Logo HŽ

Officium Novum

Po jedenásťročnej prestávke vychádza spoločný album ikony európskeho jazzu, Jana Garbareka a fenomenálnych The Hilliard Ensemble. Projekt Officium Novum, opäť prekračujúci hranice žánrov i času, hudobníci predstavili v septembri aj v Bratislave. Na festivale Konvergencie.

Vtáky, ktoré sa živia rybami; ich exkrementy sú začiatkom oázy, na ktorej môžu žiť ľudské bytosti. Pokiaľ všetko nezmetie ďalšia láva.“ Priamočiary a sugestívny obraz sily islandskej prírody – metafora zániku a znovuzrodenia – je mottom k úvodnej nahrávke projektu, ktorý sa v 90. rokoch zapísal do dejín nahrávacieho priemyslu. Svoje sily na nej spojili speváci najznámejšieho vokálneho ansámblu 20. storočia, presláveného interpretáciami starej i súčasnej hudby a rešpektovaný nórsky saxofonista. Náročky som sa vyhol v súvislosti s Garbarekom, ktorý hral s Georgeom Russellom, Keithom Jarrettom alebo gitaristom Billom Frisellom (ale aj s pakistanskými alebo indickými hráčmi), označeniu jazzový hudobník.

Ako on sám vidí svoju pozíciu v hudbe? „Nepovažujem sa výlučne za jazzového hudobníka. Jazz je pre mňa niečím jednoznačne definovateľným, čo v čistej forme reprezentuje napríklad Armstrong. V tomto zmysle som – dalo by sa povedať – ‚z kola von‘. Dlhé roky sa snažím robiť rozmanité veci, pričom väčšinu určite nemožno nazvať ‚stopercentným‘ jazzom. Zvlášť zrejmé je to v súvislosti s aktuálnym projektom, na ktorom spolupracujem s The Hilliard Ensemble,“ povedal Garbarek v rozhovore pre Konvergencie.
 
Officium
 
Stretnutie hudobných svetov sprostredkoval hudobný vizionár Manfred Eicher, zakladateľ svetoznámeho mníchovského vydavateľstva ECM. Eicher v booklete k CD spomína, ako ho počas filmovania na Islande, uprostred lávových polí, zaujala zádušná omša španielskeho renesančného skladateľa Cristóbala de Moralesa. Počas práce na filme podľa novely Maxa Frischa počúval tiež hudbu Jana Garbareka. Pokojne plynúca vokálna renesančná polyfónia a saxofón nórskeho hudobníka sa tak stali Eicherovým súkromným soundtrackom k snímke o osamelosti a strachu na pozadí nehostinnej, no úchvatnej severskej krajiny. Práca na filme skončila, vízia dovtedy nepočutej hudby však ostala. Na jeseň v roku 1993 sa v benediktínskom kláštore St. Gerold na úpätí rakúskych Álp zišla štvorica britských spevákov s nórskym hudobníkom, aby ju naplnila. „Mal som veľký rešpekt, pretože som nevedel, čo očakávať. Keď Manfred projekt navrhol, zaujalo nás to, no nesúhlasili sme hneď. Nevedeli sme, či to bude fungovať, nepoznali sa. Preto sme sa stretli v St. Gerold najskôr nezáväzne.

Hilliard začali spievať, minútu som počúval a zobral do rúk nástroj. Chvíľu sme pokračovali a bolo jasné, že by to šlo i ďalšiu hodinu. Stálo to za pokus. O niekoľko mesiacov na rovnakom mieste vzniklo Officium,“ povedal v rovnakom rozhovore Garbarek. Moralesova prosba Parce mihi Domine (Ušetri ma, Pane) sa stala ťažiskom nahrávky, z ktorej sa predalo po celom svete jeden a pol milióna kusov. Na disku zaznieva trikrát, v pôvodnej a cappella verzii a s dvomi rôznymi improvizáciami Garbareka, ktorého saxofón sa vznáša nad éterickou hudbou renesančného majstra. Renesančné a stredoveké, prevažne sakrálne diela s Garbarekovými improvizáciami obsahoval i zvyšok disku. S odstupom času sa nálepky ako crossover alebo new age a nad- či medzižánrové presahy stali populárnymi, pričom výsledky majú občas pochybnú hodnotu.

Aká je však táto hudba? „Nemáme pre ňu meno: je to to, čo sa stane, keď saxofonista, vokálne kvarteto a hudobný producent tvoria spolu hudbu,“ napísal dnes už bývalý spevák The Hilliard Ensemble, tenorista John Potter, ktorý na Konvergenciách predstaví tento rok vlastný projekt s názvom Being Dufay. Podobný názor mala i kritika. „Pokojné a povznášajúce. Po dopočúvaní nebudete mať chuť na nič menej čisté ako Bacha alebo Billie Holiday. V najmagickejších okamihoch sa Garbarekov saxofón dokonale viaže s hlasom kontratenoristu Davida Jamesa, rúcajúc všetky bariéry medzi jazzoma klasikou, sakrálnym a profánnym, vtedy a teraz,“ napísal New York Observer. Úspech zaskočil aj samotných hudobníkov. „Vtedy som si myslel, že tento repertoár môže na svete zaujať nanajvýš niekoľko stovák poslucháčov. Výsledok bol pre nás preto skutočne prekvapujúci,“ spomína s odstupom času Garbarek.
 
