Logo HŽ

Gidon Kremer

Nebezpečenstvo neslobody je neustále prítomné

Hudba je pre Gidona Kremera spojená s pravdou a slobodou, nie je akademickým cvičením ani zábavou, vrátane kultivovanej zábavy elít. Svetoznámy huslista je príkladom toho, že interpret neoslovuje svet len svojím umením, ale tiež názormi a postojmi. Rozhovor vznikol začiatkom novembra minulého roku, keď bol hosťom košického festivalu Ars nova, na ktorom so Štátnou filharmóniou Košice pod taktovkou Zbyňka Müllera uviedol Tému s variáciami Miklósa Rózsu (spolu s violončelistkou Giedrė Dirvanauskaitė) a Husľový koncert Mieczysława Weinberga.

V Bratislave sa stále spomína „incident“ z roku 1987, keď ste v Slovenskej filharmónii ako prídavok zahrali skladbu Souvenir od Ladislava Kupkoviča. Tento autor bol v tom čase nielen predstaviteľom režimom kritizovanej avantgardy, ale tiež emigrantom. Išlo o gesto alebo o istý druh provokácie?
Rovnaký ohlas malo, keď som v Prahe uviedol dielo Luboša Fišera. Nebol v tom primárne politický zámer. Obidve skladby sa mi páčili, niekedy v tom čase som ich zaradil do svojho repertoáru, bolo preto pre mňa úplne prirodzené zahrať ich v krajine ich tvorcov. Nevedel som, do akej miery ide o disidentov. Zistil som to až neskôr, aj vďaka tomu, že sa na mňa sťažovalo československé Ministerstvo kultúry na Ministerstve kultúry Sovietskeho zväzu v Moskve. Pýtali sa ma potom, prečo som to urobil. Takže som v tom celom vlastne tak trochu nevinne. Keď som sa neskôr dozvedel, že som urobil niečo nedovolené, nemal som, samozrejme, ani najmenšie výčitky, naopak, bol som šťastný, pretože som vždy protestoval a dodnes protestujem proti spájaniu ideológie s umením. Fantóm komunizmu je dnes zdanlivo minulosťou, momentálne je však opäť kriesený v Rusku, kde aktuálne konanie vlády v mnohom pripomína časy Sovietskeho zväzu. Musíme si byť vedomí toho, že nebezpečenstvo neslobody je neustále prítomné a umelci by ho nemali ignorovať v duchu „ja nič, ja muzikant“. Žijeme v tejto dobe a musíme brániť hodnoty, ktoré sú pre nás dôležité.

 V tomto kontexte treba zrejme chápať i koncert To Russia With Love na pamiatku zavraždenej novinárky Anny Politkovskej, ktorý ste usporiadali v roku 2013 v Berlíne alebo relatívne nedávnu kritiku „proputinovských umelcov“, opernej divy Anny Netrebko a dirigenta Valerija Gergieva, ktorú si všimli viaceré médiá...
Kritizovať asi nie je celkom to správne slovo. Zmienil som sa o tom, že niektorí z mojich kolegov sa správajú inak ako ja. Nechcel som tým povedať, že som lepší, ale že existuje zreteľný rozdiel v našich názoroch. Nesúhlasím totiž s umelcami, ktorí slúžia politikom. Vždy existovali takí, ktorí sa snažili byť nezávislými od akéhokoľvek režimu. Napríklad Pablo Casals, ale aj iní významní hudobníci, ktorí cítili, že musia verejne hovoriť o tom, čo považujú za nespravodlivosť. Sú medzi nimi viaceré osobnosti, ktoré obdivujem, ako Leonard Bernstein, Yehudi Menuhin alebo Mstislav Rostropovič. Oni sú príkladmi umelcov, ktorí nerobili len veľkú hudbu, ale boli tiež schopní brániť hodnoty humanizmu.

 Akým ďalším výzvam musí umelec ešte čeliť v dnešnom svete?
Globalizácii a komercionalizácii. Mnoho mladých umelcov pokúša predstava slávy, chcú stáť vo svetle reflektorov, byť celosvetovo známi. Podriaďujú tomu všetko: spôsob prezentácie, repertoár i vystupovanie. Ide o charakteristickú črtu našej doby. A hoci mnohých rešpektujem ako brilantných inštrumentalistov, súčasne cítim, že sú príliš očarení slávou a životným štýlom, ktorý prináša. Chcú byť milovaní, potrebujú mať úspech, túžia po uznaní. Ja si ale myslím, že poslanie umelca je iné. Má slúžiť dielam a hudbe, nie sebe. Takto sa snažím žiť. Svet však nie je čierno-biely a aj medzi mladými hudobníkmi vidím takých, ktorí vyznávajú skutočné hodnoty a nezameriavajú sa len na uspokojovanie obecenstva či promotérov.

 Podobné myšlienky možno nájsť vo vašej v Rakúsku nedávno vydanej knihe esejí Listy mladej klaviristke, v ktorej vediete dialóg o nezávislosti umelca s istou Auréliou. Ide o fiktívnu postavu? Ak nie, nasledovala vaše rady? 
Nemyslím si to... No nie je len jedna Aurélia, existuje ich určite viac. Verím, že niektoré z nich si vezmú k srdcu aspoň niekoľko viet. Táto zbierka esejí vznikla ako výraz určitej životnej filozofie na základe osobnej konfrontácie a je adresovaná mladším kolegom. Zdieľam v nej svoje názory na to, čo je podľa môjho názoru správne a čo nie. Nehovorím, že všetci musia nasledovať moju cestu, rozhodnutia musí robiť každý sám. Dúfam však, že napísaním knihy, na ktorej som pracoval veľmi dlho, inšpirujem k uvažovaniu a že bude výzvou pre mysle mladých ľudí, ktorí majú radi hudbu.

