Logo HŽ

Jazzový festival oslávil štyridsiatku

Jubilejný ročník Bratislavských jazzových dní (23.–26. 10.) prebiehal v znamení osláv na dvoch miestach, výnimočne rozšírený na štyri večery. Ten úvodný, pod názvom „Hviezdy slovenského jazzu“, patril prehliadke domácich kapiel a projektov, ktoré sa v priestoroch Starej tržnice predstavili v krátkych, približne 10-minútových blokoch. Na dvoch pódiách s minimálnymi prestojmi mohli záujemcovia sledovať Anton Jaro Projekt, Jozef Döme Trio, Pacora Trio, Expresie Sisy Michalidesovej, Hanka Gregušová Jazz Band, Jazz in the City Mila Suchomela, Stanislav Počaji & Juraj Schweigert Duo, Eugen Botoš Finally, Boris Čellár Trio feat. Lucia Lužinská, Peter Lipa Band, Adriena Bartošová a Juraj Griglák & Company. Súčasťou osláv bol premiérovo odvysielaný dokument RTVS Peter a Pavel a džezáky, ktorý pred začiatkom koncertov v priestoroch bratislavskej Incheby priblížil divákom históriu festivalu prostredníctvom rozhovorov s organizátormi Petrom Lipom a Pavlom Daněkom, ale aj s inými osobnosťami domácej kultúry. Aj tento rok prebehla v rámci festivalu súťaž Pódium mladých talentov Nadácie SPP. Na základe hlasovania divákov sa víťazom aktuálneho ročníka stala kapela Groove Hub z Bratislavy, ktorá sa na budúci rok predstaví na hlavnom pódiu. Tentoraz zahájil prvý festivalový večer vlaňajší víťaz – nesmelo pôsobiace kvarteto Maringotka.

Afrika aj Amerika 

Úžasnou ľahkosťou a charizmou prekvapila v piatkovom programe kapela juhoafrického trubkára a speváka Hugha Masekelu. V Spojených štátoch pôsobiaci nasledovník svojich mentorov – Louisa Armstronga a Dizzyho Gillespieho, vkladal do piesní esenciu domoviny nesmierne presvedčivo a úprimne, jeho etnicky podfarbený jazz znel mimoriadne sviežo a originálne. Popri lídrovi a skvelej rytmike oslňoval gitarista Cameron Ward nekonvenčnými, africkou melodikou podfarbenými sólami. Emocionálnym vyvrcholením Masekelovho vystúpenia bol sociálne ladený song Stimela. 

Pravý americký akustický jazz priniesol v sobotu vibrafonista Joe Locke, ktorého strhujúce vystúpenie možno prirovnať k minuloročnej smršti kvarteta saxofonistu Joshuu Redmana. Lockeho živelnú hru sprevádzala afroamerická zostava spoluhráčov s excelentným vokalistom Kennym Washingtonom. Rodák z New Orleansu prekvapil virtuóznou technikou scatu i naturálnym soulovým cítením, vo funky-groovovom spracovaní soulového hitu Ain’t No Sunshine Billa Withersa dostala priestor predviesť neobyčajnú technickú a improvizačnú zručnosť celá kapela. Klavirista Danny Grissett, ktorého eleganciu a krásu hry prirovnal Locke k velikánom postbopového klavíra Hankovi Jonesovi, Kennymu Baronovi či Mulgrewovi Millerovi, zaujal obdivuhodne sviežou reharmonizačnou invenciou. Lockeho kvinteto tvorilo jeden z vrcholov festivalu a standing ovation bolo spontánnym diváckym poďakovaním. 

Trio aj orchester 

Headlinerom sobotného večera (a snáď aj celého festivalu) bolo trio gitaristu Johna Scofielda s basgitaristom Stevem Swallowom a bubeníkom Billom Stewartom. Ich excelentné bratislavské vystúpenie spred dvoch rokov majú mnohí ešte v pamäti a organizátori ich do programu zaradili na základe ankety, ktorá ukázala, že stále patria k najžiadanejším umelcom. Opäť sme mali možnosť počuť absolútne dokonalú súhru kapely jedného z najrešpektovanejších jazzových gitaristov. Známe Scofieldovo Trio Blues, nádherne hlbokú Lawns skladateľky Carly Blay, funky Green Tea či priezračnú baladu What’s New doplnili nové kompozície lídra, záver patril jednoduchému, takmer do tranzu gradujúcemu groovu Twang, ktorým si kapela úplne podmanila publikum. 