Officium Novum

Od vydania dvojalbumu Mnemosyne (ECM, 1999), ktorý nasledoval CD Officium uplynulo jedenásť rokov a na druhú polovicu septembra ohlásilo ECM nový výsledok spolupráce nórskeho hudobníka s The Hilliard Ensemble. Kvarteto britských spevákov a saxofonista sa v júni 2009 opäť stretli v kláštore St. Gerold, aby vzniklo Officium Novum. Ťažiskovou témou nahrávky tentokrát nie je európsky stredovek a renesancia, ale arménska hudba. S ňou sa členovia The Hilliard Ensemble zoznámili počas pobytu v Arménsku prostredníctvom kompozícií a úprav Komitasa Vardapeta (1869–1935). Skladateľ, etnomuzikológ a filozof Komitas (Vardapet nie je priezvisko, ale označenie jeho vysvätenia), u ktorého sa prejavila duševná choroba po tom, ako sa stal svedkom genocídy Arménov zo strany Turkov, bol prvým, kto upozornil na starobylú hudobnú kultúru svojej vlasti. Na aktuálne CD sa tak vďaka nemu dostali diela súvisiace s jednou z najstarších kresťanských liturgií sveta. (Arméni prijali kresťanstvo v roku 301 n. l.) Okrem toho je súčasťou dramaturgie aj byzantský chorál, a cappella kompozícia súčasného estónskeho skladateľa Arva Pärta, dve skladby Jana Garbareka We Are The Stars a Allting Finns, ale aj dielo Aleluja.

Nativitas  od najstaršieho po mene známeho európskeho autora hudby Perotina (12. storočie). „Koncept bol vždy veľmi otvorený a jeho princíp ostáva v zásade rovnaký. Fragment hudby zo starého Egypta, úryvok antickej skladby alebo súčasné dielo – je to hudba, ktorá sa objavuje v konkrétnom čase a priestore a my na ňu reagujeme. Nemohol som ale odolať výzve vytvoriť niečo pre Hilliard, pretože som veľkým obdivovateľom ich zvuku,“  vysvetľuje Garbarek zdanlivo heterogénne pôsobiaci celok. Ako vzniká z jeho pohľadu hudba, ktorá spája komponovanú hudbu z rôznych kultúrnych tradícií s improvizáciami? „Sústredím sa na všetko, čo sa deje a reagujem spôsobom, ktorý je pre mňa prirodzený. Keď Hilliard začnú spievať, snažím sa hudbu dotvoriť najlepšie ako viem. Je to ako keď sa vyberiete do starého chrámu alebo múzea a pozeráte si maľby na stenách. No keďže ste človekom 21. storočia, vaše reakcie sú úplne iné ako v stredoveku.

Toto je spôsob akým uvažujem o mojej hre na saxofóne vo vzťahu k dielam starých majstrov. Stávam sa akýmsi hovorcom súčasnosti a jej kultúry,“ hovorí o svojom podiele na vzniku Officium novum nórsky saxofonista. Podľa samplera, ktorý vydavateľstvo ECM poskytlo na propagačné účely v polovici augusta výsledky dlhoročnej spolupráce The Hilliard Ensemble a Jana Garbareka dokážu zaujať aj na najnovšom CD. V najsilnejších okamihoch sa Garbarekov saxofón stáva skutočným „piatym hlasom“ ansámblu vokalistov: empaticky dopĺňa harmónie zamatovou farbou alebo komentuje hudbu v kaskádach žiarivých tónov, ktoré dokážu byť extatické i vášnivo zádumčivé. Nádherným príkladom môžu byť Litánie Nikolaja Kedrova (1871–1941) alebo Surb, Surb (ekvivalent Sanctus v latinskej omši).

Na jeseň čaká hudobníkov veľké svetové turné, v rámci ktorého vystúpia v chrámoch a dómoch Hamburgu, Salzburgu, Bergama, Prahy, Kolína, Mníchova, Viedne, Varšavy i Berlína. Ale aj v King's College v Cambridgei alebo v New Yorku. Vďaka medzinárodnému festivalu komornej hudby Konvergencie (20.–26. 9.) bol jednou z prvých zastávok 20. septembra aj bratislavský Dóm svätého Martina.  Pečať neopakovateľnosti živému zážitku z vystúpenia Jana Garbareka s Hilliard Ensemble dodáva aj skutočnosť, že pre koncerty neexistuje fixná dramaturgia. „Často hovoríme, že priestor je šiestym členom nášho ansámblu. Veľa závisí od akustickej skúšky, na základe ktorej vzniká dramaturgia aktuálneho koncertu,“  odpovedal Garbarek na otázku, ako veľmi ovplyvňuje akustika ich vystúpenia.  Koncert na Slovensku tak bude unikátnym nielen účinkovaním kvinteta svetoznámych hudobníkov, ale aj neopakovateľným zážitkom z hudby, ktorá sa zrodí pre daný moment.

