Logo HŽ

Július Klein: "Publikum je barometrom našej činnosti"

Vo funkcii riaditeľa Štátnej filharmónie Košice pôsobí od roku 1991. Ako bývalý orchestrálny hráč dôverne pozná orchester, preto odmieta „referendá” hudobníkov o dirigentoch. Hovorí, že koncerty pred poloprázdnym auditóriom v 90. rokoch ho poznačili. Považuje sa za lokálpatriota a snaží sa vytvárať priestor pre hudobníkov i skladateľov z východného Slovenska. Július Klein.

Štátna filharmónia Košice mala vždy vďaka svojmu sídlu na východnom Slovensku v kultúrnom živote špecifické postavenie. Ako vnímate ŠfK v roku jubilea?

Hoci v Košiciach už pred Štátnou filharmóniou Košice už existoval rozhlasový orchester, som presvedčený, že jej vznik bol v oblasti kultúry veľkým krokom vpred. Bola založená ako teleso, ktoré má vykonávať pravidelnú koncertnú činnosť nielen v meste, ale aj v regióne. To je povinnosť každého štátneho orchestra nielen u nás. Aj dnes robíme pomerne veľa koncertov vo východoslovenských mestách.    

Slovenská filharmónia na koncertovanie po Slovensku s výnimkou SKO B. Warchala z finančných, prevádzkových a organizačných dôvodov takmer rezignovala. Kde hrávate vy?

Áno, s výjazdmi je veľa práce  a najjednoduchšie je rezignovať... Tento rok sú to mestá Humenné,  Vranov, Levoča, Rožňava, Kežmarok a Nitra. Snažíme sa dostať aj do iných miest, ale musí ísť z ich strany aspoň o minimálny záujem a schopnosť zabezpečiť adekvátne priestory. Keďže nám veľmi záleží na tom, aby bola hudba čím bližšie k poslucháčom, koná sa pod hlavičkou Štátnej filharmónie Košice už štvrtý rok Medzinárodný organový festival Ivana Sokola okrem koncertov v Košiciach aj v Kežmarku, Poprade, Rožňave a Spišskej Novej Vsi.

Podliehate Ministerstvu kultúry, no pôsobíte v meste i regióne. Aká je táto spolupráca?

Musím žiaľ povedať, a asi to nebude len náš problém, že samosprávy majú pocit akoby financovanie kultúry (teda štátnych inštitúcií) bolo výlučne záležitosťou štátu. Financovanie zo strany kraja a mesta je minimálne, možno hovoriť skôr o záujme a morálnej podpore niektorých projektov. Na chode inštitúcie, akou je orchester, by sa mali podľa mňa podieľať kraj, štát i mesto. Funguje to tak napokon aj v iných krajinách. Takže garancia nášho fungovania je výlučne v štátnych rukách, čo si nesmierne vážime.    

Vlastné zdroje asi nie sú pri takomto type inštitúcie bohužiaľ príliš relevantné...  

Vlastnou činnosťou pokryjeme asi štvrtinu nákladov, čo je podľa mňa v československom kontexte štandard. Ekonomická kríza zasiahla i našu organizáciu. Okrem zníženia rozpočtu sa to prejavilo aj poklesom našich príjmov. Máme menej sponzorských príspevkov, dopytu po reklame i menší záujem o usporiadanie nami zabezpečovaných kultúrno-spoločenských podujatí.       

Čo všetko okrem réžie pokrýva štátna dotácia? V okolí Domu umenia vidno čulý stavebný ruch...

V roku 2005 sme začali s postupnou obnovou Domu umenia, v ktorej pokračujeme. Najväčšou štátnou dotáciou je rozhodnutie financovať prístavbu pre potreby umelcov – šatne pre hudobníkov a hosťujúcich umelcov. Do dnešného dňa sme disponovali len šiestimi malými šatňami. Odišlo nám do dôchodku niekoľko hráčov, ktorí sa desaťročia delili o skrinku na chodbe. Perspektívne uvažujeme aj o rekonštrukcii veľkej sály, tá však vyžaduje veľký objem financií, na generálnu rekonštrukciu to v dohľadnej dobe nevidím. Pred tromi rokmi sme v sále menili osvetlenie orchestriska a obnovili foyer.    

Ako získavate prostriedky na nástroje a notový materiál?

Tieto potreby čiastočne pokrýva dotácia Ministerstva kultúry na prevádzku, ale je možné získať podporu v rámci prioritných projektov aj separátne. Minulý rok sme takto kúpili koncertné krídlo Steinway a harfu Lion&Healy. Nástroje ale kupujeme aj zo svojej zárobkovej činnosti. Nástrojový park sa priebežne obnovuje, hoci je pravda, že je už pomerne zastaralý. Týka sa to najmä dychových nástrojov.  

