Logo HŽ

Štefan „Pišta” Bartuš

"Hudba je reč, ktorou sa nedá uraziť"

Hľadanie rovnováhy medzi dvoma polohami prejavu hudobníka, medzi emóciou a ratiom – k tomuto balansu možno dospieť pomocou kolektívnej spolupráce interpretov
v interakcii s publikom. Tento podnet viedol kontrabasistu Štefana „Pištu” Bartuša
s kapelou Jazz Brothers k nahrávke živého albumu Collectivity.

Aké boli tvoje hudobné začiatky?
Obaja starí otcovia, otec aj strýko sú hudobníci. Odmalička som hral na klavíri, čo je veľmi dôležité pre každého. Je to nástroj, pri ktorom sa učíme harmóniu, cibríme si hudobnú predstavivosť, dokážeme zreteľne analyzovať harmonické súvislosti. Na klavíri by mali hrať všetci inštrumentalisti – preto je obligátnym nastrojom na konzervatóriách.

 Hudobné školy väčšinou vychádzajú z klasického repertoáru a harmóniou sa zaoberajú okrajovo. Určite si však „pochytil“ niečo aj z domu...
Štúdium klasickej hudby je veľmi dôležité, pretože pomáha riešiť problematiku nástroja. Každý, kto chce ovládať nástroj, by mal naštudovať klasický repertoár, pretože mu to pomôže k jeho zvládnutiu. Bez klasiky to jednoducho nejde. K vnímaniu harmónie ma podnietilo domáce prostredie, kde som dostával lekcie „sluchovej analýzy“. Starký hral na viole, strýko na akordeóne a otec na husliach. Asi v desiatich rokoch mi hrali ľudové pesničky, ktoré som musel identifikovať a zároveň na klavíri aplikovať harmóniu podľa sluchu. Keď som niektorým harmonickým postupom nerozumel, pomaly sme ich analyzovali, ale potom som už musel hľadať sám. Hrával som aj s mojimi rovesníkmi, napríklad s klaviristom Klaudiom Kováčom alebo huslistom Markom Balogom a cimbalistom Deziderom Oláhom. Marek absolútny sluch. Keď sme niekde hrali a ľudia žiadali pesničku, ktorú nepoznal, vynašiel sa a vravel, nech mu ju zaspievajú. Zopakoval frázy, ktoré mu predspievali, a nám „vzadu“ hovoril harmóniu, keď sme nevedeli, čo bude nasledovať. Je to veľký muzikant, dnes vedie svoj orchester v Čechách. Všetci sme rodákmi z Lučenca a zostali sme pri hudbe.

 Ako si sa dostal ku kontrabasu?
S ďalším priateľom z detstva, Tonkom, sme chodili na teóriu a chceli sme založiť kapelu. Obaja sme boli klaviristami, ale tam, kde mával otec rozloženú aparatúru, bol iba jeden klavír. Keďže „basa tvrdí muziku“, chopil som sa basgitary a začali sme hrať čosi od Europe alebo Phila Collinsa, kde som sa naučil basovú linku. Nepamätám si presne, ale údajne mi to trvalo veľmi krátko. Neskôr som v rádiu započul Dvořákovu Humoresku na kontrabase. Páčil sa mi jeho hlboký tón, začalo ma to zaujímať. Pýtal som sa otca na ladenie, chcel som na tom nástroji hrať. Úplne ma však „dorazilo“, keď som počul trio Oscara Petersona s virtuóznym Niels-Henningom Ørstedom Pedersenom. Bol to silný zážitok, pri ktorom som si uvedomil, že toto je môj nástroj a žáner, ktorý chcem v živote robiť. Mal som asi trinásť rokov. Doma sme potom riešili problematiku sláčikovej techniky a spolu s cimbalistom Dežkom a Markom sme začali hrávať ľudovky.

