Logo HŽ

WOMEX 2015

Medzinárodný veľtrh WOMEX (WOrld Music EXpo) prebiehal koncom októbra (21.–25. 10.) v budapeštianskom výstavnom centre Bálna, v nádherných priestoroch Paláca kultúry (Müpa Budapest) a na lodi A38. V poradí už 21. ročník veľtrhu sa po prvýkrát od svojho vzniku v roku 1993 konal vo východoeurópskej krajine. K 2500 delegátom z 90 krajín sveta pribudlo množstvo zástupcov médií i domácich fanúšikov etnickej hudby, ktorí mali možnosť navštíviť 60 koncertných produkcií umelcov z mnohých krajín.

Medzi účastníkmi veľtrhu sa tento rok objavilo viacero debutantov – po prvýkrát bolo oficiálne zastúpené nielen Kosovo, Tunisko a Čile, ale v rámci Central European Music Square (spolu s Českom, Poľskom a Maďarskom) aj Slovensko. V „našom“ stánku sa počas štyroch dní striedali zástupcovia Hudobného centra, platformy World Music from Slovakia, RTVS (Rádio_FM a Rádio Devín) a vydavateľstva Slnko Records, ale k jeho úspechu prispeli aj ďalší partneri (Bratislavský samosprávny kraj, Ministerstvo kultúry SR, mesto Bratislava, Slovenský inštitút v Budapešti, SĽUK, Agentúra Pohoda). Stánok susedil s výstavnými priestormi ostatných krajín V4, ktoré majú oveľa bohatšie skúsenosti s pôsobením na tomto medzinárodnom fóre a preto aj ich delegácie boli omnoho početnejšie. Napríklad poľskú výpravu tvorilo takmer 50 zástupcov štátnych organizácií, festivalových promotérov, riaditeľov folklórnych súborov, agentov i manažérov hudobných zoskupení, objavovali sa tam aktívni hudobníci – pričom mnohí vo viacerých úlohách naraz.


Keďže som sa WOMEX-u zúčastnil už po tretíkrát (hoci zakaždým v inej úlohe), môžem porovnávať. Oproti Essenu (2004) a Cardiffu (2013) kládli organizátori v Budapešti namiesto jednoduchého „ponúkania“ umelcov či naopak hľadania nových angažmánov väčší dôraz na komunikáciu medzi jednotlivými účastníkmi a ich „zosieťovanie“. Hoci hlavnou ešte stále zostávala živá hudba, na konferenciách a workshopoch som spozoroval trend, ktorý za mimoriadne dôležitú považuje aj „prípravnú fázu“ – priam vedecké skúmanie trhu a jeho zákonitostí i bielych miest na mape šoubiznisu. A tak sa mohlo stať, že rovnaké argumenty poslucháč zachytil v diskusii o súčasnej indickej hudobnej scéne i v rámci panelu nazvaného Touring the Balkans. V oboch prípadoch moderátori zdôrazňovali nízke náklady na ubytovanie a stravu pre účinkujúcich, prípadne davy verných fanúšikov, ktorí čakajú na objavovanie nových hudobných žánrov.


Mojou hlavnou – a veľmi príjemnou – „starosťou“ externého redaktora Rádia_FM zodpovedného za relácie zamerané na world music, bolo absolvovať čo najviac koncertov. Videl som všetky denné „showcases“ vo veľtržnom centre Bálna; sála pre stovku poslucháčov s príjemnou komornou atmosférou (Daycase Stage) patrila najmä sólovým projektom a duám/triám. Z nich ma mimoriadne zaujal hudobník z Kanárskych ostrovov Germán López, ktorý inovatívnym spôsobom predstavil tradičnú minigitaru timple (vystúpil v duu s flamencovým gitaristom Antoniom Toledom). Rovnako presvedčivé bolo aj egyptsko-francúzske duo Tarek Abdallah (oud) a Adel Shams El-Din (tamburína riqq), ktoré sa pre zmenu pevne držalo tradičných hudobných postupov, či belgická dvojica Didier Laloy (akordeón) a Kathy Adam (violončelo), predkladajúca akési imaginárne tango. Veľmi svojskú šou predviedol americký multiinštrumentalista Dom Flemons, bývalý člen legendárnej skupiny Carolina Chocolate Drops, ktorý sa zahral na klasického „čierneho zabávača“ z konca 19. storočia a jeho variácie na blues a country pôsobili dojmom akejsi hudobnej stand-up comedy. Najväčší potlesk na Daycase Stage si však odniesol Blick Bassy z Kamerunu, ktorého šou bola zároveň hudobne veľmi vyspelá, politicky angažovaná, ale aj divadelne pôsobivá. Napriek predpísanej 45-minútovej dĺžke vystúpenia boli interpreti denných showcases v miernej výhode, pretože sa ich program neprekrýval s inými hudobnými produkciami. Celkom inak to vyzeralo na koncertoch v Paláci kultúry (Müpa Budapest), kde mal záujemca od deviatej večer do pol druhej v noci teoretickú šancu vidieť 15 rôznych koncertov na štyroch miestach. Okrem dvoch vonkajších scén v nafukovacom stane (fungovali v podstate nepretržite), sa hralo v hlavnej budove – v obrovskej a akusticky dokonalej Koncertnej sále Bélu Bartóka, špeciálny blok nazvaný Duna Club v divadelnej sále patril skupinám zo strednej a východnej Európy a vo foyeri prebiehali tzv. „offWOMEX Showcases“.