Jan Garbarek (1947) – nórsky saxofonista, skladateľ a producent. Vplyvný reprezentant európskeho jazzu spolupracuje od 70. rokov exkluzívne s mníchovským vydavateľstvom ECM. Podieľal sa na projektoch Georgea Russella a Keitha Jarretta, spolupracoval s Terjem Rypdalom, Garym Peacockom alebo Billom Frisellom. Vo vlastnej tvorbe prekročil hranice „americkej optiky“ jazzu smerom k ambientnej hudbe, crossover a world-music. V spolupráci so svetoznámym kvartetom The Hilliard Ensemble nahral CD Officium (1994), Mnemosyne (1999) a Officium Novum (2010).
 
Officium Novum  (ECM/Divyd, 2010) —  aj tretia nahrávka Jana Garbareka s The Hilliard Ensemble vznikla v rakúskom kláštore St. Gerold. Jej ťažiskom je tentokrát arménska sakrálna hudba v adaptáciách etnomuzikológa, skladateľa Komitasa Vardapeta (1869–1935), no možno tu nájsť aj byzantský chorál, európsku stredovekú a renesančnú polyfóniu alebo skladbu Najsvätejšia Matka Božia od Arva Pärta. Vokály štvorice vynikajúcich britských spevákov dopĺňajú improvizácie rešpektovaného nórskeho jazzmana. Oficiálne vydanie albumu, ktoré sprevádza rozsiahle svetové turné, je naplánované na druhú polovicu septembra. 
(aj)




The Hilliard Ensemble (UK) patria pre svoje impozantné renomé v oblasti starej i súčasnej hudby medzi najlepšie svetové komorné vokálne zoskupenia. Ich osobitý štýl a výnimočná muzikalita nadchli poslucháčov rovnako v stredovekom a renesančnom repertoári, ako aj v dielach žijúcich skladateľov. Vznik súboru, ktorý nasledoval rad úspešných nahrávok starej hudby pre EMI (mnohé boli opäť vydané vo vydavateľstve Virgin; existuje tiež internetový predaj Hilliard LIVE, momentálne pod značkou Coro), sa datuje do r. 1980. Od začiatku však skupina venuje rovnakú pozornosť aj súčasnej hudbe. Nahrávka Pärtových
Pašií z r. 1988 (nasledovaná Litániami) bola začiatkom intenzívneho vzťahu so skladateľom i mníchovskou spoločnosťou ECM. Súbor nedávno dohodol spoluprácu s ďalšími autormi z pobaltských štátov, vrátane V. Tormisa a E.-S. Tüüra, čím sa repertoár Hilliard s menami ako G. Bryars, H. Holliger, J. Casken alebo J. MacMillan rozšíril o nové skladby. Okrem a cappella nahrávok sú výsledkom spolupráce s ECM aj albumy Officium a Mnemosyne s J. Garbarekom – partnerstvo, ktoré stále pokračuje, a CD Morimur s nemeckým barokovým huslistom Ch. Poppenom a sopranistkou M. Mauchovou. Súbor pokračuje v nadväzovaní kontaktov so žijúcimi skladateľmi a participovaní na vokálno-inštrumentálnych skladbách. 

V r. 1999 premiéroval s Londýnskym filharmonickým orchestrom (dir. K. Nagano) skladbu Miroirs des Temps Unsuka China, s Philadelphia Orchestra uviedli MacMillanovo Quickening, premiérované na BBC Proms. S Newyorskou filharmóniou (dir. L. Maazel) predstavil v premiére 3. symfóniu S. Hartkeho, aktuálne spolupracoval s Mníchovským komorným orchestrom na novej skladbe E.-S. Tüüra. V r. 2007 spojili Hilliard svoje sily s Drážďanskou filharmóniou v premiére Nunc Dimittis ruského skladateľa A. Raskatova (nahrávané pre ECM). Nový impulz pre súbor znamenala premiéra hudobno-divadelného projektu H. Goebbelsa I went to the house but did not enter v produkcii Théâtre Vidy, Lausanne (august 2008), prezentovaná v Edinburgu a následne po celej Európe a USA (predstavenia pokračujú i v sezóne 2009/2010). Medzi najdôležitejšie tohtoročné premiéry patria uvedenie diela W. Rihma Et Lux s Arditti Quartet v Kolíne, Paríži a New Yorku, víkendový mini-festival v londýnskej Wigmore Hall, návšteva Medzinárodného festivalu umenia v Perthe, európska premiéra Hartkeho 3. symfónie s Nemeckým rozhlasovým symfonickým orchestrom Saarbrücken Kaiserslautern (dir. Ch. Poppen) a v neposlednom rade koncerty s J. Garbarekom.

www.hilliardensemble.demon.co.uk




Aktualizované: 17. 06. 2016