Logo HŽ

Drážďany - V znamení kvality a šarmu

Minulý rok na tlačovke hovoril nový intendant Drážďanských hudobných slávností Jan Vogler o úmysle dostať festival, ktorý už takmer 10 rokov zápasil s nedostatočnými finančnými dotáciami, ba hrozil mu i zánik, do 1. ligy európskych hudobných festivalov. Tohtoročný festival (20. mája až 7. júna) sa stal naozaj udalosťou, zodpovedajúcou slovu „slávnosť“.

Pod mottom „Nový svet“ predstavili Drážďanské hudobné slávnosti celý rad špičkových interpretov a skladateľov amerického kontinentu, pritiahli na koncerty početné domáce aj mimodrážďanské publikum, i mnohých zahraničných hudobných kritikov. O festivale informovali médiá na celom svete a neplánovanou reklamou sa stal i pobyt Baracka Obamu v meste – aj keď bez súvislosti s festivalom. Koncertov bolo síce menej ako doposiaľ, ale boli žánrovo kontrastné, prešpikované slávnymi menami a zaznievali vo vyberaných priestoroch – v Semperovej opere, vo Frauen-kirche či v Sklenenej manufaktúre firmy Volkswagen. Firma, vyrábajúca luxusný Volks-wagen Phaeton, bola napokon i hlavným sponzorom festivalu a poskytla mu počas jeho trvania celý rad týchto vozidiel. Optický lesk bol však iba sprievodným javom toho, čo rezonovalo v ušiach a v srdci. Aspoň zopár koncertov... Naozaj netradičné otvorenie vo Frauenkirche bolo zverené mladému newyorskému komornému orchestru The Knights. Pestré gala otvorilo kratučké priestorové dielo Charlesa Ivesa The Unanswered Question.

Za ním nasledovali Schubertove piesne v orchestrálnych úpravách Američana Osvalda Golijova, ďalej songy-hity Richarda Rodgersa, Stephena Sondheima a Leonarda Bernsteina v podaní famóznej Američanky Dawn Upshawovej. Úvodný koncert uzavrela Siedma symfónia Ludwiga van Beethovena pod taktovkou mladého Erica Jacobsena v razantnom tempe a vnútornou dynamikou nabitej interpretácii, akú som ešte nepočula – ale prijala... Aj ďalšie koncerty boli na takej dokonalej technickej úrovni, že vyslovovať sa o technických podrobnostiach neprichádza do úvahy, pod svetlá reflektorov prichádzali iba naozajstní majstri svojho fachu. Tandem Viedenskí filharmonici a démonický Valery Gergiev dokázal (zdá sa, že ako prvý), že obrovská katedrála Frauenkirche disponuje všetkými priaznivými akustickými parametrami. Filharmonici z tradičnej akusticky ideálnej viedenskej „topánkovej škatule“ takmer bez skúšky odohrali koncert plný celej palety farieb, dynamicky vypracovaný do najmenších nuansí, zvukovo mäkký i vo fortissimách obrovského orchestrálneho aparátu, ktorý je potrebný pre Stravinského Vtáka Ohniváka.

Gergiev jednotlivé epizódy kreslil, maľoval, tam kde to bolo potrebné, podstúpil s nimi cestu démona či búrliváka. Frenetický potlesk si však títo vzácni hostia vyslúžili aj interpretáciou ruskej duši blízkej 1. symfónie Jeana Sibelia. Gergiev toto dielo predstavil s takou brilantnosťou a s takými nádhernými hudobnými líniami, že azda presvedčil i najzarytejšieho „antisibeliovca“. V neskorú nočnú hodinu zaplnili Semperovu operu obdivovatelia všestrannej, v New Yorku žijúcej šansoniérky, entertainerky, autorky a skladateľky, Nemky Ute Lemperovej. Publikum vtiahla do sveta Edith Piaf, Jacquesa Brela, Léa Ferrého, svojím úžasne prispôsobivým hlasovým potenciálom interpretovala šarmantné kabaretné piesne z 20. rokov minulého storočia, ale aj zmes piesní v jidiš či jazzové improvizácie. Jej časy účinkovania na Broadwayi sú síce preč, ale 45-ročná umelkyňa má dnes repertoár a osobné dispozície, ktorými môže vo svojom odbore ešte dlho vládnuť.

Podobne ako výnimočná klaviristka Hélène Grimaud, ktorá o niekoľko hodín po Ute Lemperovej opäť zaplnila hľadisko. Z nespratnej francúzskej študentky klavíra je už dávno hviezda, ktorá sa „kúpe“ v ováciach všade, kde sa objaví. Nielen jej umelecká osobnosť a razantné tanečné kreácie prstov na klávesách, ale i zvláštna dramaturgia koncertu viedli k závratnému úspechu. Grimaud postavila koncert v podstate na niekoľkých originálnych prelúdiách a fúgach Johanna Sebastiana Bacha, po ktorých interpretovala ich spracovanie Busonim, Lisztom a Rachmaninovom. Hudba Bacha splývala neraz s výrazovým svetom hudobných romatikov tak, akoby nebolo rozdielu medzi originálom a jeho štýlovo markatne odlišným spracovaním. Vrcholom jej koncertu sa však stala neskorá Beethovenova Sonáta E dur op. 109, v ktorej – hlavne v poslednej spevnej pomalej časti – nechala Grimaud nahliadnuť do svojho vzácneho umeleckého ega, prameniaceho niekde medzi snom a skutočnosťou.

...viac v aktuálnom čísle HŽ...  




Aktualizované: 27. 06. 2016