Logo HŽ

Štýlová interpretácia a programovanie swingovej hudby

Inštruktívno-metodická publikácia Pavla Zelenaya

Pred dvoma rokmi sa objavila rozsahom útla publikácia Štýlová interpretácia a programovanie swingovej hudby autora Pavla Zelenaya, ktorá „insiderov“ fascinuje už názvom. Hutný text obsahuje množstvo informácií, ktoré budú pedagógovia, študenti i hudobníci z praxe ťažko hľadať v iných zdrojoch.

Hlavným cieľom publikácie, svojím zameraním v ponuke odbornej literatúry ojedinelej, je poskytnúť vedomosti potrebné k programovaniu populárnej hudby swingového typu. K tomu je, samozrejme, nevyhnutné poznať zákonitosti interpretácie hudby, ktorú chceme programovať; to napĺňajú úvodné kapitoly Noty osminových hodnôt v swingovej hudbe, Synkopa, Osminy zviazané s nasledujúcou notou, Vypísané a skryté pomlky či Tvorba – nasadenie tónu na dychových nástrojoch. Keďže je zameranie knihy pomerne neobvyklé a vyžaduje podrobnejšie informácie, obrátili sme sa na autora.

Hudba éry swingu stále žije; aj na Slovensku sa ňou zaoberá niekoľko formácií s verným obecenstvom. Nedávno sa dokonca etabloval módny trend elektroswing, ktorý programovo spája swingovú a elektronickú tanečnú hudbu. Samozrejme, ide o menšinové žánre; ako mainstream v populárnej hudbe patrí swingová éra minulosti. Čo ťa inšpirovalo k napísaniu publikácie?
Interpretácia swingovej hudby vyžaduje hlavne od aranžérov a interpretov znalosť jej zákonitostí interpretácie notového zápisu. Tieto zákonitosti som v odbornej (ani v inej) literatúre nenašiel nikde systematicky spracované. Poznatky sa v minulosti odovzdávali medzi hudobníkmi pri hre v kapele. V rámci početných školení som ako lektor učil vedúcich súborov (alebo aj celé orchestre) tomuto umeniu „frázovania“. Pri likvidácii mojich písomností sa mi do rúk dostali poznámky z týchto školení, a keď som zistil, že nič podobné u nás nie je dostupné, rozhodol som sa spracovať z nich aspoň časť. Ide najmä o zákonitosti prehodnocovania rytmickej hodnoty nôt.

Swing a počítače?

Aký je tvoj názor na hudbu realizovanú prostredníctvom výpočtovej techniky?
Vidím viaceré možnosti jej využitia. Osobne považujem za skutočne „počítačovú hudbu“ len tú, ktorá má svoj osobitý a jedinečný spôsob vyjadrovania a využíva vlastnú vygenerovanú zvukovú paletu: napríklad časť tvorby Jeana-Michela Jarreho. Hudba simulujúca zvuky hudobných nástrojov môže využívať nielen vlastné generované zvuky, ale aj „nasamplované“ akustické nástroje. Ďalším príkladom je kombinácia „živej“ nahrávky s možnosťami, ktoré ponúka výpočtová technika, či už vytvorením samostatného zvukového zápisu v zvukovom zázname, alebo úpravou (stvárnením, korekciou) celkového zvukového zápisu alebo jeho časti. Práve táto alternatíva je v súčasnosti najpoužívanejšia. Na tomto mieste považujem za potrebné zdôrazniť, že počítačová simulácia nikdy nemôže nahradiť výkon živej kapely. Jej umné využitie však môže poskytnúť autorovi či aranžérovi pomerne verný obraz o výsledku jeho práce a myslím si, že v mimoriadnych prípadoch je to ospravedlniteľné.