 Ďalším krokom bolo konzervatórium...
Keď som sa rozhodol pre kontrabas a konzervatórium, musel som trochu zabrať, bol to ťažký začiatok. Ale v podstate na kontrabase sa nedá len tak začať, treba naň určité fyzické predpoklady. Vedel som, že sa musím dobre naučiť hrať klasiku, aby som zvládol nástroj. Stále som hrával ľudovky, čo bol určitý zdroj príjmov, ale chcel som hrať jazz. Ten som hral iba tak „námatkovo“ a ľudovú hudbu v podstate „za pochodu“ v rôznych súboroch. Ešte v Lučenci to boli detské súbory, neskôr som hral aj s profesionálnymi telesami, napríklad so SĽUK-om.

 Prečo si nedokončil štúdim na VŠMU?                                                                               
Bol som v triede pána profesora Šašinu a v tom období som mal pocit, že naštudovanie klasických diel mi zabralo toľko času a ubralo toľko energie, že som sa nestihol venovať tomu, čo som chcel robiť, – jazzu. To bol hlavný dôvod zanechania štúdia. Konečne som mal čas len na jazz. Absolvoval som súkromné hodiny u maďarského kontrabasistu Roberta Rácza, u ktorého som sa naučil techniku pizzicato.

 Hral si terchovský, detviansky alebo cigánsky folklór, máš skúsenosti s hudbou iných národov. Ako vnímaš rozdiely medzi ľudovou hudbou jednotlivých kultúr v stredoeurópskom regióne?
Keď si vezmeš, aký rozmanitý je slovanský folklór, pramení to z rôznej historickej skúsenosti. Sú tu napríklad Bulhari a Srbi ovplyvnení osmanskou kultúrou. V ich folklóre sa často vyskytujú nepárne metrá prebrané z Ázie. S nepárnymi metrami som sa prvýkrát stretol v tvojej kapele a zvládol som to vďaka tomu, že som predtým poznal rumunský foklór. Nehral som ho, ale mal som to napočúvané, nebol pre mňa neznámy. Náš folklór je rozmanitý – od Myjavy cez Terchovú, Hont, Gemer až po východ a juh, ktorý je ovplyvnený Maďarskom. V Maďarsku je svojou kultivovanosťou na vyššej úrovni nielen foklór, ale i klasika a jazz. Napríklad na formu halgató sa nedá pravidelne počítať, aj keď má rytmus, tep. Všetko závisí od individuálneho vkladu člena skupiny do hudobného procesu, niekedy aj primáš, ktorý skupinu vedie, musí počkať na violistu, až potom môže pokračovať. Mnohí obdivujú maďarsko-cigánsky folklór aj jazzmanov. Z tejto tradície čerpal Branford Marsalis, Elvin Jones dokonca povedal, že cigáni „vymysleli hudbu“.

 Ako si sa prepracoval k jazzovému hraniu?
Aktívne som začal hrávať jazz v Traditional Jazz Bande Lučenec. Najprv som len zaskakoval, až po skončení konzervatória som sa stal aktívnym členom. S Klaudiom Kováčom sme preberali jazzovú históriu a teóriu, čítal som knihy a potom sme o tom diskutovali pri pive. Ale samozrejme aj doma pri nástrojoch. Klaudio ma na začiatku veľa naučil. Raz sme mali s istým gitaristom klasický polorecitál v Banskej Bystrici a tam sa Klaudio zoznámil s „Raganovcami“, ktorí ho vzali do kapely, kde dostával nové informácie. O tie sa potom delil so mnou. Postupne som sa cez Klaudia dostal k jeho bratancovi Ondrovi Krajňákovi, Radovi Tariškovi, Ľubovi Šrámkovi a k tebe. Dlho sme hrali v kvartete s Milom Suchomelom, Majom Ševčíkom a Klaudiom. Veľmi som sa potešil, keď ma k sebe zavolal Matúš Jakabčic; dovtedy som jeho a všetkých starších jazzmanov sledoval iba v televízii.

