Logo HŽ

Byť pripravený... (rozhovor s Gustávom Beláčkom)

Pracovitý, inteligentný a ako tvrdí, predovšetkým „muzikant“. Gustáv Beláček ide z roly do roly, v súčasnosti najmä na zahraničných scénach. Potvrdil to aj tento rozhovor, ktorý vznikal na trase medzi Düsseldorfom, Karlsruhe a Prahou...

Pri pohľade na tvoj životopis je zrejmé, že patríš k našim najaktívnejším spevákom. Ako odpoveď na otázku, čo je za tým, sa ponúka tvoj neuveriteľne široký a rôznorodý repertoár...

Od začiatku som sa rovnako intenzívne venoval opernému i koncertnému spevu. Nakoniec tak to má v názve aj katedra Operného a koncertného spevu. Nechcel som nikdy byť „len“ spevákom verdiovsko-pucciniovského repertoáru. Odmietanie istého repertoáru mojimi vrstovníkmi mi bolo cudzie. Zúčastnil som sa na bachovských kurzoch v Stuttgarte a i keď mi bolo jasné, že nikdy nebudem bachovským alebo mozartovským špecialistom, chcel som mať aj tento repertoár „v zálohe“, mať kľúč na to, ako to robiť dobre. S týmto základným pocitom som si budoval celý repertoár. Dnes mám naštudovaných asi 60 koncertných vokálno-inštrumentálnych diel, omší, kantát. Keď zavolá agent, že potrebuje napr. Schubertovu Omšu G dur, váhavo dodá, že k tomu chcú ešte nejakú koncertnú repertoárovú raritu a ja odpoviem, že aj to mám v repertoári – je to fajn pocit...    

Tvoj repertoár má úžasný dobový i štýlový záber: od baroka po 20. storočie, od Mozarta k Puccinimu...

Áno, od Monteverdiho až za Zeljenku... Ale nespievam všetko, opatrne si vyberám, hlavne v oblasti súčasnej hudby či hudby 20. storočia. Je fakt, že táto šírka záberu má u agentov a organizátorov odozvu a priznávajú, že sa s tým nestretávajú. Ale u mňa to nemá len pragmatický dôvod, mám vyslovene chuť robiť rôzne veci. Musím mať pravidelný kontakt napr. s Bachovou hudbou, trebárs aj na klavíri, no potom ma zaujme Šostakovič. To ma baví a napĺňa.    

Študuješ rýchlo a s chuťou?

Dôležité je vedieť si zorganizovať čas a nechať si ho aj na „uležanie“ roly. A potom – treba mať podmienky pre našu profesiu. U mňa to predovšetkým znamená byť v psychickej pohode, ktorú mi vytvára rodinné zázemie – ale to povie asi každý spevák. Mať sa kde a prečo vrátiť, s pocitom že ma niekto čaká. Fyzické zdravie je samozrejme veľmi dôležité, aj keď učíme sa spievať aj v chorobe, aj to treba vedieť.   No a v neposlednom rade musím mať dostatočný spánok, ktorý je dôležitý pre pamäť a regeneráciu.    

Spomínaš pamäť – pri tom množstve repertoáru s ňou musíš vedieť obdivuhodne pracovať. Máš na to nejaký kľúč?

My slovenskí speváci sme už vycvičení, lebo pri našom systéme repertoárového divadla si musíme neustále držať v pamäti aj sedem rolí... (smiech) Pravdou je, že speváci v takzvanom staggionovom systéme majú výhodu, že rolu naštudujú, intenzívne ju uvádzajú niekoľkokrát za sebou a vidia, ako „rastie“. Tu to nemáme šancu zažiť. Je premiéra a reprízu spievam až o pol roka, často i neskôr... Spevák je potom rád, že predstavenie vôbec odspieva. Ale tento problém nie je čierno-biely, nemá jednoduché riešenia, pretože nie je isté, či by sa u nás systém „staggione“ dokázal „uživiť“, či by v meste, akým je Bratislava, prišlo dostatočné publikum na piatu reprízu, ktorá by bola v krátkom čase od premiéry. Treba nájsť kompromis. 

Dotkol si sa problému opernej prevádzky, ktorý je v posledných mesiacoch často skloňovaný v súvislosti so zmenami vo vedení Opery SND. Čo z toho, čo funguje v zahraničí, by sa podľa teba dalo aplikovať u nás?

