Logo HŽ

V zrkadle času – Karol Petróczi

Je zakladajúcim členom Štátnej filharmónie Košice, v ktorej pôsobí už 39. sezónu ako prvý koncertný majster. Huslista, skúsený pedagóg a dirigent, ktorý, i keď sa to nezdá, o sebe celý život pochyboval. Vstupom na pódium však pochybnosti zanecháva v šatni. Je neodmysliteľne spätý s koncertným životom Košíc. Tvrdí, že vážna hudba má toľko poslucháčov, koľko potrebuje. Bez huslí si nevie predstaviť ani deň – Karol Petróczi (1944).

Absolvovali ste štúdium huslí a dirigovania na Konzervatóriu v Košiciach, s ktorými sa spája i vaše profesionálne pôsobenie. Poskytlo vám toto mesto dostatok príležitostí?

Život mi poskytol veľa príležitostí začať niekde inde než v Košiciach. Je však zaujímavé, že mi nikdy nenapadlo z Košíc odísť. Dospieval som v prostredí starých Košíc, keď mesto malo inú tvár ako dnes. Obyvateľmi mesta boli ešte praví Košičania, zvláštni a mimoriadne kultivovaní ľudia. Košice žili kultúrou. Pôsobila tu pestrá paleta zaujímavých ľudí, ktorí ma k mestu pripútali. Živo si spomínam na pôsobenie violončelistu a pedagóga Augustína Procházku, huslistu Františka Vodičku alebo klaviristku Máriu Hemerkovú-Mašikovú. Okolie Košíc sme ako študenti prebrázdili s charizmatickým Igorom Vajdom. Vždy, keď sa vraciam z ciest domov a uvidím Spiš, poviem si „už som doma“. Osobne mi dali Košice po ľudskej i profesionálnej stránke dostatok príležitostí.    

Ako interpret, pedagóg, dirigent, dramaturg i moderátor ste poprednou osobnosťou hudobného života v meste. Ako sa menila šírka záberu v týchto oblastiach v priebehu vášho života?

Začínal som ako koncertný majster v Košickom rozhlasovom orchestri. Postupne som sa dostal k rozličným aktivitám vďaka dobroprajnosti osudu, ale aj kontaktom s mnohými osobnosťami. Ondrej Lenárd ma inšpiroval k dirigovaniu Košického speváckeho zboru učiteľov, naša 30-ročná spolupráca bola mimoriadne zaujímavá. Kontakt s profesorkou pražskej AMU Máriou Hlouňovou ma zasa priviedol do sveta pedagogiky. Pred týmto stretnutím som len tušil, že nehrám na husliach dobrým spôsobom. Profesorka Hlouňová ma naučila, ako sa na nástroji netrápiť a tiež odhadla, že by som mohol úspešne pôsobiť aj ako pedagóg. Bola veľmi inšpirujúcou a motivujúcou osobnosťou.  

Byť prvým huslistom znamená neustály kontakt s dirigentom, tlmočenie a formovanie interpretácie podľa jeho predstáv. Dá sa umeniu a zodpovednosti viesť skupinu hudobníkov naučiť alebo to musí mať človek dané?

Uvedomujem si, že začínať v novozaloženom orchestri bola úplne iná situácia, ako začínať na už etablovanom poste koncertného majstra. Mal som z každého kontaktu s hudbou radosť. Každý deň to bola iná forma práce. Je pre mňa satisfakciou, že z veľkej časti som na základe častých kontaktov s našimi i zahraničnými dirigentmi vedel anticipovať ich očakávania pri ďalšom stretnutí s orchestrom. Ak mal prísť dirigovať Ladislav Slovák, bol to úplne iný svet, ako keď mal do Košíc prísť Ľudovít Rajter. Určite existuje mnoho lepších huslistov ako ja, ale k zastávaniu postu koncertného majstra je asi potrebné ešte niečo viac. Človek je denne konfrontovaný s rôznymi umeleckými osobnosťami. Ku všetkým musí pristupovať veľmi citlivo. Záleží na šikovnosti vedúceho skupiny, ako si spoluhráčov získa. Nemal by len prikazovať, čo sa má a čo nie. Na druhej strane som presvedčený, že symfonický orchester je zdravým príkladom antidemokracie.    

Ako by ste charakterizovali vzťah dirigenta a orchestra?

Hovorí sa, že orchester „prečíta“ každého dirigenta v priebehu prvých 15 minút štúdia skladby. Vždy som oceňoval, ak dirigent od začiatku prvej skúšky prejavoval kreativitu. Kvalitné naštudovanie skladby vznikne len vtedy, ak dirigent dokáže nadchnúť väčšinu orchestra a má vyhranený názor, ktorý má už počas skúšok ucelenú podobu. Samozrejme, sú aj typy dirigentských osobností, ktorých sila spočíva v istej živočíšnosti a živelnosti. Sú tiež dirigenti, ktorí sú disponovaní len na určitý druh hudby. Pokiaľ dirigent nezaujme, upadá pozornosť. Stáva sa to aj vtedy, keď dirigent veľa rozpráva. V mnohých veciach si sám hudobník dokáže nájsť vlastné riešenie, aby ho práca príliš neunavovala. Dirigent musí vedieť naznačiť, ostatné dotvára orchester. Vtedy hudobná symbióza funguje správne.    

Aktuálny umelecký výkon Štátnej filharmónie Košice veľmi závisí od kvality dirigenta...

