Logo HŽ

Ramon Vargas: "Hudbou vyjadrujem emócie"

Patrí k renomovaným tenoristom súčasnosti, pravidelne hosťuje na svetových operných scénach, pritom však zostáva stáť nohami pevne na zemi. V Bratislave sa s divácky populárnou zmesou operných árií predstavil na samostatnom koncerte, ktorý uzatvoril 6. ročník letného festivalu Viva Musica!. Ramón Vargas.

Vaše prvé kontakty s hudbou sa začali už v útlom detstve. Predsa ste sa však najskôr dali na štúdium pedagogiky a psychológie. Kedy ste sa rozhodli venovať hudbe profesionálne?

Dôležitý bol práve ten prvý kontakt s hudbou a spievaním v chlapčenskom speváckom zbore baziliky v Guadalupe a myslím, že bez neho by som tu dnes nebol, pretože ani nepochádzam z hudobníckej rodiny. Je pravdou, že som študoval iné odbory, ale zároveň som sa už začínal venovať aj štúdiu hudby, hoci vtedy som ešte netušil, že sa stane mojím povolaním. Ako 21-ročný som zvíťazil sa medzinárodnej vokálnej súťaži Carla Morelliho a o rok neskôr prišiel prvý angažmán. Postupne som zistil, že bez hudby a spievania nemôžem existovať a musím sa im venovať aj na profesionálnej úrovni. Myslím, že to bolo správne rozhodnutie. Spievanie si doslova užívam...

Neskôr viedli vaše kroky do Milána na medzinárodnú súťaž Enrica Carusa. Boli ste už vtedy rozhodnutý opustiť Mexiko natrvalo?

Dosť skoro som pochopil, že keď nezmením prostredie, nenastane pokrok ani v mojom povolaní. Z Mexika som jednoducho odísť musel a Miláno predstavovalo istú šancu. Zúčastnil som sa na súťaži a vyhral som ju. Od roku 1986 teda žijem v Európe natrvalo a veľmi mi to vyhovuje. Súťaž pre mňa znamenala mnoho, priniesla mi možnosť zostať tu a otvorila jednu celkom novú etapu v mojom živote. Lákali ma nové príležitosti a mohol som odísť aj inam, ale myslím, že Európa bola najlepším riešením.

Aké rozdiely v kultúre ste postrehli po príchode do Európy?

V Mexiku všetko plynie celkom inak, tamojší kultúrny život je poznačený mnohými problémami, obzvlášť nedostatkom finančných prostriedkov, pretože kultúra nie je pre vládu celkom prvoradou. Verím, že postupom času sa zlepšia pomery aj tu. Ale hudba ako taká a spievanie sa v spoločnosti tešia veľkej obľube.

 

Čo pre vás znamenal prvý angažmán v Luzerne?

Boli to dôležité a veľmi užitočné dva roky. Potreboval som prácu a aj prostredie mi bolo priaznivo naklonené. Išlo o menšie divadlo, no získal som v ňom skvelú možnosť zdokonaľovať sa v praxi, rozširovať si repertoár, skrátka, rozvíjať sa.

Začiatkom deväťdesiatych rokov nastal vo vašej kariére prelom...

V septembri 1992 som debutoval vo viedenskej Štátnej opere v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly. O rok neskôr prišla ponuka z La Scaly, kde som stvárnil Fentona vo Verdiho Falstaffovi pod taktovkou Riccarda Mutiho. Nuž a medzitým sa celkom náhodou vyskytla príležitosť v Metropolitnej opere. Luciano Pavarotti náhle odriekol predstavenia Lucie di Lammermoor. Hľadali náhradného tenoristu a zavolali ma na záskok, ktorý dopadol dobre – išlo o môj debut v USA. Samozrejme, možno hovoriť aj o šťastí, nie však úplne. Bol som skutočne pripravený a odhodlaný zaspievať čo najlepšie, najmä ak som sa sem chcel vrátiť. Nuž a odvtedy som v Met spieval ešte veľakrát.

Doménou vášho repertoáru je prednostne bel canto. Máte nejakú vysnívanú postavu?

Veľmi obdivujem vážny, dramatický repertoár, je však málo pravdepodobné, že by som ho niekedy mohol spievať, nakoľko moje hlasové dispozície naň nie sú uspôsobené. Rád by som naštudoval napríklad Verdiho Otella, či postavu Hermanna z Čajkovského Pikovej dámy. Sú to však skôr sny. Reálne môžu pribudnúť ešte ďalšie Verdiho opery, ako napr. Simon Boccanegra, I masnadieri. V skutočnosti sa však teším z aktuálneho repertoáru a rád zostanem pri lyrickejších postavách, ktoré sú mi vlastné.

Viacero postáv ste naštudovali ešte v Miláne po vedením muzikológa a pedagóga Rodolfa Cellettiho. Považujete konzultácie pri prípravách stále za dôležité?

Áno, ale najmä ak ide o človeka rozhľadeného a dobre zorientovaného v problematike. Treba poznať aj názor ostatných a určite nie je zlé, ak si speváka vypočuje, prípadne usmerní aj niekto ďalší. Prvoradé však je, aby každý spevák počúval a vnímal pri spievaní sám seba, sledoval, čo sa s ním deje, ako sa cíti. Akýkoľvek náznak únavy hlasiviek signalizuje, že niečo nie je v poriadku, čiže treba skúšať ďalej a zmeniť techniku.

