Logo HŽ

Friedrich Haider: "Provinčné je, keď práci chýba umelecká idea"

Počas predošlých siedmich rokov v  pozícii umeleckého šéfa vybudoval symfonický orchester v španielskom Oviede. V lete tohto roku odpovedal na výzvu z Bratislavy a prijal miesto šéfdirigenta a riaditeľa Opery SND. Neprichádza do neznámeho prostredia – jeho nedávne produkcie Mozartovej Čarovnej flauty, Verdiho Dvoch Foscariovcov a Pucciniho Víl interpretačne posunuli súbor Opery k vyšším métam. Na predstavy profilovania prvej slovenskej opernej scény sme sa pýtali renomovaného rakúskeho dirigenta a čerstvého šéfa súboru Friedricha Haidera.

Čo primälo medzinárodne renomovaného dirigenta prijať post riaditeľa Opery SND?
V prvom rade to bol tím, ktorý ma oslovil. Oboch jeho lídrov dobre poznám: s generálnym riaditeľom Mariánom Chudovským sme spolupracovali na Verdiho Dvoch Foscariovcoch, so šéfdramaturgom Slavomírom Jakubekom sme si skvele porozumeli pri príprave Čarovnej flauty. Žijeme dobu stupňujúceho sa hudobného diletantizmu, kedy často aj vo vedení veľkých operných domov sedia ľudia, ktorí sú síce výbornými obchodníkmi, zdatnými marketingovými manažérmi, ale s umením ich spája pramálo. V prípade SND bolo pre mňa kľúčové, že jeho generálnym riaditeľom je muž divadla a operným šéfdramaturgom človek, ktorého kompetentnosť pre vokálnu oblasť by bez problémov našla uplatnenie aj v medzinárodnom kontexte. Nemenej dôležitým momentom motivácie bol ansámbel, ktorý som mal už predtým možnosť spoznať a presvedčiť sa, že stojí za to s ním pracovať. No a napokon je tu i moja osobná motivácia: už pri kreovaní Oviedo Filarmonía som si vravel, že by bolo inšpiratívne pokúsiť sa o podobný projekt na opernej pôde. Post riaditeľa Opery SND je pre mňa teda veľkou výzvou.

Budete autoritatívny šéf?
Myslím si, že ľudsky nie som tvrdý. Nemám rád krik ani napätie, považujú ma za trpezlivého človeka. Ako dirigent však neznášam umelecké kompromisy. Pri práci s orchestrom som možno občas neoblomný, keď sa k slabému miestu vraciam znova a znova. No veľmi sa snažím, aby práca so mnou umelcov bavila a motivovala.

S kumuláciou umeleckého a administratívneho postu sa vo svojej kariére stretávate po prvý raz. Nakoľko sám seba vnímate ako šéfdirigenta a nakoľko ako hlavu riadiaceho aparátu?
Neviem to vyjadriť percentuálne, zrejme raz prevládne jedna, inokedy druhá zložka funkcie. Momentálne, keď sa na mňa rúti množstvo požiadaviek a podnetov, cítim povinnosť riešiť všetko naraz a hneď. Jednou z najdôležitejších zásad dobrého riadenia je však aj správne delegovanie úloh a s touto metódou sa potrebujem zžiť. No nachádzam sa v dobrej situácii, keďže pracujem s tímom, na ktorý sa budem môcť spoľahnúť, ktorému dôverujem a ktorý mi v rámci konfrontácie dokáže poskytnúť užitočnú spätnú väzbu.

S akou víziou prichádzate do Slovenského národného divadla?
V prvom rade chcem naplniť očakávania súboru a veľmi intenzívne s ním pracovať, aj na individuálnej úrovni. Po druhé plánujem docieliť zvýšenie počtu premiér – štyri inscenácie za sezónu považujem za absolútne nepostačujúci stav. Rád by som hral viac klasickej operety, ktorá má v tomto regióne silnú tradíciu a o ktorú je zo strany publika veľký záujem. Ďalšou oblasťou, na ktorú sa mienim zamerať, sú projekty určené mladému publiku. A napokon sa budem nekompromisne zasadzovať o finančné ohodnotenie umelcov, domácich aj hosťujúcich. Je neprípustné očakávať od orchestrálnych hráčov, že budú kvalitatívne rásť len z lásky k umeniu. Nemôžem tiež uveriť, že hostia sú tu ochotní spievať za tak nízke honoráre. Uvedomujem si, že finančná situácia v SND sa ocitla na hrane, jej riešenie však nesmie ísť na úkor umeleckých zložiek. Napokon, diváka nezaujímajú problémy financií, organizačné komplikácie, vzťahy vnútri divadla. Zaujíma ho len predstavenie – za svoje peniaze právom požaduje kvalitu.