To je pravda. Situácia v špičkových orchestroch je taká, že aj hráč za posledným pultom by mohol u nás zastávať funkciu koncertného majstra. To znamená, že celková hudobná a technická vyspelosť hráčskeho aparátu je na vyššej úrovni, preto úroveň výkonnosti neklesne pod istú hranicu, čo sa týka intonácie, súhry a pod. Ale aj pri špičkových orchestroch je zrejmé, či pred nimi stojí osobnosť alebo priemerný dirigent. Vo svete sa však stáva málokedy, že kvalite orchestra nezodpovedá kvalita dirigenta. V našom orchestri však ešte aj po rokoch vládne nadšenie a ak dirigent dokáže motivovať hudobníkov, výsledok je potom porovnateľný s orchestrami zvučnejších mien ako je ŠfK.    

V Štátnej filharmónii Košice v súčasnosti nemáte konkurenta z mladšej generácie – vaše pedagogické výsledky však ukazujú, že ste niekoľko prvých huslistov orchestrov vychovali...

Úlohou každého pedagóga by malo byť naplnenie predstavy mladých ľudí o ich budúcom šťastí. Teda aj profesijnom. Mám radosť, keď sledujem pocity uspokojenia bývalých žiakov, ktoré majú, azda aj vďaka kontaktu so mnou. Nesúhlasím celkom s názorom o nedostatku „dorastajúcich“ koncertných majstrov pre ŠfK. Dlhé obdobie sme spolupôsobili s mojím študentom huslistom Petrom Sklenkom, ktorý v súčasnosti začína veľmi úspešne pracovať ako pedagóg. Mám radosť, že sa nám podarilo získať na post 2. koncertného majstra Maroša Potokára, ktorý je veľmi disponovaný inštrumentalista. Poznajúc jeho osobnosť, má všetky predpoklady, aby sa stal výborným koncertným majstrom. Verím, že sa moje očakávania splnia.    

 

Dlhé roky učíte na košickom Konzervatóriu. Bolo známe, že ste ako pedagóg veľmi náročný a do vašej triedy sa dostali len tí najtalentovanejší. Viete rozoznať u malých detí mieru talentu a motivácie?

Čo sa týka výberu študentov bola, to viac-menej vec náhody. Musím však povedať, že som málokedy budúceho študenta spoznal až na prijímacích skúškach. To znamená, že pedagógovia z východného Slovenska chodievali so svojimi žiakmi ku mne zavčasu. „Prísť sa ukázať“ sa zaužívalo nielen u mňa, ale u mnohých iných pedagógov a vďaka takémuto postupu sa dosahujú evidentne pozitívne výsledky. Problémom našej profesie je, že pedagogika nie je zamestnanie. Ak sa ním stane, prestanete mať v práci radosť z toho, že kreujete krehké bytosti v detskom veku. Pedagóga opúšťajú dospelí ľudia, často názorovo vyhranení, o generáciu ďalej ako je on. Je to veľmi veľká zodpovednosť, vybaviť ich profesijne, ale aj sledovať ich vývoj.    

Vaše hodiny huslí nepoznali minutáž. Ak to vyžadovala situácia, venovali ste sa žiakom aj niekoľko hodín. Učíte podľa nejakej špeciálnej metódy?

Za pedagogickú inšpiráciu vďačím profesorke Hlouňovej. Sám ale nemám žiadny pedagogický vzor. Každý mladý človek je jedinečnou osobnosťou fyzicky i mentálne, nemožno pracovať podľa jednej metodiky. Mám ale jednu všeobecnú zásadu: je potrebné uvoľniť toho, kto je príliš napätý, a a „vzpružiť“ toho, kto je priveľmi uvoľnený. Človek musí študenta denne sledovať, aby nezískal zlozvyky, ktoré nepriaznivo pôsobia na celé telo. Hovorím o najzákladnejších požiadavkách: postaviť hrací aparát čo najprirodzenejšie a s ohľadom na danosti študenta. Umelecký vklad je osobitá kapitola. Ak študent hrá prvýkrát barokovú sonátu a nevie ako, je potrebné poskytnúť mu istý tvar diela ako základnú podobu, s ktorou môže v budúcnosti pracovať. Kým nemožno stavať na individualite študenta, dovtedy je pedagóg povinný vybaviť ho spektrom informácií vedúcich k orientácii v hudbe.

Pedagóg učí nachádzať frázu, stvárniť ju a nájsť z viacerých spôsobov ten najsprávnejší s využitím prirodzeného naturelu študenta. Ako vystavať dynamickú gradáciu, čo robiť s rukami. Pedagóg musí vedieť aj imitovať chyby študenta, ponúknuť mu niekoľko spôsobov hry, aby si vybral ten najsprávnejší. To nemožno vtesnať do dvoch 45-minútových hodín týždenne... Je veľmi dôležité, aby pedagóg dokázal predviesť konkrétne ukážky. Svoje pôsobenie chápem ako spojené nádoby. Ak hrám dopoludnia s výborným dirigentom Mozartovu symfóniu a poobede vyučujem Mozartov koncert, vybavia sa mi všetky momenty, ktoré na skúške rezonovali. Pri žiakoch často zistím, akým spôsobom preniesť zámery do orchestra. 

 

viac v aktuálnom čísle Hudobného života...

X




Aktualizované: 12. 07. 2016