Ako si udržiavate spevácku kondíciu pri veľkom množstve predstavení a vystúpení?

Spevákov možno istým spôsobom prirovnať k športovcom. Sú akýmisi hlasovými atlétmi a sval, s ktorým pracujú, sú hlasivky. Primerane tomu sa teda musia o seba starať. Hlavné je dodržiavať správnu životosprávu, dostatočný oddych, a samozrejme, voliť vhodný repertoár.

Na čo sa sústreďujete pri štúdiu a interpretácii konkrétnych rolí?

Poňatie každej jednej postavy je vždy istým spôsobom náročné, pretože úlohou speváka je predviesť divákovi a preniesť do reality niečo, čo už dávno vytvoril niekto iný. Porovnajte si to so spisovateľmi či výtvarníkmi – oni tvoria podľa vlastného uváženia, na základe vlastnej kreativity. Spevák nie je priamym autorom diela, ale takpovediac iba jeho „re-kreatívnym“ sprostredkovateľom a má to tým zložitejšie, že to, čo interpretuje, bolo skomponované pred dávnymi rokmi, v inom období, za iných okolností. Často sa sám seba pýtam, ako by som to ktoré dielo mal či nemal predniesť.

Máte určité očakávania od javiskových partnerov?

Aj na javisku je dôležitá určitá „chémia“, aby spoluúčinkujúci speváci rozumeli vzájomným prejavom, gestám, aby si takpovediac dokázali „prihrávať“.

 Ktoré umelecké spolupráce vám najviac utkveli v pamäti?

Veľmi dobrý vzťah som mal s dnes už nežijúcim maestrom Marcellom Viottim, ktorý bol mimoriadne dôležitou osobou v mojom živote. Veľa som s ním som spolupracoval v rámci môjho prvého angažmánu, neskôr sme tiež spolu realizovali viacero nahrávok. Rád na neho spomínam.

A spolupráce s režisérmi?

Vo všeobecnosti mám rád režisérov, ktorí sú kreatívni, no zároveň zachovávajú rešpekt voči dielu. Tzv. režisérske divadlo mi nevyhovuje vždy. V prvom rade musí ísť o kvalitný režijný koncept.

Vnímate medzi jednotlivými krajinami rozdiely, jednak v publiku, ale aj v práci?

Samozrejme, rozdiely sa nájdu všade, niekedy je obecenstvo otvorené viac, inokedy menej, divadlo navštevujú odborne pripravení, ale i laickí diváci. Avšak bez ohľadu na to, kde sa nachádzate, hudba je stále tá istá a prináša rovnaké emócie, je akýmsi univerzálnym jazykom. Nuž a po pracovnej stránke môžem iba povedať, že každá nová skúsenosť ma obohacuje.

Z oblastí latinskej Ameriky v poslednom období vzišlo viacero známych operných spevákov. Možno v tejto súvislosti uvažovať o pojme „vokálna škola“?
Tak by som to určite nenazval. Myslím, že základným východiskom tohto fenoménu sú skôr emócie. Umenie, a teda aj hudba, sú pre nás jednoducho spôsobom vyjadrenia všetkých pocitov, emócií...

 Známy ste aj vďaka svojim charitatívnym aktivitám...
Spolu s manželkou a priateľmi sme založili nadáciu (pozn. red. Eduardo Vargas Memorial Fund) na pamiatku nášho syna Eduarda, ktorý trpel cerebrálnou paralýzou a žiaľ, veľmi skoro zomrel. Napriek ťažkej diagnóze sme sa mu snažili pripraviť čo najlepšie podmienky a čas, ktorý s nami prežil, bol preňho šťastný. Mnoho ďalších takto postihnutých detí však podobné možnosti nemá a fond, podporovaný tiež výťažkami z našich benefičných koncertov a iných podujatí, je určený práve pre zlepšenie kvality ich života.

 Dlho ste zvažovali ponuku účinkovať v Bratislave?
Veľmi som sa potešil pozvaniu na festival Viva Musica!. Bratislava je veľmi pekné mesto, ľudia sú mimoriadne priateľskí. Rovnako sa mi zdá, že je tu pomerne silno zakorenená aj hudobná tradícia, čo považujem za obdivuhodné. Som rád, že sa podarilo nájsť vhodný termín a všetko úspešne zrealizovať.

 Na koncert ste si sám pozvali spoluúčinkujúcich umelcov, sopranistku Joannu Parisovú a dirigenta Srboljuba Dinića. Čo ovplyvnilo vašu voľbu?
Zvažoval som aj možnosť, že by ako spoluspeváčka prišla známa osobnosť, no napokon som sa rozhodol pozvať mladú speváčku a dať jej tak šancu predstaviť sa novému publiku. Nuž a s dirigentom Dinićom sme už neraz spolupracovali, je skúsený a nadaný hudobník. Myslím, že dovedna sme vytvorili celkom vydarený tím.

 Ako by znela vaša rada mladým spevákom na prahu kariéry?
Aby sa svojmu povolaniu venovali zanietene a s vášňou, nie pre peniaze či slávu. Spievanie má predsa prinášať radosť a potešenie. Či sa už neskôr stanú slávnymi alebo nie, je vedľajšie. Hlavné je, aby boli spokojní sami so sebou a všetko ostatné už príde.

 

X




Aktualizované: 14. 06. 2016