Interpretáciou populárnej hudby swingového typu sa zaoberá niekoľko publikácií, napríklad Developmental Techniques for the School Dance Band Musician niekdajšieho pedagóga Berklee College Georgea Wiskirchena, ale spojenie statí o štýlovej interpretácii s počítačovým programovaním je unikátne. Nie je tomu tak aj preto, že využitie programovania býva doménou iných typov hudby?
Swing a počítače – to samozrejme musí znieť ako anachronizmus. Ale o tom, že možnosti počítačov sú v súčasnosti neuveriteľne široké, sa presviedčame na každom kroku, a preto som aj ja – i keď „ex post“ – využil jeho možnosti na pomerne presné vyjadrenie zákonitostí úprav rytmických hodnôt nôt podľa požiadaviek swingového štýlu.

Myslíš si, že o túto problematiku bude v súčasnej praxi záujem?
Pri rozhodovaní, či mám svoje poznatky v tomto smere využiť alebo zahodiť, rozhodol môj prieskum, pričom sa mi nepodarilo zistiť dostupnosť literatúry zaoberajúcej sa podobnou problematikou; aj tebe som vďačný za pomoc v pátraní. V prvom rade išlo o zachovanie poznatkov, ktorých využitie v súčasnosti vidím síce ako obmedzené, ale využiteľné. Aj súčasná moderná populárna hudba využíva napríklad plechové sekcie frázujúce často podľa princípov swingového štýlu. Využitie vidím aj v tom, že po zániku bigbandov hráči stratili možnosť priameho odovzdávania skúseností o swingovom frázovaní od svojich kolegov a pomocou uvedených pravidiel si môže nezasvätený záujemca podľa notového zápisu naprogramovať a vypočuť pomerne verné výsledné znenie hudby.
U viacerých odborníkov i profesionálov vyvolala kniha pozitívne ohlasy...
O možnostiach využitia mojej štúdie som si nerobil nijaké ilúzie. Bolo mi jasné, že hudobníkom, ktorí nemajú predbežné skúsenosti s programovaním hudby, pravdepodobne nepovie nič. Takýchto potenciálnych záujemcov je u nás skutočne málo a aj tí využívajú predovšetkým spôsob práce v reálnom čase, pri ktorom len sotva naprogramujú napríklad 8-hlasnú sekciu plechov hrajúcich v klastroch. Preto som vydanie publikácie financoval sám a prostredníctvom ISBN zabezpečil jej autorizáciu. Zatiaľ som ju poskytol len niektorým známym a cennými boli pre mňa ohlasy profesora Bela Felixa či dvoch bandlídrov Gábora Kovala a Pavla Hromadu. Koval bol dlhoročným členom Orchestra Braňa Hronca a neskôr vo vlastnom súbore hojne využíval možnosti, ktoré v hudbe poskytujú počítače. Absenciu niektorého z členov kapely mohol nahradiť hlasom z počítača, pričom tieto hlasy nemal uložené v audio verzii, ale ich programoval. Viackrát sme diskutovali o programovaní swingovej hudby, a preto som ho ako človeka, ktorý je podľa mňa v tejto oblasti najskúsenejší, požiadal o názor. Štúdiu prevzala firma OPUS/FORZA MUSIC do svojej bratislavskej predajne aj internetového obchodu.

V názve publikácie sa objavuje „swingová hudba“, v prvej kapitole „tanečná hudba“ a v závere exaktné označenie „tanečná hudba ovplyvnená swingom“. „Tanečná hudba“ je dnes termín so zavádzajúco odlišným obsahom – nemali by sme skôr túto hudbu uvádzať ako „populárnu“?  
Máš pravdu, pojem „tanečná hudba“ nezodpovedá súčasnej terminológii, ktorú u nás zaviedla skupina muzikológov, no termíny „populárna hudba“ či „moderná populárna hudba“ som pre ich vnútorne ešte veľmi rozsiahlu diferencovanosť nemohol použiť. Snažil som sa vymedziť okruh hudby, ktorú spája spoločná funkčnosť a možno ju označiť ako „hudbu slúžiacu spoločenskému tancu“. Túto definíciu „Tanzmusik“ som našiel v nemeckej odbornej literatúre, a tak som podľahol spojeniu v hovorovom zmysle „tanečné orchestre hrajú tanečnú hudbu“.