Máte predstavu, ako nepriaznivú situáciu riešiť?
Je mi jasné, že od štátu viac peňazí očakávať nemôžeme. Pokúsime sa zintenzívniť tok sponzorských peňazí, no všetci vieme, že doba nepraje štedrým mecénom. Takže riešenie treba hľadať doma. Žiaľ, v tejto chvíli neviem byť konkrétny, ešte som sa dostatočne nezorientoval. Pochopil som však, že situácia je zlá.

V porovnaní s európskymi opernými domami, v ktorých dirigujete, je Bratislava predsa len provinciou. Vidíte šancu výraznejšie ju začleniť do európskeho kontextu?
Nemyslím si, že by Bratislava bola provinciou. Provinčnosť nesúvisí s veľkosťou scény alebo zvučnosťou jej mena. Zdôvodním to na konkrétnom príklade. V nemenovanom „svetovom“ opernom dome som dirigoval Traviatu. Divadlo na danú sériu angažovalo kórejského Alfreda, francúzsku Violettu, ruského Germonta – tri úžasné hlasy. Prvýkrát sme sa stretli dva dni pred predstavením (za dva dni skúšok dirigent neurobí absolútne nič), oni si pozreli záznam starej konvenčnej inscenácie (príchod sprava, odchod doľava) a išlo sa. Vtedy som si sám pre seba zadefinoval pojem provinčnosť: provinčné je, keď práci chýba umelecká idea, keď z materiálu nevznikne nová stavba. A to nemá s verejne uznávaným renomé nič spoločné. Ak porovnám túto negatívnu skúsenosť s prácou na bratislavskej Čarovnej flaute, v ktorej sa zišiel tím nielen vokálne disponovaný, ale aj umelecky zanietený, je vám jasné, kde vidím provinciu.

Ako ste spomenuli, Opera SND pre vás nie je celkom neznámym prostredím, naštudovali ste tu tri produkcie. Spomeniete si na najpozitívnejšiu a na najnegatívnejšiu skúsenosť z obdobia vašej predchádzajúcej spolupráce?
Keď som prišiel na prvú skúšku Čarovnej flauty, zhrozil som sa nad demotivovanosťou ansámblu. To bol asi najhorší zážitok. A najlepším bolo počas skúškového procesu pozorovať, s akou neuveriteľnou rýchlosťou entuziazmus a chuť do práce rástli.

Ako sa vyrovnávate s jazykovou bariérou, s ktorou sa pravdepodobne u kolegov stretávate?
V individuálnej rovine necítim prekážky, všetci ľudia v divadle hovoria nemecky alebo anglicky, viacerí z nich na veľmi dobrej úrovni. Jediný problém mi robia kolégiá a väčšie porady, kde sa hovorí po slovensky. Tu mi je nápomocný najmä pán Jakubek. Doposiaľ v každej krajine, kde som pôsobil – vo Francúzsku, v Španielsku – som sa snažil naučiť aspoň základy domáceho jazyka. V prípade Bratislavy to však zrejme bude zložitejšia úloha. Slovenčina je veľmi ťažký jazyk.

Dramaturgiu začínajúcej sa sezóny ste zdedili, tie ďalšie už budú vo vašich rukách. Aké sú vaše predstavy o dramaturgickom a inscenačnom smerovaní?
Zastávam názor, že z pozície prvej scény sme povinní ponúkať zaujímavú dramaturgiu a ambiciózne inscenácie. Na druhej strane si uvedomujem aj istú konzervatívnosť tunajšieho obecenstva. Ak chceme rozšíriť jeho obzory, „vychovať si ho“, treba zvoliť primeraný spôsob – bola by hlúposť hodiť mu bez prípravy do tváre šokujúci divadelný kus. Musíme zvoliť správny smer, ale zároveň nepodľahnúť nutkaniu brať dva schody naraz. Otázku konkrétnych titulov riešime spoločne s dramaturgmi. No autor, ktorého by som určite rád videl na našom plagáte, je Ermanno Wolf-Ferrari – v desaťročí pred prvou svetovou vojnou popri Mozartovi, Verdim, Puccinim, Wagnerovi a Straussovi jeden zo šiestich najuvádzanejších skladateľov sveta.