Dostávame sa k najdôležitejšej otázke, ktorou je personálne obsadenie...

Orchester má momentálne 79 hráčov. V blízkej budúcnosti nastúpia ďalší traja. Koncom 40. sezóny nám odišli traja prví hráči do dôchodku - dvaja z nich tu pôsobili od založenia ŠFK. V máji sme realizovali konkurzy na flautu, klarinet, fagot, husle, violu a violončelo, na ktoré sa prihlásilo viac ako 20 uchádzačov, čo bol po dlhom čase veľmi vysoký záujem. Chýbajú nám stále hráči v 1. a 2. husliach, pomaly sa dopĺňajú violy a violončelá. Verím, že v priebehu budúcej sezóny sa stav orchestra naplní.    

Odkiaľ prichádzajú hudobníci?

Väčšinou z nášho regiónu, no vracajú sa i hudobníci, ktorí pôsobili v Bratislave.  

Zaregistroval som viaceré zaujímavé aktivity Komorného orchestra, pod vedením pána Karola Petrócziho, napríklad koncerty v nemocniciach...

Komorný orchester zložený z členov Štátnej filharmónie Košice, funguje nezávisle a na báze dobrovoľnosti. Svojím spôsobom ale reprezentuje inštitúciu tam, kde sa veľký orchester nedokáže uplatniť. Projekt Živá hudba v nemocnici sme vymysleli u nás, funguje už zopár rokov a v celoslovenskom kontexte je unikátny.    

Takéto aktivity hráčov sú sympatické. Dostávajú u vás aj sólové príležitosti alebo priestor na komorné projekty? Výborným prvým hráčom poskytujeme možnosť hrať s orchestrom. Dá sa povedať, že niektorých priam nútim hrať sólovo. Chodím na všetky koncerty, sledujem ich výkony a ak je to možné, dávam hudobníkom príležitosti, pretože to prospieva nielen im, ale aj celému orchestru.  

Pri stretnutí ste spomenuli, že sa chystáte s orchestrom do Maďarska. Ako vznikajú hosťovania v zahraničí? Na báze partnerstiev, pozvaní alebo agentážnej činnosti?

Agentážnu prácu si už dávno musíme robiť sami. Orchestre z nášho teritória chodia väčšinou na Západ iba za diéty. A od nás východnejšie chodia ešte za horších a pre organizátora výhodnejších podmienok, teda konkurencia je príliš veľká. Aj preto sú naše hosťovania na západe sporadickejšie. Cez moje kontakty sme ale rozvinuli perspektívnu spoluprácu s generálnym konzulátom SR a so slovenskou komunitou v Békešskej Čabe. Ideme tam už po tretí raz a hráme pri príležitosti výročia Ústavy SR. Je to teda na základe osobných kontaktov, ale vďaka podpore z Prioritného projektu MK SR. Samozrejme, že pokiaľ to len trochu ide, tak sa i v zahraničí snažíme propagovať slovenskú tvorbu a slovenské koncertné umenie. Tentokrát uvedieme predohru od Mirka Krajčiho a v Kramářovom dvojkoncerte pre klarinety si zahrám s Martinom Švecom.    

Štátna filharmónia Košice má za sebou úctyhodnú nahrávaciu činnosť. Ako je to v súčasnosti?

Nahrávanie začalo niekedy v roku 1987 alebo 1988 pre H&H International. Bol to boom súvisiaci s novým médiom, kompaktným diskom. Začali sme s klasikou, ale potom sme dostali na skúšku možnosť nahrať hudbu Johanna Straussa a zistilo sa, že náš orchester hrá túto ľahkú viedenskú hudbu vynikajúco. Okrem toho sme nahrávali aj menej známy repertoár — napr. Spohra, Raffa, Tansmana, Čerepnina alebo Bantocka. Trh sa ale časom presýtil, takže posledné roky nenahrávame, alebo len minimálne. Podieľali sme sa približne na 160 CD, čo je celosvetovo dobrá propagácia a v československom kontexte azda rekord. V Gramophone a Fanfare sme mali za niektoré nahrávky vynikajúce kritiky.    

Máte mladého českého šéfdirigenta, ktorý je ešte stále pomerne nový. Ako obsadzujete tento post?