Programovanie

 Aké sú tvoje praktické skúsenosti s programovaním a nahrávaním hudby prostredníctvom výpočtovej techniky?
K elektrotechnike mám vzťah od mladosti. V 70. rokoch zasiahla výpočtová technika aj oblasť hudby; mňa ovplyvnila najmä štúdia Roberta Mooga z roku 1967. Bol som vtedy vedúcim Redakcie populárnej hudby v rozhlase a pociťoval som potrebu porozumieť novej technike aj z profesionálnych, a ako skladateľ aj z osobných dôvodov. Kúpil som si syntezátor, následne ďalší hardvér a postupne celé nahrávacie vybavenie a učil som sa s ním pracovať. V bratislavskom rozhlase bolo jedno z prvých elektroakustických štúdií so šikovnými kolegami a tí mi umožnili oboznamovať sa s novinkami a s prácou, ktorú robili. Tam som v roku 1983 pod pseudonymom „skupina Kamene“ uskutočnil aj prvú nahrávku Beáty Dubasovej pre rozhlas – podklad piesne Paľa Danišoviča Oriešky lásky. V tých časoch bolo módou doplniť klasickú hudbu bicími nástrojmi v štýle populárnej hudby, a hodili sa na to napríklad Vivaldiho Štyri ročné obdobia. Istý zahraničný vydavateľ ma požiadal o „doplnenie“ dodanej nahrávky Vivaldiho nielen bicími, ale aj ďalšími v mixáži potlačenými nástrojmi. Pri ich programovaní som zistil, že pri štýlovej interpretácii tohto diela hudobníci skracujú noty až na 70 % ich písanej rytmickej hodnoty. Prostredníctvom výpočtovej techniky som vytvoril hudbu k viacerým krátkym filmom režiséra Mateja Mináča. Vo svojom štúdiu som tiež pripravil množstvo podkladov slúžiacich na half-playbacky z finančných dôvodov, keď si objednávatelia nemohli dovoliť zaplatiť orchester a náklady spojené s nahrávaním v štúdiu.

Sleduješ, ako sa u nás využíva pri nahrávaní výpočtová technika?
Rád konštatujem progres a mieru využitia na profesionálnej scéne. Otrasné boli nahrávky valčíkov bez úpravy BPM (beats per minute – počet štvrťových nôt za minútu) od začiatku do konca, ktoré nezohľadnili, že vo valčíku má v princípe každá doba inú hodnotu BPM. To, samozrejme, neplatí bez výnimky. Najrušivejšie vystupuje v programovaní do popredia absencia tzv. humanizácie. Ľudské ucho veľmi rýchlo rozpozná mieru strojovej pravidelnosti v tempe, ktorú muzikanti nie sú schopní vyprodukovať. Počítačové programy pritom umožňujú nahrávky humanizovať nielen v oblasti tempa, ale aj v iných parametroch, čo je práca nielen zdĺhavá, ale tiež náročná a vyžaduje si skúsenosti i poznatky spôsobu hry na jednotlivých nástrojoch. Aranžér big bandu pri svojej práci automaticky počíta s tým, že jednotliví hráči jeho zápis obohatia osobným umeleckým vkladom. Počítač to však neurobí, je to úloha programátora. V tomto smere je paradoxne najnáročnejším naprogramovanie bubeníka bigbandu, ak má výsledok aspoň trocha pripomínať jeho skutočný výkon.

Môžeš uviesť príklad?
Bubeník nikdy nehrá osminy na malom bubne (SD – snare drum) so strojovou presnosťou (tempo), nikdy neudrie dva údery za sebou tou istou silou (dynamika) ani na to isté miesto na blane (farba). Počítač to robí s neprijateľnou strojovou presnosťou, ale dobrý softvér umožňuje programátorovi zvoliť mieru nepresnosti, a pritom náhodne variovať striedanie takto sa meniacich vyššie zmienených parametrov.