 V týchto dňoch vychádza tvoj profilový album Collectivity, ktorého myšlienka zrejme v tebe dozrievala dlhší čas. Aké si mal dôvody?
Vo veku tridsiatich troch rokov som sa rozhodol zorganizovať a urobiť svoj vlastný projekt. Sú to Kristove roky, už som emocionálne vyzretejší, skúsenejší a nie som ešte taký starý. Doteraz som si to nedovolil. Chcel som všetko počúvať, sledovať. Aby človek mohol niečo napísať, musí mať určitú zrelosť a skúsenosť. Preto som sa rozhodol, že spravím aj niečo pre seba, čosi svoje. Hral som s rôznymi domácimi aj zahraničnými hudobníkmi ich kompozície, a to všetko ma ovplyvnilo. Stále som hral hudbu niekoho, s mnohými vecami som sa stotožňoval, s inými nie. Preto som sa chcel kompozične vyjadriť.

 Akým spôsobom si pracoval na kompozíciách? Ako vnímaš problémy spojené s organizovaním turné vlastnej kapely?
Každá skladba má príbeh. Grandmother som napísal v roku 2005, keď mi zomrela stará mama. S Traditional Jazz Bandom som odišiel do Švajčiarska a keď som sa vrátil, bola už v nemocnici. Zomrela mi priamo pred očami. Mal som vtedy veľkú depresiu, ťažko som sa s tým zmieroval. Okrem toho som bol v zlej finančnej situácii a odišiel som hrať na loď. Keď som skomponoval baladu Grandmother, výrazne sa mi uľavilo. Žiaľ som pretavil do muziky. Rozhodol som sa ju zaradiť na album, aj keď je staršieho dáta. Dnes by som ju napísal inak. Dreams vznikla, keď sme na Vianoce pripravovali výzdobu a všetky veci. Bol som šťastný a sadol som si za klavír. Hral som nejaké motívy, zachytil som vianočnú atmosféru a neskôr ju rozvinul. Nemá pravidelný pulz, všetko plynie prirodzene. Skladbu som venoval manželke, je o láske k hudbe, k nej, k rodine. Láska má veľa podôb. Ďalšia skladba Soundcheck je venovaná zvukárom. Zvukár je ďalším členom kapely.

Môže proces vylepšiť, ale aj poškodiť. Chcel som sa im poďakovať, lebo nám vždy pomáhajú. Na zvukovej skúške musíš stále niečo hrať. Keď som zahral tretí-štvrtýkrát to isté, zapáčilo sa mi to a spravil som na ten motív harmóniu a celú skladbu. Je tam stredná časť Back Home, pretože sa z tých zvukových skúšok a koncertov stále vraciam domov a potom znova späť. Čo sa týka organizovania – je to záležitosť, ktorú by umelci nemali riešiť osobne. Pokiaľ sa však inak nedá, je to náročné. Mať organizačnú zodpovednosť a zároveň podať výkon, to je vec, ktorú ešte neovládam a stále sa učím. S manažovaním turné je spojených mnoho komplikácií, potrebná je trpezlivosť. Manažérsky talent v tomto smere pomáha k úspešnému výsledku celého produktu.

 Na album si zaradil aj štandard How Deep is the Ocean. Prečo práve túto skladbu? Viem, že si fascinovaný vodou, má to nejaký súvis?
Voda je silný živel, zničí všetko. Bol som pol roka na lodi a všade, kam som sa pozrel, som videl vodu. Uvedomil som si, aká je hlboká a široká. V tej dobe som počúval Cheta Bakera, ako tú pieseň spieva. Chodil som na provu a prechádzal sa. Okrem toho to je veľmi krásna pieseň. How deep is the Ocean, how high is the Sky...

 Skladbu si reharmonizoval...
V niektorých „fakebookoch“ nie je harmónia práve najšťastnejšia. Okrem toho som cítil, že tá „voda“ je hlbšia ako klasická harmónia v tomto štandarde a trochu som ju rozšíril. Nie je tam veľa akordov, snažil som sa o hĺbku. Hráme ju v c mol, G pedál bas začína na dominante, po zmenšenom akorde sa opakuje c mol a Gsus, nasleduje krásny postup g mol, Eb6 s neustálym G v base. To všetko pochádza z klasiky. Potom však namiesto c mol príde modifikovaná tonika Fsus, čo zmení farbu aj atmosféru. Známy štandard možno prearanžovať do rôznych podôb a takto sa na skladbu pozerám ja.  