S mladými ľuďmi spolupracujete od roku 1997 vo svojom súbore Kremerata Baltica, kde dostávajú priestor talentovaní hudobníci z pobaltských krajín...
V súvislosti s Kremeratou mi veľmi záleží na tom, aby súbor mohol v budúcnosti existovať aj bezo mňa a aby si udržal kvality, ktoré dosiahol. Na jeho názve nezáleží, hoci je pravda, že sa medzičasom stal značkou na medzinárodnom trhu. Nikdy som nevyučoval na žiadnej škole. Na svoje ospravedlnenie môžem povedať, že jedinou „akadémiou“, na ktorej som na svojej umeleckej ceste pôsobil, je Kremerata. Počas devätnástich rokov existencie súboru mladí hudobníci prichádzali i odchádzali, viacerí z nich zostali. Kontakt s nimi ovplyvnil môj spôsob hry, práce i nazerania na hudbu. Som šťastný, že sa stále môžem podieľať na tomto permanentnom dialógu. Keď sa pozriem na orchester, nevidím študentov, ale mladých kolegov, s ktorými zdieľam svoj záujem. Očakávam od nich otvorenosť, vyhýbanie sa rutine a zvlášť ma teší, ak robia koncerty aj s inými umelcami. Som tam síce stále na „plný úväzok“, no postupne by som chcel svoje účinkovanie obmedziť. 
 Často sa diskutuje o tom, že v globalizovanom svete súbory strácajú identitu...
Rešpektujem umelcov, ktorých možno rozoznať, či už ide o skladateľov alebo interpretov. Je to pre mňa znamenie, že ide o skutočnú osobnosť. Dnešní mladí umelci sú často zameniteľní. Sú to virtuózni hráči, no nemajú čo povedať, znejú rovnako. Som preto hrdý a je pre mňa veľmi dôležité, že Kremerata má vlastný interpretačný rukopis a možno ju rozoznať prostredníctvom repertoáru a spôsobu hry.

 V súvislosti so spôsobom práce s Kremeratou ste zmienili partnerský dialóg. V mladosti ste boli žiakom legendárneho Davida Oistracha. Aká bola podľa vášho názoru tzv. ruská škola, ktorá vyprodukovala množstvo vynikajúcich hudobníkov, no niekedy sa jej vyčíta prílišná autoritatívnosť a nekritické akcentovanie drilu?
Vyžadovala vysoké, nazval by som to „olympijské“ štandardy hrania, ktoré sme museli splniť, no potom sme z nich profitovali. Môj učiteľ dokázal rešpektovať tých, ktorí mali na hudbu vlastný názor. Aj preto mi – vtedy sme sa poznali už dlhšiu dobu – po jednom z koncertov povedal: „Gidon, nikdy by som to nehral tak ako ty, ale máš pravdu.“ Nie každý učiteľ je schopný povedať niečo podobné. Mnohí chcú, aby žiaci boli bábkami ich vlastných ideí. Aj ja sa snažím rešpektovať interpretácie, ktoré nemusia nevyhnutne vyhovovať mojim štandardom alebo vnútornému presvedčeniu.

Niekedy sú to však i študenti, ktorí sa uspokojujú s napodobňovaním. Vo svojej knihe spomínate príhodu, ako k vám na konzultácie prišiel huslista, na ktorého hre vám niečo prekážalo. Vzápätí ste si uvedomili, že do detailov kopíruje vašu interpretáciu Bacha...
Musím, žiaľ, povedať, že toto je veľmi obvyklé. Keď však zmienenú kapitolu čítal jeden môj priateľ, povedal mi: „Celkom s tebou nesúhlasím, pretože keď niekto dokáže dobre kopírovať, ide o sľubný začiatok.“ Musel som súhlasiť. Napokon aj v minulosti sa maliari učili tým, že kopírovali diela svojich majstrov. Musel som preto svoj názor zrevidovať. Kopírovanie do určitej miery nie je zlé. Môžete kopírovať a naučiť sa tak techniku. Pri kopírovaní interpretácie však ide o istý druh krádeže, v tomto prípade prístup „copy & paste“ nefunguje. Objasniť to možno prostredníctvom nasledujúcej paralely: interpreti už istým spôsobom kopírujú skladateľov, keď sa snažia nájsť správny kľúč k ich myšlienkam. Môže sa to udiať rôznymi spôsobmi, je však potrebné, aby ostali lojálni duchu diela. Ak však interpret nekopíruje ideu skladateľa, ale interpreta, ide vlastne o kópiu kópie. Voči tomuto vo svojej eseji namietam. Študent, o ktorom hovoríme, sa nepokúšal priniesť vlastný pohľad na Bacha, kopíroval ten môj...

 

celý rozhovor si môžete prečítať v čísle Hudobného života 01-02/2015




Aktualizované: 23. 02. 2016