Logo HŽ

Obdivovaný i zatracovaný – Herbert von Karajan

Mal neobyčajný cit pre zvuk orchestra a jeho túžba po dokonalosti často hraničila s tyraniou voči hudobníkom. Konzervatívny v repertoári, jeden z najprogresívnejších v práci s modernými nahrávacími technológiami. Hudobný svet si tento rok pripomína sté výročie narodenia dirigentskej legendy.

Život s hudbou

Narodil sa 5. apríla 1908 v Salzburgu a ako 5-ročný už verejne vystupoval ako klavirista. K dirigovaniu, ktoré vyštudoval na viedenskej Musikhochschule, sa dostal o niečo neskôr, no stalo sa jeho celoživotnou vášňou. Od marca 1929 bol s platom 80 ríšskych mariek angažovaný ako dirigent Mestského divadla v Ulme. V septembri 1934 dirigoval v Aachene Beethovenovho Fidelia a stal sa tu (po slávnom Hansovi Swarowskom) najmladším nemeckým generálnym hudobným riaditeľom. Už 1. júna 1938 (ako záskok bez orchestrálnej skúšky) zvládol Karajan vo Viedenskej štátnej opere Wagnerovho Tristana, 30. septembra 1938 prvýkrát hosťoval v Berlínskej štátnej opere a v priebehu niekoľkých mesiacov tam uviedol Fidelia, Tristana a Čarovnú flautu. Ku koncu vojny na krátky čas emigroval a po návrate mal zákaz dirigovania (pre členstvo v NSDAP), ktorý zrušilo až rozhodnutie denacifikačnej komisie 18. 7. 1946.

Presne o dva roky neskôr debutoval s Gluckovým Orfeom a Eurydikou na Salzburských hudobných slávnostiach, ktoré sa stali „jeho festivalom“ (v rokoch 1957–1960 tu bol umeleckým riaditeľom, 1964–1988 členom direktória, ktorý najviac určoval umelecký profil tohto prestížneho sviatku klasickej hudby). V roku 1948 sa stal umeleckým riaditeľom Viedenského spolku priateľov hudby, v roku 1950 umeleckým šéfom Festivalu v Luzerne a v roku 1955 doživotným šéfdirigentom Berlínskych filharmonikov. Medzitým stihol debutovať v najznámejších operných domoch a na najprestížnejších koncertných pódiách. V júni roku 1956 prebral po Karlovi Böhmovi post umeleckého šéfa Viedenskej štátnej opery, na ktorom zotrval do 8. mája 1964.

 

Potom sa popri koncertnej činnosti venoval predovšetkých organizovaniu Salzburských hudobných slávností, ku ktorým od 19. 3. 1967 pridal aj Salzburský veľkonočný festival a od roku 1973 aj Salzburgské svätodušné koncerty. K aktivitám Herberta von Karajana neodmysliteľne patrí aj veľké množstvo zvukových a obrazových záznamov (pre spoločnosti Deutsche Grammophon, Columbia, EMI, Decca a od roku 1982 aj pre vlastnú firmu Telemondial) s použitím najmodernejších nahrávacích postupov, ktoré zachránili jeho umelecké majstrovstvo pred neúprosným zubom času. Herbert von Karajan zomrel 16. júla 1989 v Anife neďaleko Salzburgu.

 

Karajan a veľké javiská sveta

Ak boli Karajanove umelecké začiatky spojené s divadlami i dielami nemeckej jazykovej oblasti, debutom na javisku milánskeho Teatro alla Scala 14. februára 1953 (3. časť Orffovho triptychu Triomfo di Afrodite) sa udomácnil aj na tejto svetoznámej opernej scéne. Zoznámil sa tu s vrcholnými predstaviteľmi talianskeho belcanta a milánsku inscenáciu Donizettiho Lucie di Lammermour (s legendárnou dvojicou Maria Callas, Giuseppe di Stefano) vyváža najskôr do Berlína (1954) a o dva roky neskôr do Viedne. Tým urobil rozhodujúci krok k „ovládnutiu“ Viedenskej štátnej opery, v ktorej počas svojho šéfovania oddirigoval 236 večerov a pripravil 23 premiér (15 z nich aj režíroval). Umeleckým vrcholom jeho viedenskej éry bolo postupné uvádzanie jednotlivých častí Wagnerovho Prsteňa Niebelungov (započaté Walkýrou v roku 1957 a ukončené Súmrakom bohov v roku 1960), ale aj premiéra Tristana a Izoldy (1959), v ktorej exponoval v tom čase ideálnu wagnerovskú dvojicu interpretov – Birgit Nilssonovú a Wolfganga Wintgassena (ktorého odvážne obsadil aj do Verdiho Otella).

Druhú nepríliš početnú skupinu významných premiér predstavujú klasické diela opery 20. storočia ako Stravinského Oidipus Rex (1958), Pizettiho Vražda v katedrále (1960), Debussyho Pelleas a Melissanda (1962), ako aj „výlet“ do oblasti barokovej opery (Monteverdiho Korunovácia Poppey, 1963). Oveľa významnejšia bola však tretia línia sústredená na taliansku operu, pretože jej prostredníctvom sa pokúsil ovládnuť nielen Viedeň, ale aj Miláno, prenášajúc inscenácie z lombardskej metropoly s najrenomovanejšími talianskymi interpretmi do Viedne. Takou bola napríklad už Pucciniho Tosca (1958), ktorou sprostredkoval Viedenčanom umenie Renaty Tebaldiovej a Tita Gobbiho, no predovšetkým viedenský „remake“ milánskej inscenácie Zeffirelliho Bohémy s dvojicou Mirella Freni a Gianni Raimondi. Táto snaha o „potaliančenie“ viedenskej opery, ktorej sa najviac dotýkalo striktné uplatnenie zásady spievania v jazyku originálu, narazila na pomerne silný odpor časti rakúskej verejnosti a napokon viedla aj ku Karajanovej rezignácii.

 

.....viac v aktuálnom čísle HŽ...




Aktualizované: 08. 07. 2016