 Ako si sa dostal k americkému saxofonistovi Andymu Middletonovi a prečo si zvolil kombináciu dvoch harmonických nástrojov – gitary a klavíra? Bolo to kvôli konkrétnym hudobníkom alebo si mal tento koncept v hlave?
S Andym som si „zadžemoval“ v Piešťanoch v klube Doda Šošoku. Bol to vianočný dvojkoncert, na ktorom som hral s Hankou Gregušovou, Ondrejom Krajňákom a Majom Ševčíkom. Andy vtedy hral so svojím rakúskym bandom. Lákala ma spolupráca so svetovým umelcom, ktorý navyše pôsobí v neďalekej Viedni. Hralo sa nám dobre, takže na spoluprácu rád pristúpil. Prvé turné sme odohrali len v kvartete s klavírom, mal som však deficit v predstave farby a celkového soundu mojich skladieb. Inšpirovala ma kapela gitaristu Kurta Rosenwinkela so saxofonistom Markom Turnerom. Sound tenorsaxofónu s gitarou je pre mňa veľmi príťažlivý, milujem zvukomalebné možnosti gitary, takže som prizval Miška Bugalu. Keď som hral v jeho novom projekte, cítil som sa veľmi dobre. Účinkovanie v jeho formácii ma veľmi inšpirovalo a dá sa povedať, že aj podnietilo k vytvoreniu vlastného projektu. Preto som zavolal aj „Pepa“ Solárika na bicie, na klavíri hral Klaudio Kováč, no na šnúre ochorel a musel ísť do nemocnice. Našťastie ho promptne a veľmi profesionálne nahradil Ľuboš Šrámek, ktorý potom ostal v kapele. S terajším zvukom som spokojný. Ešte by som rád počul moje skladby aj s orchestrom...

 Kto ťa ešte inšpiruje v tvorbe?
Brad Mehldau a Wayne Shorter. Tiež súčasná newyorská scéna a samozrejme vážna hudba.

 Jeden známy americký jazzman nám raz na workshope povedal, že dobrých basistov nájdete v každom meste troch-štyroch, iba v New Yorku ich je tristo-štyristo. Je to pravda, že basista má najviac roboty? Bez tohto nástroja si je ťažké predstaviť funkčnú kapelu...
V prvom rade dúfam, že Američan trochu nadsadzoval, ale je pravda, že dobrých basistov je málo. Kontrabas alebo basgitara zväčša nechýbajú v žiadnej kapele, no existuje mnoho rôznych formácií aj bez nástroja, ktorý potvrdzuje rytmickú, harmonickú a basovými líniami aj melodickú funkciu v hudbe. Ak chýba basa, väčšinou ju nahrádza klavír alebo gitara. Ale dobrý basista sa zväčša uplatní.

 Hrával si s rôznymi hudobníkmi, máš vybudovaný široký repertoár, keď sprevádzaš spevákov, musíš hrávať skladby v rôznych tóninách. Máš systém, ako sa učiť skladby a ako ich transponovať?
Základom transpozície je pre mňa uvedomenie si tonálnych centier jednotlivých častí a to, v akom vzťahu sú k základnej tónine. Pri štandardoch býva väčšinou bridge modulovaný. Uvedomovanie a pamätanie si harmonických stupňov je asi ten najlepší spôsob. Pri hraní sa však aj tak nakoniec spolieham na sluch a na hmatníku tam ruka nakoniec „skočí“. (Smiech.) Prax je veľmi doležitá.