V roku 2013 si operný svet pripomenie dvestoročnicu Richarda Wagnera a Giuseppe Verdiho. O oslavu Wagnera sa postarali vaši predchodcovia, keď do dramaturgie zaradili premiéru Lohengrina. Vybrali ste už verdiovský titul?
Zatiaľ vám neviem odpovedať konkrétne, sme vo fáze rozhodovania. Zásadná otázka znie, či to má byť málo uvádzaný „fajnšmekerský“ titul, alebo naopak divácky kus, ktorý pritiahne publikum, ktoré tak veľmi potrebujeme. Odpoveď na túto otázku si musíme dôkladne premyslieť.

Opera SND za Petra Dvorského nabrala – čo sa týka dramaturgie i preferencie režijných poetík – konzervatívny smer. Dôkazom toho je skutočnosť, že v pôvodnom hracom programe sezóny prevažovali vekom aj poetikou „staré“ inscenácie Tosky a Aidy nad novšími, divadelne modernejšími produkciami Čarovnej flauty či Manon Lescaut. Najnovšie však na webovej stránke divadla figuruje len program do konca kalendárneho roku. Znamená to, že hrací plán sezóny rekonštruujete?
Čiastočne áno, ešte je možnosť zasiahnuť do obsadení, pri ktorých dospejeme k inému názoru, než mali naši predchodcovia. Každopádne už neostal priestor na zásadné zmeny. Mňa osobne navyše limituje miera poznania aktuálneho stavu súboru. Momentálne predovšetkým intenzívne pracujem na tom, aby som spoznal ľudí, repertoárové inscenácie, ale aj nuansy fungovania divadla.

Prezraďte čosi o vašich vkusových preferenciách: dávate prednosť klasickým inscenačným tvarom alebo aktualizujúcim režisérskym koncepciám? Čo z repertoáru Opery SND vás najviac oslovilo?
Videl som obe bratislavské inscenácie Petra Konwitschného – Eugena Onegina aj Madama Butterfly (tú, žiaľ, už zrejme nebudeme mať možnosť oživiť). Sú skvelé, hoci v kontexte režisérových iných prác ešte vždy veľmi „mierne“. V súčasnosti pristupuje mnoho režisérov k dielam svojvoľne (nemčina má pre to priliehavý výraz „willkürlich“), často ide viac o prepracovanie než o interpretáciu diela. Medzi režisérmi a dirigentmi preto vzniká mnoho napätia. Myslím si, že cesta vedie cez kompromisy na oboch stranách: dirigenti by mali byť viac otvorení, režiséri zase menej „willkürlich“. No tiež je dobré si uvedomiť, že inscenácia, ktorá navonok vyzerá konzervatívne, môže byť vnútorne veľmi moderná – hĺbkou psychologického prepracovania, plastickosťou charakterov. Tak pracovali napríklad Giorgio Strehler alebo Jean-Pierre Ponnelle.

Na tlačovej konferencii k otvoreniu sezóny ste Operu Slovenského národného divadla prirovnali k lodi, na ktorú by ste rád prilákali čo najviac mladých pasažierov. Máte konkrétne predstavy, ako to dosiahnuť?
Hovorí sa, že umenie je v kríze, že už nie je pre ľudí zaujímavé. To nie je pravda. V kríze je časť spoločnosti, ktorá ho takto vníma (žiaľ, často sú to jej vedúci predstavitelia); v kríze sú médiá, ktoré v snahe po sledovanosti útočia na najnižšie pudy respondentov; v kríze je školstvo, ktoré vychováva z mladých ľudí technokratov a zatajuje im krásu umenia. Tak je to v celej Európe a tak je to, zdá sa, aj tu na Slovensku. Mám v úmysle sa v čo najkratšom čase zorientovať v praktických aspektoch fungovania divadla a nájsť možnosti, ako osloviť práve mladého diváka. K aktuálnym prekážkam v jeho získavaní patrí minimálne množstvo existujúcich produkcií vhodných pre túto cieľovú skupinu. Tu vyvstáva úloha pre našu dramaturgiu. Rodinám s deťmi sa dá vyjsť v ústrety aj vhodným hracím časom predstavení. Ďalšia moja predstava je umožniť mladým ľuďom spoznať divadlo nielen zvonku, ale aj zvnútra. Aby neboli iba našimi divákmi, ale interaktívnymi spolupracovníkmi. Jednou z foriem, ako ich získať, môžu byť workshopy, prípadne asistentské miesta pre študentov umenia, v rámci ktorých by participovali na príprave inscenácií. Mám pocit, že na Slovensku sa dá nadviazať na dobrú tradíciu umeleckého školstva – veľa sa tu tancuje, spieva, hrá, potenciál je zrejmý.