Aký softvér si vyžaduje programovanie podľa tvojej publikácie?
Nič mimoriadne, musí umožňovať programovanie nielen v reálnom čase, ale aj spôsobom step by step. A ten umožňujú prakticky všetky – od tých najstarších programov (Cubase, Notator, Logic a i.) po súčasné (napr. Sibelius, hoci ten je koncipovaný prednostne na písanie nôt).

Ako vnímaš novú módnu vlnu elektroswingu? Nájde v nej svoje uplatnenie tvoja štúdia?
Aj pre mňa je to novinka, s ktorou som sa snažil oboznámiť. Elektroswing pracuje už s hotovými nahrávkami z obdobia swingu 30. rokov minulého storočia, ktoré pretvára a dotvára zvukmi pomocou techniky. Zo slovenskej produkcie bola do tohto štýlu pretvorená pieseň Jaj, Zuzka, Zuzička v podaní Františka Krištofa Veselého (na YouTube ako Zuzulienka v remixe Mafia Corner). Podľa mojich doterajších poznatkov si myslím, že by moja štúdia mohla byť skromne užitočná predovšetkým tak, že umožňuje na časovej osi identifikovať typické miesta swingových fráz, na ktoré by bolo možno umiestňovať sample kopírovaných častí originálov alebo dotvorených zvukov. Tvorcovia elektroswingu koncipujú svoje diela zrejme intuitívne, a myslím si, že s dobrým feelingom.

 

Belo FELIX

V apríli 2013 sa mi dostala do ruky útla knižka Pavla Zelenaya Štýlová interpretácia a programovanie swingovej hudby. Keďže v tom čase som pôsobil ako profesor na Katedre hudobnej kultúry PF UMB v Banskej Bystrici, zoznámil som s ňou aj mojich študentov v rámci kurzu Hudobné dielne a Hra a programovanie na syntetizátore. To, čo prezentuje Pavol Zelenay, je pre dnešných mladých muzikantov veľkou neznámou. Swingovú hudbu nehrajú, teda nevedia nič ani o jej frázovaní. Okrem toho hudbu prevažne ani nepíšu, ale zaznamenávajú ju priamo do sekvencera. Autor vo svojej publikácii veľmi zrozumiteľne vysvetľuje špecifiká notového zápisu a frázovania swingu, porovnáva ju so zápisom klasickej hudby, čím čitateľa vedie k uvedomelému hraniu, k interpretácii notových záznamov tohto hudobného štýlu. Ukazuje aj nesmiernu náročnosť programovania swingu, ak má znieť autenticky. Pre mňa, ako hudobníka, ktorý na swingu vyrástol, je však relevantné aj to, čo Pavol Zelenay hovorí akoby „medzi riadkami“: nijaké programovanie, ani najdrahšie programy či najlepší programátori nemôžu nahradiť živé hranie kapely. Napriek tomu je dôležité, aby potenciálni autori, aranžéri či interpreti nehrali túto hudbu len intuitívne, ale aby to vedeli aj zdôvodniť a zapísať.
Dúfam, že publikácia prispeje k renesancii nielen swingu, ale každého „živého“, autentického hudobného prejavu. Návraty k ranému swingu (u nás Juraj Bartoš a jeho Hot Serenaders alebo mladíci v Slovak Tango), ale aj k jeho zahraničným vrcholom (Michael Bublé) či fúziám s rockom (Brian Setzer) ma v tomto smere napĺňajú optimizmom. A publikácia Pavla Zelenaya je výborným sprievodcom na tejto ceste.  