 Z Lučenca sa chystáš presťahovať do rakúskeho Neusiedlu. Čo ťa k tomu primälo?
V Lučenci nie je pre mňa uplatnenie. Tento plán je starý najmenej tri roky, teraz dozrel čas. Stále som jazdil kvôli hraniu do Bratislavy, mal som tu štyri roky privát, prechodné bydlisko, čo bolo fyzicky aj finančne náročné. Takto budem medzi Bratislavou a Viedňou a pokúsim sa uplatniť aj tam. Spomeniem ešte príhodu so saxofonistom Ondrejom Štveráčkom. Bývali sme na priváte na Dlhých dieloch a chodili na obedy do reštaurácie. Keď tam raz skoro nikto nebol, poprosil som čašníčku, aby nám prepla rádio. Naladila vysielanie, kde hrali klasiku. Potom prišli ďalší hostia a medzitým začali hrať Bartóka, predtým znel barok. Začal som z ľudí cítiť zlú energiu. Dívali sa na nás ako na nejakých vydedencov a čudákov.

Po zaplatení čašníčka okamžite preladila na komerčné rádio a výrazne pridala hlasitosť. My sme sa čudovali im, oni nám. Náš národ v kultúre zaostáva za susednými štátmi, čo mi po turné potvrdil aj Andy, pretože keď sme hrali v niektorých kluboch, nedostatočná pozornosť publika ho dokázala zdeprimovať. V západných krajinách sa to nestáva, nebol na to pripravený. Ľudia nedokážu identifikovať a rešpektovať hodnotné veci. Hudobný priemysel ide po zisku na úkor kvality, hudobný vkus, intelekt a estetika tým pádom upadajú. Dnes sa ľudia rýchlo hrnú za materiálnymi hodnotami a nepripravuje sa „úrodná pôda“ pre ďalšie generácie. Z médií sa na ľudí valí komercia. Zrejme potrebujeme viac projektov typu Jazz Goes to School Lucie Lužinskej a iné výchovné koncerty...

 Na muziku si dal aj svojho syna, dokonca k tvojej bývalej pani učiteľke...
Má veľký talent. Bude mať jedenásť rokov a bol som prekvapený, keď sa podľa sluchu naučil melódiu How Deep is the Ocean. Počúvali sme moju nahrávku a keď dohrala, hneď ju zahral. Čo robiť s takým synom? Bola by škoda ignorovať jeho talent. Hudba je reč, ktorou sa nedá uraziť. Ľudí dokážeš väčšinou len povzniesť. Bez slov. Pre nás muzikantov je najväčším posolstvom hudba a zadosťučinením spokojné publikum, ktoré nám dá energiu pokračovať ďalej. Práve ono dokáže počas našej produkcie hudobný proces „pochovať“ alebo povzniesť. Keď spoluhráči v kapele reagujú rovnako a nastane symbióza, myseľ sa dostane na iný, vyšší level. Stáva sa mi to, keď hrám s dobrými hudobníkmi – vtedy prestávam vnímať realitu.  

Kontrabasista Štefan Bartuš (1979) pochádza z hudobníckej rodiny. Po ukončení štúdia na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici pôsobil vo viacerých hudobných telesách (SĽUK, Traditional Jazz Band, M. Suchomel Quartet, J. Dodo Šošoka Quartet, L. Lužinská & All Time Jazz, P. Bodnár Interjazzional Band). Spolupracoval s mnohými renomovanými umelcami (H. Sokal, J. Gardner, H. Curtis, J. Muniak, I. Gyárfás, G. Winand). Dosiahol viacero úspechov v jazzových súťažiach (Jazz Hoeilaart International 2003, Belgicko – 4. miesto s M. Suchomel Quartet, Swingin’ Saxonia 2006 Glauchau, Nemecko – 1. miesto s All Time Jazz Trio). V týchto dňoch vydáva profilový album Collectivity (Hudobný fond) spolu s koncertným videozáznamom z klubu Blue Note v Novom Meste nad Váhom a dokumentom z koncertného turné. Krst albumu sa uskutoční 15. 3. 2012 v bratislavskom divadle Aréna, kde budú jeho spoluhráčmi slovinský saxofonista Jure Pukl, gitarista Michal Bugala, klavirista Ľuboš Šrámek a bubeník Peter Solárik.




Aktualizované: 05. 03. 2016