Logo HŽ

Šum, ktorý patrí k spomienkam

V posledných týždňoch sa dostali na trh posledné diely unikátneho projektu, mapujúceho 30-ročné obdobie slovenskej populárnej hudby, ktoré dnes vnímame ako časť hudobnej histórie. Antológia slovenskej populárnej hudby je originálnym zvukovým odtlačkom doby síce nedávnej, no už zabúdanej.

Pre vznik a dokončenie projektu 10 CD bolo potrebné nielen svedectvo pamätníka ale aj erudícia hudobníka, intuícia dramaturga, duch historika, cit reštaurátora a najmä obrovská dávka vytrvalosti. Antológia je totiž výsledkom neuveriteľného 50-ročného bádania Pavla Zelenaya, ktorý – ako úspešný skladateľ – sám spoluvytváral históriu slovenskej populárnej hudby. Prostredníctvom internetu – medzi Prahou a Bratislavou – s ním pre Hudobný život konverzoval muzikológ Igor Wasserberger.

 

Dobrý deň Paľo, mám pred sebou tri časti Antológie slovenskej populárnej hudby, ktoré obsiahli desaťročie 1946–1956. Už po prvých taktoch sa vynára nezvyklý pocit v podobe zvukovej kvality nahrávok. Pri spomienkach na tieto nahrávky dodnes v duchu počujem praskot a šum na konkrétnych miestach, a dnes ich zrazu môžem spoznať v novej kvalite. Medzi jednotlivými piesňami sú po technickej stránke veľmi výrazné rozdiely...       

Igor, skôr než zareagujem, musím na úvod pripomenúť, že projekt Antológie som navrhol vydavateľstvu OPUS ešte v roku 1989. Mal podobu 10 LP platní, to znamená, že výber by bol v tejto podobe podstatne „prísnejší“, obsahoval by asi 120 titulov. Antológia mapuje prvých 30 rokov existencie modernej slovenskej populárnej hudby, teda roky 1934 až 1963 (vrátane). Z tohto obdobia sa na starých šelakových platniach zachovalo viac než 720 titulov – určenie presného počtu sťažuje fakt, že niektoré skladby boli nahraté pod viacerými názvami, resp. tie isté piesne v podaní rôznych interpretov a pod. Prvá LP platňa Antológie vyšla v roku 1991. Zvukovo bola upravená vtedy u nás dostupnými technickými, z dnešného hľadiska už prekonanými prostriedkami.

Medzitým zaznamenal technický pokrok – ktorého som veľkým fanúšikom a aj praktickým využívateľom – prudký vývin technológií pokiaľ ide o možnosť úpravy zvuku. Nástupom CD nosičov sa ešte viac otvorili dvere k celkom inému prístupu realizácie celého projektu. Druhá časť Antológie mala vyjsť už na CD, no mne sa podarilo presvedčiť vedenie vydavateľstva Bonton, aby sme na CD zopakovali najprv aj prvú časť. Zápis na CD poskytuje približne dvojnásobný časový priestor. Ukázalo sa však, že projekt nemal na ružiach ustlané“. Mal svojich fanúšikov, no s finančnými prostriedkami na jeho realizáciu to bolo biedne. Nejaké dotácie poskytlo Ministerstvo kultúry formou grantov, prispel aj Fond umelca/Slov-gram. 10 nosičov však vychádzalo 16 rokov, a to je trochu dlhá doba... Aj keď v poslednom období sa všetko dalo do pohybu vďaka Hudobnému fondu.  

Vráťme sa ešte ku kvalite technických úprav a k hľadiskám, ktoré túto kvalitu ovplyvnili. V našom priestore ide totiž o unikátny počin v obnovovaní starých nahrávok. Aké sú v tomto smere z tvojho pohľadu možnosti a limity?  

V priebehu rokov sa priebežne vyvíjala technika a striedali sa aj firmy, ktoré upravovali nahrávky pre Antológiu. Nájdu sa rozdiely aj medzi jednotlivými skladbami na jednom CD – je to zapríčinené rozdielnou úrovňou nahrávania rôznych gramofónových firiem (Ultraphon, Esta, His Master´s Voice, Odeon, Telefunken, Supraphon), rôznou kvalitou šelakov i rozdielnou kvalitou podkladov (šelaky, LP platne, magnetofónové pásky), ktoré boli k dispozícii. A tak sa musím zmieriť aj s tým, že kvalitatívny rozdiel v „čistení“ šumov a praskotov medzi jednotlivými CD je do istej miery zákonitý, no verím, že prijateľný. Ty sa však pýtaš na možnosti a limity týchto technických úprav... Vidím ich v dvoch rovinách: v technickej a v etickej. Predpovedať technické limity úprav sa neodvažujem, tie sú neuveriteľné a ponúkajú more možností najmä v softvérovej oblasti.

V projekte, akým je Antológia, by sa však mali využiť iba na odstránenie tých zvukov, ktoré k nahrávke nepatria. Sú to šumy rôzneho pôvodu, zvuky zapríčinené poškodením nosiča – škrabance a podobné chyby. Nepríjemné sú „pukance“, spôsobené výbojmi statickej elektriny pri prehrávaní vinylových platní, ak nie je k dispozícii iný zápis. Ale sú odstrániteľné. Je však zaujímavé, že mnohým poslucháčom, pamätníkom týchto starých nahrávok, úplné odstránenie šumu nevyhovuje. Chcú ho tam mať, aj keď na minimálnej úrovni. Nejaký šum jednoducho patrí k spomienkam na staré pesničky. Existujú napríklad softvéry, ktoré dokonca ponúkajú možnosť takýto šum k nahrávkam pridať... To samozrejme neprichádza do úvahy v Antológii. V druhej, v etickej rovine vidím limit v aplikácii technických výdobytkov, ktoré v dobe vzniku nahrávok nejestvovali – pridávanie dozvukov, frekvenčné úpravy a podobné zásahy, ktoré umožňujú vynálezy elektrotechnických inžinierov a zvukárov.  

Čo je v tomto smere tvojím základným krédom?  

Domnievam sa, že je potrebné navždy zachovať čo najpôvodnejší zápis skladby, lebo nemôžeme vedieť, čo nám ponúkne ďalší technický pokrok. Jeho výdobytky by sme mali mať možnosť aplikovať na origináli a nie na jeho už nejako upravovanej verzii s možno neodstrániteľnými zásahmi. Ale to neznamená, že odsudzujem využitie nových možností „en bloc“. Pre iné než historické účely si každý môže urobiť úpravy podľa svojich predstáv. Veľmi sa mi páči napr. majstrovské zvládnutie nahrávky v skutočnosti nerealizovateľného dueta Nat King Colea s dcérou Natalie v piesni Unforgettable.  

 

Viac v aktuálnom vydaní Hudobného života.  




Aktualizované: 26. 07. 2016