. Frisell, ktorého Jim Hall nazval „Theloniom Monkom elektrickej gitary“, nepochybne patrí k najinovatívnejším a najvplyvnejším hráčom súčasnosti posúvajúcim hranice možností svojho nástroja: „Je to ustavičný boj; vždy počujem množstvo nôt za hranicami toho, čo dokážem uchopiť.“ Zostáva len dúfať, že majstrovské umenie tohto hĺbavého a lyrického génia s melodickými, no zároveň neustále sviežimi a nepredvídateľnými improvizáciami budeme raz môcť zhliadnuť aj na domácom pódiu.




Aktualizované: 24. 02. 2016