Rovnako vysokú úroveň priniesli aj zostavy, ktoré si celosvetové renomé ešte len budujú. Po niekoľkých rokoch pôsobenia v Holandsku sa na európskej jazzovej scéne úspešne etablovala dvojica slovenských hráčov – vibrafonista Miro Herák a klavirista Michal Vaňouček, ktorí spolu s dánskym kontrabasistom Clausom Kaarsgaardom, bubeníkom Petrom Solárikom a španielskym flautistom Rodrigom Pajerom predstavili projekt AsGuests. Ich kompozície sú postavené na výrazných melódiách s vplyvom slovenského folklóru, balkánskych nepravidelných rytmických štruktúrach, neustálych zmenách tempa a metra, ale i na bohatej harmonizácii, či repetitívnych prvkoch. AsGuests predviedli bravúrne inštrumentálne a improvizačné výkony a vysoko sofistikovanú ukážku súčasnej prekomponovanej hudby.

Pozoruhodným bolo aj vystúpenie talentovanej rakúskej speváčky, klaviristky a flautistky Lie Pale, ktorá vnáša do jazzu prvky klasickej hudby a popu. Na sobotnom koncerte predstavila Schubertove piesne z cyklu Zimná cesta vo vlastnom anglickom preklade, zaranžované klaviristom Mathiasom Rüeggom, ktorý tri desaťročia viedol legendárny Vienna Art Orchestra. Piesne v mierne kabaretnom šate dokázali, že bohatú inšpiráciu môže jazz nachádzať aj v inej hudbe. Mimoriadne svieže bolo nedeľné vystúpenie Ed Partyka Jazz Orchestra, mladého bigbandu európskeho formátu, ktorého lídrom je mimochodom ďalší dlhoročný člen Vienna Art Orchestra. Progresívne kompozície a aranžmány, hráčska virtuozita, ako aj charizmatická speváčka Julia Oschewsky ukázali, že zvuk big bandu môže znieť aj nekonvenčne.

Fúzia aj omyl

Piatkový i sobotňajší večer vrcholili fúziami – skvelým funky-bluesovým koncertom amerického gitaristu a speváka Roberta Craya a strhujúcim, spontánnou energiou nabitým predstavením kubánskej speváčky a klaviristky Bellity s kapelou Jazztumbata. Obrovskú dávku energie v nedeľu odovzdal gitarista Mike Stern so svojou fantasticky zohranou kapelou (tenorsaxofonista Bob Franceschini, kontrabasista Chris Minh Doky a bubeník Keith Carlock). Charakteristicky výrazná „sternovská“ bebopová melodika, obdivuhodná inštrumentálna technika a ohromujúca muzikalita úplne rozburácala publikum, s ktorým sa americký gitarista (a tentoraz prekvapivo aj spevák) rozlúčil Hendrixovou Red House zo svojho nového albumu. Nasledujúce vystúpenie hviezdneho basgitaristu Victora Wootena vyznelo oproti Sternovej koncepcii len ako samoúčelné predvádzanie virtuóznej techniky, pri ktorej vynikajúci inštrumentalisti zabúdajú na samotnú hudbu. Na menšom B-pódiu sme mali možnosť vidieť ďalšieho výnimočného amerického gitaristu Marka Whitfielda, ktorý sa predstavil s vynikajúcim prešovským AMC Triom. Zarážal jedine polhodinový priestor vyhradený ich vystúpeniu a je škoda, že sa nedostali na hlavné pódium namiesto Djabe, fádneho maďarského pokusu o etno-fusion.
Jubilejné „jazzáky“ boli dramaturgicky vydarené a zostáva len popriať organizátorom veľa podobne kvalitných ročníkov. A keďže stále mnoho skvelých svetových hráčov, pravidelne účinkujúcich v susednom Brne či Viedni, nedostalo na Slovensku možnosť vystúpiť, nech sa festival stane podujatím, ktoré svojho poslucháča viac formuje, ako sa mu prispôsobuje.




Aktualizované: 23. 02. 2016