Logo HŽ

"Vnuk slávneho filozofa" Felix Mendelssohn v Anglicku

Keď mladý, ešte len dvadsaťročný Mendelssohn navštívil v roku 1829 prvýkrát Anglicko, pociťoval to ako misiu. Sestre Fanny napísal: „Budem to ja, kto sa postará o nápravu Angličanov? Rád by som, ale budú o to stáť?“ Jeho meno – Felix Mendelssohn –, odkazujúce na tri kultúrne tradície, mohlo naznačovať, o čo by sa takáto náprava opierala: o klasické modely vzdelávania a dokonalosti, židovské tradície kánonu a exegézy či nemeckú hudbu ako vysoké umenie.

V roku 1713 Händlov rival Johann Mathesson napísal: „Ten, kto chce dnes profitovať z hudby, sa musí vybrať do Anglicka. Taliani hudbu velebia, Francúzi oživujú, Nemci o ňu dychtivo usilujú a Angličania za ňu dobre platia.“ V tom čase bol už Händel v Anglicku, no mnohí nemeckí skladatelia nasledovali Mathessonovu radu aj v ďalšom storočí – vrátane J. Ch. Bacha, rodiny Cramerovcov, mladého Mozarta, zrelého Haydna a viacerých menej významných hudobníkov. Anglický kráľ bol súčasne tiež hannoverským panovníkom, čo nemeckým hudobníkom cestu cez Severné more ešte uľahčilo. Po roku 1815, spolu s rastúcou europeizáciou hudobného trhu, sa zvýšil i počet cestujúcich virtuózov, ktorí považovali za praktické urobiť si z Anglicka svoju základňu.

Boli medzi nimi aj Ferdinand Ries a Mendelssohnov priateľ Ignaz Moscheles, o niečo neskôr tiež Julius Benedict. Anglicko navštívili aj mnohí iní – Dreyschock, Doehler, Kalkbrenner, Herz, Ernst, Hummel, Spohr, Thalberg a Neukomm. Zomierajúci Weber prišiel v roku 1826 do Londýna v zúfalej nádeji, že tu získa financie so svojím Oberonom. Netreba tiež zabúdať, že Londýnska filharmonická spoločnosť bola baštou Beethovenovej hudby. V 20. rokoch 19. storočia pripravila 60 predvedení skladateľových symfónií (vrátane Deviatej, ktorú Spoločnosť objednala) a 29 predvedení jeho koncertov. V oblasti inštrumentálnej a orchestrálnej hudby teda Nemci stále ovládali londýnsky trh.    

Mr. Mendelssohn, syn bohatého bankára...  

V tomto kontexte by sa príchod Felixa Mendelssohna nemusel zdať ničím zvláštnym. No od prvej publikovanej správy bolo zrejmé, že ide o niečo menej obvyklé. Hudobný časopis Harmonicon napísal: [...] mladý Mr. Mendelssohn, syn bohatého bankára z Berlína, a ako sa nazdávam vnuk slávneho židovského filozofa a spisovateľa [...]. Meyerbeer je tiež očakávaný [...]. Títo dvaja páni sú amatérmi a majetková nezávislosť im umožňuje venovať sa umeniu bez ohľadu na profit.“ Označenie hudobný „amatér“ znamenalo v Anglicku džentlmena, ktorý sa hudbe venuje pre radosť, v protiklade k „profesorovi“, hudbou zarábajúcemu na živobytie. V tomto rozdelení bolo tiež zreteľné odlíšenie spoločenských vrstiev. Vzhľadom na to, ako neskôr Wagner vo svojom nechválne známom spise Židovstvo v hudbe tvrdí, že židia píšu hudbu len pre zisk, je zaujímavé, že Harmonicon spája Mendelssohna s Meyerbeerom v úplne opačnom význame.

Ak v prípade týchto dvoch hudobníkov ich kultivovanosť (alebo azda majetok) spôsobili, že ich Harmonicon odporučil, táto tolerancia sa rozhodne nevzťahovala na menej „elegantných“ židov, pretože v rovnakom i v nasledujúcich vydaniach sa možno stretnúť so sťažnosťami na správanie „židovských výrobcov cigár“ počas večere New Musical Fund s nárekmi, že „hudba sa dostala do rúk židov a kšeftárov“, ako aj opätovným útokom na koncert, kde „štyria židia, známi [...] ako výrobcovia cigár a inde [...] ako potulní speváci vystupujú pod názvom Bohemian Brothers a predstierajú, že spievajú nemecké piesne.“ Iný dobový londýnsky časopis, Figaro in London, bol známy nenávistnými recenziami na hudbu v židovských divadlách londýnskeho East Endu. Je zrejmé, že v anglickej hudbe v tom čase existovala „zlá sorta židov“. Príchod židovských hudobných profesionálov do Anglicka koncom 18. storočia vyvolal rad navzájom súvisiacich reakcií, keďže o nich, podobne ako inde v Európe, predtým panoval názor, že nie sú schopní svojbytných umeleckých prejavov.V roku 1775 herec David Garrick napísal o svojej mladučkej hereckej partnerke, speváčke Harriett Abramsovej, ktorá (podobne ako jej sestry) pokračovala v úspešnej koncertnej kariére: „Mal som isté pochybnosti, či dať príležitosť môjmu židovskému dievčatku, no je skvelá!“ Garrick už podporoval opernú kariéru Michela Leoniho, skutočným menom Myera Lyona, kantora Veľkej židovskej synagógy v Londýne, ktorého kontrakt s Covent Garden mu umožnil voľné piatky na slúženie pobožností.

