Logo HŽ

Leon Botstein

"O dejinách hudby hovoríme klamlivo..."

Leon Botstein, šéfdirigent Amerického symfonického orchestra, čestný dirigent Jeruzalemského symfonického orchestra a  prezident známej americkej školy Bard College, pripravuje pútavé koncertné cykly, v  ktorých spája hudobnú dramaturgiu s  pohľadom na spoločenské, umelecké a  politické javy tej-ktorej doby. V  novembri 2011 hosťoval v Bratislave v  rámci festivalu Melos-Étos, na ktorom so Slovenskou filharmóniou predviedol skladby Andreja Slezáka, Arva Pärta a Johna Adamsa.

Často interpretujete zriedka uvádzané diela zabudnutých či zanedbávaných skladateľov. Myslíte si, že dejiny hudby sú k nim nespravodlivé, alebo tá hudba je súčasťou idey, ktorú chcete prezentovať?
Nemyslím si, že dejiny sú nespravodlivé; len spôsob, akým ľudia prezentujú hudobné dejiny, je celkom skomercializovaný a zavádzajúci. O dejinách hudby hovoríme klamlivo. Dejiny nie sú na vine. Tak sa bojíme nášho hudobného umenia, že sa utiekame k Hollywoodu a veríme iba na hviezdy. Z dejín hudby sme spravili olympijské hry. Pamätáme sa iba na držiteľov zlatých medailí, ale tých medailí musí byť dvanásť, nie iba jedna. Dejiny hudby teda píšeme celkom skresľujúcim spôsobom, ktorý vyviera z nášho strachu pred obecenstvom. Začalo sa to koncom 19. storočia s narastajúcou hudobnou gramotnosťou. V umení začali dominovať majstrovské diela a veľké osobnosti. Do značnej miery k tomu prispel Wagner a jeho spôsob vlastnej prezentácie. Skutočné dejiny hudby sa celkom prepísali a keď sa pozrieme na postavy ako Josef Suk, Vítězslav Novák či Ernő Dohnányi (všetko sú to vynikajúci skladatelia), zistíme, že sa ich hudba z histórie vymazala, zostali možno jedna, dve skladby. Tento akt „vymazania“ je však z historického hľadiska neplatný. Spomínaní skladatelia reálne žili a ich hudba žila aj po ich smrti. V rakúsko-uhorskom kontexte ide aj o Franza Schmidta, Franza Schrekera, Alexandra Zemlinského, ďalším jasným príkladom je Švéd Wilhelm Stenhammar či menej známi Rusi ako Glazunov a Tanejev. Dokonca aj pri autorovi dodnes slávnej a cenenej skladby (Dukas: Čarodejníkov učeň) sa ostatné jeho kompozície (La Péri, Ariadna a Modrofúz) ignorujú. Existuje hudba, pri ktorej som v rozpakoch, napríklad Saint-Saënsova Symfónia č. 2.

Určite sa oplatí ju predviesť a určite ju nemôžeme súdiť iba podľa nahrávok. Prax hudobných nahrávok nás negatívne ovplyvnila, pretože nahrávka je momentkou a podľa momentky nemôžeme hodnotiť celok. Celok sa v hudbe dá vnímať iba pri živom predvedení. Z histórie si teda vyberáme a rozprávame celkom nový príbeh – príbeh Bacha, Beethovena, Brahmsa, samozrejme aj Mozarta a niekoľkých Haydnových skladieb. Haydn je azda jedným z najlepších skladateľov všetkých čias, a pritom koľko jeho skladieb sa dnes hráva? Hudobný priemysel práve preto zaniká. Len si predstavte, cestovať po svete a uvádzať tridsaťkrát Bruchov Husľový koncert g mol! Kto to potrebuje? Kto potrebuje počuť Mahlerovu Prvú štyristokrát za rok? Takéto zneužívanie neprežije ani dobrý guláš a neprežijú ho ani vaše topánky. A máme tu aj interpretov, ktorí nepoznajú mieru. Títo si hudbu prisvojujú. Najprv to bol Nigel Kennedy, teraz je tu Lang Lang, ktorý všetko zakladá na vizuálnej zložke, ide tu iba o divadlo.