Na základe osobnej skúsenosti i referencií z orchestra. Riaditeľom ŠfK som od februára 1991, v tom čase bol šéfdirigentom Johannes Wildner. Zažil som ho ešte ako prvý klarinetista. Mal dvojročný kontrakt a dohodou bol ukončený skôr. Bolo mi úplne jasné, že mať na tomto poste človeka, ktorý nie je zo slovanského teritória a má jazykovú bariéru, je problematické. Bolo obdobie, keď bol pretlak tzv. dirigentov zo Západu, ktorí sa veľmi rýchlo infiltrovali do východných orchestrov, o čo som nestál - záujmu i sľubom som odolal. Chvíľu u nás druhykrát pôsobili Stanislav Macura, potom zakladajúci šéfdirigent Bystrík Režucha. Tri sezóny sme boli bez šéfdirigenta. Napriek hosťujúcim dirigentom som pociťoval absenciu jednotného vedenia. V roku 1998 začal ako šéfdirigent Tomáš Koutník, po ňom prišli Jerzy Swoboda a Zbyněk Müller. Pán Müller postupne prebral orchestrálnu agendu a zhostil sa jej veľmi dobre. Okrem toho, že je vynikajúcim dirigentom, je i skvelým hobojistom  

Kto sa podieľa na výbere šéfdirigenta?

Šéfdirigenta vyberám a dĺžku kontraktu určujem ja ako riaditeľ.    

Hovorí do toho prípadne Umelecká rada?

Iba čiastočne, je to môj poradný orgán. Ako hudobník dokážem veľmi dobre posúdiť kvality dirigentov. Šéfdirigent musí mať organizačné schopnosti, prirodzenú autoritu, byť dostatočne prísny, no i ľudský. Každého dirigenta vnímam z pozície orchestrálneho hráča i poslucháča. Som proti tomu, aby orchestrálni hráči robili o dirigentoch „referendum“. Viem, že aj vynikajúceho šéfdirigenta má orchester po 3 rokoch obrazne povedané „po krk“. S každým robím preto trojročný kontrakt, ktorý sa môže predĺžiť o ďalšie dva roky. Zatiaľ je to maximálne 5 rokov. Keď končí druhý rok jeho pôsobenia u nás (teda minimálne rok pred vypršaním dohody) vie, či sa mu kontrakt predlžuje. Obidvaja Müllerovi predchodcovia boli u nás 3 plus 2 roky.    

Aké máte požiadavky na spoluprácu šéfdirigenta s orchestrom?

Riadi a zodpovedá za umelecký rast orchestra. V sezóne tu bude minimálne 10 týždňov, každý mesiac aspoň týždeň a podľa možnosti aj viac. Je mi jasné, že v dnešných časoch získať šefdirigenta, ktorý bude stále v Košiciach, je prakticky nemožné.    

V rozhovore pre Hudobný život nový šéfdirigent priznal, že so slovenským repertoárom sa bude musieť zoznámiť. Domáca a zvlášť súčasná tvorba sú pálčivými témami...

Zoznamuje sa s ňou. Prezentáciu pôvodnej tvorby a pomoc domácim umelcom berieme ako našu povinnosť. Preto sme založili aj Festival súčasného umenia, ktorý, pokiaľ viem, nemá žiaden z orchestrov. Vznikol pred siedmimi rokmi, učinkujú na ňom aj mladí začínajúci umelci, znie hudba aj začínajúcich skladateľov a je to tiež priestor pre premiérové uvedenia diel. Jeho súčasťou sú i výstavy výtvarných diel slovenských autorov. Dlhodobo podporujeme vznik pôvodnej tvorby, ročne máme minimálne dve symfonické premiéry. Posledne napríklad Bodnár, Kubička...    

Zaujímal by ma vznik dramaturgie. Čo je pre vás pri zostavovaní dôležité?

Za dramaturgiou vidíme vždy poslucháča, napriek tomu nie je výlučným faktorom, podľa ktorého ju formujeme. Ešte ako hráč orchestra som zažil „presilovky“ - viac ľudí v orchestri ako v sále, čo ma dosť poznačilo. Začiatkom 90. rokoch kultúra padala na kolená, preto sme museli - hurníkovsky povedané - ponúknuť pre ľudí bonbóny. Takže prvé sezóny v 90. rokoch bola ťažiskom veľká klasika a romantika, postupne sme sa snažili implantovať aj „inú“ hudbu. Dnes je dramaturgia určená pre vyspelé koncertné publikum s tým, že sa už „nebojíme“ zaradiť diela 20. storočia alebo súčasnú hudbu.     

Akú „súčasnú hudbu“ máte na mysli? U nás to vo „filharmonických“ kontextoch môže byť pokojne aj Prokofievov husľový koncert...

Nie, to je už predsa klasika! Myslím na hudbu od 60. rokov až doteraz.

...viac v aktuálnom čísle HŽ...    




Aktualizované: 01. 07. 2016