Asi najmenej atraktívnym prúdom v súčasnej produkcii world music je pre mňa osobne využívanie etno-prvkov vo vizuáloch (prípadne v samploch či živých nástrojoch) v podstate urbánnej klubovej subkultúry, postavenej na dynamickej elektronike, hip-hope či dube. To boli prípady skupín Alo Wala, Palenque Soultribe alebo Emicida, ktoré napriek presvedčivým výkonom podľa mňa do Budapešti zablúdili omylom. Väčšou tragédiou bolo koncertné vystúpenie výrazne pokrivkávajúce za štúdiovou produkciou u kanadského rappera konžského pôvodu Pierra Kwendersa. Iná, pomyselná priehradka, by sa dala nazvať „prekvapivé kombinácie“ – sem možno rovnako dobre zaradiť indický rokenrol (Tritha Electric), čínsky heavy-metal (Nine Treasures), balkánsku dychovku spievanú po fínsky (Jaakko Laitinen & Väärä Raha) či latino z Okinavy (Kachimba4). Niekedy však prekvapiť nestačí... Omnoho lepšie dopadli pri porovnávaní kapely, ktoré namiesto snahy o veľké umenie či o prekonávanie kultúrnych rozdielov jednoducho zabávali publikum. Bujarý tanec sprevádzal vystúpenie neúnavnej kolumbijskej dychovky Rancho Aparte Chirimia, hudobne vyspelého západoafrického zoskupenia Mamar Kassey z Nigeru či Pat Thomas & Kwashibu Area Band z Ghany.

Dramaturgia sa žiaľ nevyhla ani omylom v podobe skupín pôsobiacich barovým či eurovíznym dojmom, podobne som nerozumel programovému zaradeniu jazzových zoskupení (ak neberiem do úvahy okrídlené spojenie, že „jazz bol prvou world-music“). Ďalší viditeľný a počuteľný prúd v dramaturgii (zodpovedá za ňu rotujúci a pravidelne sa obmieňajúci medzinárodný poradný orgán 7 Samurai – siedmi samurajovia) možno pomenovať „naspäť ku koreňom“ – sem patrili krištáľovo čisté a osviežujúce vystúpenia folklórnych (či skôr folkloristických) zoskupení, ako bol gruzínsky mužský spevácky zbor Iberi, kórejský bubenícky súbor Baraji, čínska hráčka na lutnu pipa Wu Man alebo spomínané francúzsko-egyptské duo Tarek Abdallah / Adel Shams El-Din.

Poslednou, podľa mňa najzaujímavejšou skupinou účinkujúcich boli tí, ktorí hrali novú muziku na starých nástrojoch, prípadne zmysluplne krížili medzietnické vplyvy tak, že to pomohlo hlavne hudbe, a nielen imidžu kapely. Sem patrila prekvapujúco veľká časť účinkujúcich – domáce Cimbalomduó (cimbalisti Kálmán Sándor Balogh a Miklós Lukács), francúzsko-turecko-iránske trio Forabandit, západosaharská speváčku Aziza Brahim, Holanďania spájajúci gitaru a violu s tablami The Nordanians alebo Javier Paxariño Trio zo Španielska so svojím neuveriteľne komunikatívnym etnojazzom. Do prúdu založenom na hudobnom majstrovstve kombinovanom s posúvaním hraníc bez straty zrozumiteľnosti, dobre zapadli aj účinkujúci zo strednej Európy – české zvukomalebné kvarteto Clarinet Factory, originálne rakúske dychové septeto Federspiel, maďarská speváčka Ági Herczku & Band, poľské duo Karolina Cicha & Bart Pałyga či slovenské Pacora Trio, – títo všetci priniesli do Budapešti svieži vietor.


O vystúpení tria Pacora (huslista Stano Palúch, cimbalista Marcel Comendant a kontrabasista Róbert Ragan), ktoré bolo na programe v piatkový večer, sa okamžite po koncerte začali šíriť nesmierne pozitívne ohlasy. Zaznievali dokonca aj vyjadrenia, že to bol jeden z najlepších koncertov budapeštianskeho WOMEX-u. Jeden zo zakladateľov a prvých riaditeľov WOMEX-u, skúsený hudobný producent Gerald Seligman o slovenskom triu napísal: „Nie je ľahké zostať verní tradícii, a už vôbec nie, keď ju niekto pretvára napríklad tak, že na bežných nástrojoch a v tradičnej zostave vytvára nové zvuky, tvorí novú hudbu, a zaslúžene tým získava nové publikum. Pacora Trio toto všetko dokázalo, ba ešte viac. Predstavenie skupiny virtuózov je rovnako vzrušujúce ako fascinujúce. Ešte nikdy som nepočul hrať na cimbale takýmto spôsobom – jazzovým, funkovým, očarujúco synkopujúcim a navyše v sprievode kapely, ktorá s ním drží krok i muzikálnosť. Vrelo odporúčam!“ A ja zasa vrelo odporúčam navštíviť niektorý z budúcich ročníkov WOMEX-u, na ktorých môže návštevník načerpať nové hudobné i mimohudobné inšpirácie. A hoci ten nasledujúci nebude tak blízko ako budapeštiansky, pevne verím, že slovenská hudba aj tentoraz doputuje do Santiaga de Compostela.




Aktualizované: 09. 12. 2015