 Americký filozof Arthur Danto tvrdí, že v umení žijeme v posthistorickej ére. Súhlasíte s ním? V akej ére to vlastne žijeme?
Ospravedlňujem sa, ale nie som filozof a v takýchto debatách sa cítim trochu stratený. Myslím si, že Danto chcel povedať, že žijeme v tom istom sebaklame, v akom žili dadaisti po 1. svetovej vojne; nahovárame si, že sa dá začať opäť úplne z ničoho. Je pravda, že o minulosť je malý záujem, no na druhej strane sa umelo zaujímame o dobovú interpretačnú prax. Napríklad William Christie a Les Arts Florissants – je to čistý výmysel, historická konštrukcia. Je to horšie než archeológia! Nemá to oporu vo faktoch. Je to zaujímavý experiment, ale to, čo počujeme, keď sa hrá na starých nástrojoch, je vymyslené. Pripomína to radikálny náboženský fundamentalizmus alebo fetiš.

 Zdá sa, že súčasná hudba sa dostala na úplný okraj záujmu spoločnosti a stala sa v priestore ovládanom reklamou takmer nepodstatnou. Čo vás motivuje venovať sa jej?
V prvom rade, nikdy som si nemyslel, že je relevantná. Nie som preto sklamaný. (Smiech.)

 Hudobná tvorba však má svoj význam…
Vždy mala svoj význam, no zo spoločenského, etického a politického hľadiska bol jej význam vždy marginálny. Výnimku tvoria diktatúry. Šostakovič v sovietskej hudbe má symbolický význam. Hudba môže byť prostriedkom odporu. Terajšiu súčasnú hudbu tvorí mestská, kozmopolitná populárna hudba, ktorá sa dnes rýchlo mení. Vďaka internetu uniká komerčným záujmom a Adorno je dnes málo relevantný. V skutočnosti si však myslím, že nie je menej relevantná ako hocikedy predtým. Otázka stojí takto: Ako udržať tradíciu novej hudby? Pretože bez tradície komponovania hudby všetok záujem o interpretáciu a počúvanie hudby odumrie. Najlepším miestom na pozorovanie vzťahu súčasnej a starej hudby je Čína. Vyrástla tam veľká generácia mladých skladateľov a ich skladby sa tam predvádzajú spolu s dielami západnej tradície. Skutočným domovom pre našu hudobnú tradíciu je Ázia, nie Západ. Tam je budúcnosť. U nás na škole máme študentov z Číny a sú takí disciplinovaní a entuziastickí, ako boli naši dedovia. Majú skladateľov, ktorí spájajú tradičnú hudbu so západnou tradíciou. Nežijeme však v Číne; v Severnej Amerike a v Európe si musíme položiť otázku, čo chceme robiť ďalej.

Nechceme donekonečna opakovať staré schémy – koncerty s predohrami, klavírnymi koncertmi atď. Nechceme angažovať veľké mená, ktoré znovu zahrajú Dvořákov Violončelový koncert. Chceme, aby niekto zahral Glierov Husľový koncert či koncert Roberta Gerharda. Viem vymenovať pätnásť husľových koncertov, ktoré by obecenstvo chcelo počuť. Nechceme Mahlerovu Prvú, ale štyri Schmidtove symfónie, Chaussonovu symfóniu, Sukove a Szymanowského symfónie… Chceme koncerty, ktoré spájajú hudbu a život. Ľudia sa zaujímajú o politiku, sex, náboženstvo, literatúru atď. Ak mám chuť ako interpret vysloviť sa k Mahlerovi (a neviem, či ju skutočne mám), je to len preto, lebo som interpretoval množstvo hudby jeho súčasníkov a snažil som sa korigovať oficiálne dejiny hudby. Mahler je dobrým príkladom, pretože dnes sa z jeho hudby stal gýč. Mahler nikdy nebol gýčový. Mal reálne čo povedať, hovoril to nahnevane, tvrdo, nikdy nie páčivo. Jeho hudba „opeknela“, pretože sa príliš veľa hrá.




Aktualizované: 01. 03. 2016