Ako medzinárodne rešpektovaný dirigent máte mnoho atraktívnych umeleckých kontaktov, osobne sa poznáte so špičkovými interpretmi, dirigentmi, režisérmi. Plánujete ich využiť?
Samozrejme, že sa pre Slovenské národné divadlo pokúsim zúročiť všetky svoje kontakty. Hoci to v tejto finančnej situácii nebude jednoduché, pre daný typ podujatí budeme musieť získať sponzorské peniaze mimo bežného rozpočtu. Treba však mať na zreteli, že profil divadla nevytvárajú galapredstavenia, to sú len čerešničky na torte. Dokonca aj obecenstvo na nich má inú skladbu než to, ktoré nám je verné počas „všedného dňa“. Za podstatné preto považujem získať si priazeň pravidelného publika a pracovať s domácim ansámblom. Mojou najkrajšou a zároveň najťažšou úlohou bude postaviť každého sólistu do správneho svetla, pomôcť mu nájsť ideálny priestor, v ktorom sa môže optimálne prejaviť. Je nešťastím, ak speváka nevhodne obsadzujú – či už sa tak deje vinou inscenátorov alebo interpretovho falošného sebahodnotenia. Umelci majú tendenciu vnímať sa inak, než je objektívna skutočnosť. V takejto háklivej záležitosti treba komunikovať veľmi citlivo, no pre profiláciu súboru je podstatná.

Rozhovor sme otvorili otázkou vašej motivácie, uzavrime ho predpokladaným odpočtom sezóny. Čo by ste si rád prečítali v „koncoročnom vysvedčení“?
Rôzne veci. Že sme s mojím tímom dobre ustáli túto sezónu, ktorá ešte nie je celkom „naša“. Že projekty, ktoré sme od januára odštartovali, publikum oslovili. Že zarezonovali krásne spevácke výkony, vrátane zaujímavých a úspešných osobných debutov v nových rolách. Naša pozornosť sa však sústreďuje na sezónu 2013/2014 – tam budeme musieť naplno predviesť, čo chceme a čo dokážeme.

Rakúsky dirigent Friedrich Haider (1961) absolvoval štúdium dirigovania na viedenskej Musikhochschule, kde bol žiakom Nikolausa Harnoncourta, a na salzburskom Mozarteu. Debutoval v roku 1984 v Klagenfurte s inscenáciou Straussovej operety Viedenská krv. K vrcholom jeho medzinárodnej dirigentskej kariéry patria napríklad Gounodov Faust a Donizettiho Roberto Devereux (Bayerische Staatsoper v Mníchove), Mozartov Únos zo serailu (drážďanská Semperoper), Wagnerov Lohengrin (Teatre del Liceu Barcelona) či Weberov Čarostrelec v (benátske Teatro La Fenice). Pravidelne hosťuje vo viedenskej Staatsoper, kde debutoval v roku 2002 s Donizettiho Luciou di Lammermoor. V roku 2006 sa po prvýkrát predstavil aj v Metropolitnej opere v New Yorku (Verdiho Rigoletto). V súčasnosti jeho repertoár v oblasti opernej tvorby tvorí viac než osemdesiat titulov rôznych štýlových období. Na koncertných pódiách sa venuje najmä dielam Richarda Straussa, Johannesa Brahmsa, Dmitrija Šostakoviča či Ermanna Wolf-Ferrariho. Spolupracoval s London Symphony Orchestra, Dresdner Staatskapelle, Brucknerorchester Linz, Tokyo Philharmonic, Českou filharmóniou. Od bratislavského uvedenia Verdiho Rekviem (2001) pravidelne hosťuje aj v Slovenskej filharmónii. V rokoch 1991—1994 bol šéfdirigentom Opéra national du Rhin v Štrasburgu, v rokoch 2004—2011 hudobným riaditeľom španielskeho orchestra Oviedo Filarmonía. Prvého augusta 2012 bol menovaný do funkcie šéfdirigenta a riaditeľa Opery Slovenského národného divadla.




Aktualizované: 04. 04. 2016