Gábor KOVAL
Ako profesionálny hudobník v oblasti tanečnej hudby som už koncom 80. rokov spozoroval snahu majiteľov podnikov redukovať počet hudobníkov v kapelách, hlavne z finančných dôvodov. V snahe odolávať tomuto trendu som nachádzal náhradné riešenie v príslušnom softvéri počítača. Najjednoduchším sa mi zdalo nahradenie kontrabasového hlasu, potom perkusií, sláčikov... Problém nastal, keď som sa pokúsil nahradiť dychové nástroje v skladbách, v originálnej bigbandovej podobe. Najskôr som sa pokúšal presne naprogramovať noty z partitúry do počítača, no sklamanie bolo veľké: znelo to ako „verklík“. Našťastie som ostával v kontakte s mojím dlhoročným kamarátom, autorom tejto knižky, skúseným bigbandovým aranžérom, s ktorým sme často riešili aj naše technické problémy s počítačmi. Vysvetlil mi, kde robím chybu, ako sa programuje v počítači, aby big band skutočne swingoval, aby „dychári“ frázovali a podobne. Výsledok bol neuveriteľný! Ešte viac som sa dozvedel po preštudovaní tejto poučnej knižky, ktorá je možno európskym (i svetovým) unikátom a zrejme by si zaslúžila preklad do svetových jazykov. 

Pavel HROMADA
Keďže mám kapelu s dychovou sekciou, zaujal ma už názov Štýlová interpretácia a programovanie swingovej hudby. Po prečítaní prvých strán som konštatoval, že publikácia môže byť veľmi nápomocná pri zohrávaní orchestra. Večným problémom ostáva, ako frázovať notový zápis a ako vôbec pri aranžovaní zapísať noty, aby muzikanti „feelingovo“ spolu hrali. Kniha detailne popisuje „dešifrovanie“ notového zápisu a orchester môže podstatne rýchlejšie naštudovať danú skladbu. To znamená bez dlhých diskusií tak, ako si to aranžér predstavuje. Zaujímavá je tiež analýza čiastočného zrýchlenia skladieb počas produkcie – tu sa ukazuje, ako je komplikované exaktné popísanie spôsobu swingového hrania. Rozhoduje feeling a množstvo posluchovej skúsenosti. Táto publikácia ide s dobou a dáva praktický návod, ako programovať, a to nielen dychovú sekciu pomocou počítača (sekvencera), ale aj zvukov iných nástrojov. Každý začínajúci programátor sa natrápi, kým mu to začne „swingovo hrať“ – stačí však prečítať malú knižôčku a k žiaducemu výsledku sa dostane podstatne rýchlejšie. Celý život hrávam v zahraničí a mám množstvo literatúry týkajúcej sa aranžovania. Môžem však povedať, že doteraz som nenatrafil na tak praktický a vecný návod na interpretovanie a programovanie swingovej hudby ako v tejto publikácii. V oblasti hudobnej literatúry je to čosi ojedinelé.

Pavol ZELENAY (1928) absolvoval popri SVŠT štúdium hry na klarinete na Hudobnej škole v Bratislave, od konca 40. rokov bol členom kapiel Tiger Jazz Band, Luňáci, Night Club, Kolektív, Orchester Jána Siváčka, Dixieland Siloša Pohanku a spoluzakladateľom Vysokoškolského tanečného orchestra. Ako profesionálny hudobník, aranžér a skladateľ pôsobil v Tatra kabarete/revue a v Orchestri Juraja Berczellera (1958–1967). Bol vedúcim Redakcie zábavnej (neskôr populárnej) hudby Čs. rozhlasu v Bratislave, spolu s J. Siváčkom inicioval vznik Medzinárodného festivalu Bratislavská lýra. Je autorom a dramaturgom projektu Antológia slovenskej populárnej hudby (10 CD), cyklu relácií Pesničky z pamätníka, popri kompozičnej a aranžérskej činnosti sa venoval aj publikovaniu (Ako hrať do tanca, Hudba – tanec – pieseň, Štýlová interpretácia a programovanie swingovej hudby). Je laureátom viacerých ocenení (Rad Ľ. Štúra III. triedy, Cena SOZA, Krištáľové krídlo, Cena Akadémie populárnej hudby).




Aktualizované: 11. 01. 2016