Za ideálny a snáď v SND životaschopný považujem systém „Wiederaufnahme“, bežný v Nemecku. Ide o sériu obnovených repríz, v počte tri a viac, spievaných v jednom obsadení. Pred premiérou sa opera naštuduje v dvojitom obsadení a určia sa termínovo opätovné reprízy v blokoch. V takom prípade je možné zmluvne zabezpečiť zahraničných spevákov na hlavné role za podmienok výhodnejších pre divadlo. Hosť prístúpi na nižšiu finančnú ponuku divadla skôr pri viacerých reprízach, než pri jednom predstavení. Pred prvou reprízou bloku je viacero „hudobných a aranžovacích“ skúšok a nie jedna krátka ansámblovka. Pri viacnásobnej repríze sa prejavý staggionový efekt rastu kvality predstavenia. V prípade choroby môže zaskočiť kolega, ktorý rolu naštudoval. To je istota-pozitívum z nášho repertoárového systému. Odpadá však stála hrozba „staggiony“, ktorou je finančne náročné a neisté hľadanie náhrady za chorého sólistu, čo niekedy ústi až do zmeny predstavenia. Treba totiž brať do úvahy aj skutočnosť, že na poslednú chvíľu nový spevák veľmi ťažko režijne „naplní“ inscenáciu. Ďalšou výhodou nemeckého systému je možnosť dlhodobo avizovať a teda aj garantovať obsadenie. Divák si má možnosť vybrať – a to je jeho právo – spevákov, ktorých chce vidieť a počuť. Nedostane „mačku vo vreci“ a divadlo sa vyhne vracaniu lístkov. Naplánovať počet obnovených repríz sa dá podľa záujmu publika už pri premiérach a prvých reprízach. 

Vráťme sa k tvojmu repertoáru – na začiatku si zrejme množstvo rolí a diel študoval takpovediac do zálohy...

Áno aj. To bolo moje tovarišské obdobie. Páčila sa mi pieseň, cyklus, rola, tak som si ju naštudoval s pani prof. Evou Blahovou a odišiel na kurz si ju „overiť“. K Rillingovi Bacha, k Mikulášovi piesňovú tvorbu, k Bergonzimu taliansku tvorbu, ku Kopčákovi ruskú tvorbu... Na VŠMU som dobrý základ koncertného spevu dostal od pána Ľudovíta Marcingera, neskôr som veľa pracoval s pani Miladou Synkovou. Takto som žil asi 5 rokov. Dnes už môj nový repertoár určujú objednávky.     

Mnohých na začiatku odrádza nikam nevedúca komunikácia s agentmi. Tvoja rada?

Aj mne sa to stávalo. Agenti sú zasypávaní ponukami, naozaj často nereagujú. Mne pomohli konkrétne odporúčania dirigentov, ktorí si ma na základe predchádzajúcej skúsenosti opäť vyžiadali. Ale na predspievania ešte chodím, stále musím pracovať, málokedy sa stane, že veľké divadlo angažuje nového speváka bez predspievania. No v konečnom dôsledku aj tak rozhoduje sila agenta, osobné odporúčania alebo vyžiadania od dirigentov, často náhody... Stávalo sa mi, že som mal obdobia, keď som chodil na predspievania a nič sa nedialo. Niekedy je to naozaj tak, to však neznamená, že treba na tieto mechanizmy rezignovať, aj „zlá“ skúsenosť je potrebná. Treba byť aktívny a vždy pripravený na prípadnú ponuku. Dlhodobejšia spolupráca vznikne často z náhody, zo záskoku. No najdôležitejšie je ponúknuť čosi navyše, niečo, čo iný spevák v hlase a prednese nemá, teda niečim zaujať – len tak príde ponuka aj nabudúce... Napr. v americkej produkcii najprv oslovia domácich spevákov, až potom, keď nenájdu vhodného, hľadá sa niekto iný. V USA musí pri žiadosti o pracovné vízum agent alebo objednávateľ uviesť, že v požadovanej kvalite  nenašiel domáceho interpreta, že to je dôvodom angažovania cudzinca. Potrebné sú aj odporúčania od známych umelcov v USA. Náhody však fungujú aj opačným smerom. Zaujímavú skúsenosť mám z účinkovania v Kodanskej opere, kde som spieval Vodníka v Rusalke. Po úspešných predstaveniach Rusalky prejavili záujem aj o rolu Gremina, no chceli ma vidieť priamo v tejto role. Tak som im poslal videozáznam našej, bratislavskej inscenácie Eugena Onegina a výsledkom je, že ich Konwitschného inscenácia tak zaujala, že sa rozhodli, že ju tiež budú inscenovať...    

Ako basista máš špecifickú farbu so „svetlými“ výškami – nevnímajú aj tento fakt agenti ako tvoju istú univerzálnosť?

Tie výšky sú naozaj výhodou, aj keď vždy s hlasom pracujem podľa charakteru postavy – keď spievam Gremina, mal by som byť v hlase starým mužom, trošku „pritmavím“. Nechcem ale byť tým „uhuhlaným“, nosovo-bručiacim basistom, ktorému nie je nič rozumieť. Zrozumiteľnosť, a to nielen textová ale aj hudobná, je mimoriadne dôležitá.

...viac v aktuálnom čísle HŽ...    




Aktualizované: 27. 06. 2016