Pozoruhodná bola aj kariéra Leoniho vlastného protežanta Johna Brahama, ktorý začínal ako zborista v synagóge a pouličný predajca ceruziek, no napokon sa stal tenoristom s európskou reputáciou. V anglických koncertných sieňach dominoval aj vtedy, keď už jeho hlas začal upadať, no ešte stihol v Birminghame uvedenie Symfónie „Lobgesang“ i oratória Eliáš pod taktovkou Mendelssohna. Napriek tomu sa aj v súvislosti s ním z času na čas v tlači objavovali antisemitské poznámky. Isaac Nathan, ktorý inšpiroval Lorda Byrona k napísaniu Židovských melódií, ktoré neskôr zhudobnil, bol tiež terčom podobných komentárov a satirických pamfletov. Títo židia však nemali vplyvných otcov a museli si zarábať. No prekvapujúcim dôkazom britskej flexibilnosti bolo, že sa Braham dožil toho, ako sa jeho dcéra a vnučka vydali za britských aristokratov.  

Vnuk slávneho filozofa  

Mendelssohn a Meyerbeer neboli v Anglicku jedinými nemeckými hudobníkmi židovského pôvodu – spomenúť možno aj Dreyschocka, Doehlera, Benedicta, Herza, Ernsta a Moschelesa. Ale keby si svoj pôvod nechali pre seba, tak ako viacerí „profesori“, je málo pravde-podobné, že by sa ich naň niekto pýtal. Felix Mendelssohn však svoje korene ukryť nemohol, akokoľvek by si to želal. Meno, dielo a viera jeho starého otca boli anglickej inteligencii dobre známe. V roku 1789 sa v Anglicku objavil preklad Phaidona od Mosesa Mendelssohna. Isaac D’Israeli, otec budúceho ministerského predsedu Benjamina Disraeliho, velebil Mosesa v eseji Biografická skica židovského Sokrata z roku 1798. Moses Samuel publikoval začiatkom roku 1825 Spomienky na Mosesa Mendelssohna. V Monthly Magazine sa objavil zaliečavý komentár, že „ak je skutočné náboženstvo […] záležitosťou srdca“, mohlo by sa nájsť „pod židovským plášťom Mosesa Mendelssohna.“ Moses Mendelssohn sa tak stal príkladom romantického obrazu „dobrého žida“ alebo aspoň prinajmenšom sympatického žida, ktorý sa v 19. storočí objavil v anglickej literatúre.

Táto tradícia je jasne čitateľná v línii, idúcej od Byronových Hebrejských melódií (1815) cez Scottovho Ivanhoa (1819) a Coningsbyho (1844) Benjamina Disraeliho k Danielovi Derondovi (1876) Georga Eliota, vrátane Charlesa Auchestera (1852) od Elisabeth Shepardovej, kde si hlavná postava idealizovala Felixa Mendelssohna ako svojho hrdinu. Preto nie je prekvapujúce, že okruh Mendelssohnových nemeckých a anglických priateľov v Londýne inklinoval k takémuto sentimentálnemu „filosemitizmu“ – keď Felixov blízky priateľ Friedrich Rosen vysvetľoval Fanny Horsleyovej, že Moses Mendelssohn bol predobrazom pre Lessingovho Nathana múdreho, poznačila si: „Povedal nám napríklad, že kým táto kniha nebola napísaná, […] žid bol len zriedka prijatý do spoločnosti, a veľa podobných vecí, rovnako šokujúcich a bigotných. Ako len obdivujem Lessinga a akí by mu mali byť vďační nemeckí židia za takú zmenu v ich prospech.“ Od prvej zmienky v britskej tlači, dokonca ešte predtým ako Felix Mendelssohn navštívil Anglicko, bolo teda spojenie Mosesa s Felixom známe. Literary Gazette v marci 1825 uvádza Felixa ako „vnuka filozofa rovnakého mena“.

Harmonicon o ňom v novembri 1825 píše ako o „vnukovi slávneho filozofa“. V septembri 1826 ho rovnaký časopis nazýva „synom slávneho filozofa“. Medzi mnohými inými referenciami je azda najväčšmi „do neba volajúcim“ nezmyslom recenzia Times pri príležitosti Mendelssohnovho londýnskeho klaviristického debutu, kde sa o ňom píše ako o „vnukovi alebo synovcovi“. Bez ohľadu na presnosť správ v tlači nemožno pochybovať, že „nálepka“ Mendelssohna-filozofa bola Felixovi prospešná pri štarte i počas jeho anglickej kariéry. Domnievam sa, že aj z tohto dôvodu bol napriek želaniu otca v anglicky hovoriacich krajinách známy ako Mendelssohn, zatiaľ čo v Európe je normou podoba jeho mena Mendelssohn Bartholdy. A hoci Abrahamov karhajúci list, v ktorom trval na mene Bartholdy, dorazil pred Felixovým verejným vystúpením v Londýne, zmeniť na veci nemohol už nič. Táto rodinná „značka“ bola v Anglicku Felixovi obzvlášť prospešná, pretože sa prvýkrát presadzoval ako samostatný hudobník. V Berlíne pracoval pod ochranou vplyvnej rodiny, v Paríži jeho hudbu hrávali v niekoľkých salónoch, vrátane salónu Leovej rodiny, ktorý bol obchodným partnerom jeho otca. V Londýne sa však musel osvedčiť bez priamej podpory rodiny, hoci v hudbe nad ním ochrannú ruku držal Moscheles a z hľadiska spoločenských kontaktov mu prospeli hannoverskí diplomati, s ktorými sa poznal jeho priateľ Klingeman.

...viac v aktuálnom čísle HŽ...  




Aktualizované: 27. 06. 2016