Logo HŽ

Fausto Romitelli (1963–2004)

Professor Bad Trip

Voľný cyklus Professor Bad Trip talianskeho skladateľa Fausta Romitelliho si získal uznanie takmer okamžite po svojom uvedení a stal sa nielen reprezentatívnou skladbou tohto predčasne zosnulého umelca, ale aj jednou z reprezentatívnych skladieb „vážnej hudby“ nového tisícročia.

Krátka sláva

Fausto Romitelli sa narodil v roku 1963 v hraničnom meste Gorizia (slovinsky Gorica), meste rozdelenom medzi Taliansko a Slovinsko. Vyštudoval kompozíciu na milánskom konzervatóriu, neskôr pokračoval v štúdiách na rôznych kurzoch v Siene (u Franca Donatoniho) a Miláne. Nadšený súdobou francúzskou hudbou odišiel v roku 1991 študovať nové technológie do parížskeho Ircamu, kde neskôr v rokoch 1993‒1995 pracoval ako „compositeur en recherche“. Zároveň navštevoval súkromné hodiny u Huguesa Dufourta a Gérarda Griseyho.
Jeho prvými skladateľskými vzormi boli György Ligeti a Giacinto Scelsi, na ktorých ho upútali husto utkaná faktúra a pomalé premeny. Neskôr nachádzal tvorivé a technicko-kompozičné podnety najmä vo francúzskej spektrálnej hudbe, obzvlášť u Griseyho, ktorému aj venoval druhú časť Domeniche alla periferia dell’Impero (1995–1996, 2000).
Po viacerých úspechoch na medzinárodných skladateľských súťažiach (Amsterdam, Frankfurt, Graz, Štokholm, no najmä po získaní prvého miesta v prestížnej Medzinárodnej skladateľskej súťaži Alfreda Casellu v roku 1989) si Romitelliho hudba  našla pevné miesto na najvýznamnejších festivaloch a koncertoch súčasnej hudby. Objednávky prichádzali od francúzskeho ministerstva kultúry (Acid Dreams & Spanish Queens, Professor Bad Trip: Lesson II), Musiques Nouvelles (Professor Bad Trip: Lesson I), Ictus (Professor Bad Trip: Lesson III), Ircamu (EnTrance), Gulbenkian Foundation (The Nameless City), L’Itinéraire (Blood on the Floor, Painting 1986) či Royaumont Foundation (An Index of Metals).
Romitelliho život bol charakteristický ustavičným cestovaním medzi Milánom, Parížom a rodnou Goricou. Fausto Romitelli zomrel na následky rakoviny v júni 2004 vo veku 41 rokov. Počas svojho krátkeho tvorivého života skomponoval zhruba 30 skladieb, k svojráznemu jazyku sa prepracoval približne v druhej polovici 90. rokov. Spolu s cyklom Professor Bad Trip sa za jeho najlepšie diela považujú skladba Trash TV Trance pre elektrickú gitaru (2002) a multimediálne dielo An Index of Metals (2003), v ktorom fascinujúcim spôsobom pracuje s krátkym, no výstižným citátom – akordom g mol zo skladby Shine on You Crazy Diamond od Pink Floyd.
Romitelli bol jedným z najpozoruhodnejších skladateľských zjavov na prelome tisícročí. Pozostatky jeho umeleckej tvorby, vyše 2000 skíc nedokončených prác, rukopisov partitúr a zbierku skladateľových nahrávok, nedávno získal Hudobný inštitút benátskej Fondazione Giorgio Cini. Môžeme len dúfať, že sprístupnenie náčrtov dokumentujúcich rôzne vývojové fázy (počnúc učňovskými prácami pod vedením Donatoniho až po posledné „parížske“ diela) umožní bádateľom skúmať jeho dielo a napomôže k rozšíreniu zatiaľ nepočetnej literatúry.

Rock a psychedélia

Snáď najnápadnejšou črtou Romitelliho zrelého hudobného jazyka je hybridizácia, preklenutie jazyka západnej umeleckej avantgardy (presnejšie spektralizmu), poučenej analýzou zvuku a procesuálnym myslením, s dravou energiou rockovej (či techno) hudby. Spektrálne techniky, ktorým sa priučil v Paríži, ako napr. vytváranie zložitých súzvukov oscilujúcich medzi „timbrom a akordom“ (dosiahnutých najmä pomocou vypísaných individuálnych dynamík a nástupov jednotlivých nástrojov v hustejších faktúrach), akustické nápodoby elektronických zvukov, zahusťovanie a rozťahovanie spektra či iného súzvukového materiálu, sa Romitellimu priam ponúkali na prácu s hudobným svetom rockovej psychedélie 60. rokov.

Zároveň ho na nej lákala nespútanosť a dravosť, na míle vzdialená sterilnému prostrediu koncertných siení. Romitelli teda stál pred otázkou, ako vstrebať túto energiu a neupadnúť pritom do banálneho zjednodušovania, citátov, paródií či vzdania sa kontroly v prospech improvizácie. Nezriekol sa teda svojich znalostí avantgardy, naopak, dravé výrazivo rocku začlenil do prísne premyslených procesov, zahŕňajúcich prechody od relatívne jasných tónových skupín až po silno skreslené súzvuky, od jasne rozpoznateľného tónu či melodickej linky k zastretému trilkovaniu. Inak povedané, základným formotvorným konceptom je tu ustavičná premena, neustále smerovanie od relatívneho pokoja k momentom napätia či späť.

Znalému uchu tieto procesy evokujú svet Griseyho a jeho Partiels. Čo je však iné, je lipnutie na prehustenej faktúre, celkové preháňanie (repetície, skreslenia atď.) a uprednostňovanie napätia pred pokojom. Reprezentatívne skladby raného spektralizmu, ako spomínané Partiels, sú založené na dialektickom vzťahu ľubozvuku  a neľubozvuku. Ľubozvuk predstavuje harmonické spektrum prevažne v (relatívne) nízkych polohách (cca prvých 12 tónov harmonického radu). Neľubozvuk a „hlukový“ prvok v nej je vlastne chápaný ako anomália a slúži ako základný prostriedok budovania napätia, hnacia sila od a smerom k momentom pokoja (znovuoživujúc vzťah disonancia/konsonancia, na ktorom stojí tonálna hudba).

Súzvuky založené na harmonickom spektre sú v Romitelliho skladbách veľmi ojedinelé, v zrelých dielach ich nenájdeme. Romitelli patrí k nasledujúcej generácii spektrálnych skladateľov, ktorí zaobchádzali s hlukom (šumom, ruchom) v oveľa intenzívnejšej miere. Títo tvorcovia (okrem Romitelliho sú to napríklad Franck Bedrossian, Pierluigi Billone či Dmitri Kourliandski) sa zameriavajú predovšetkým na fenomén zvukovej saturácie, prehustenia. Ich hudba je založená na práci s vypätými energiami, ktoré v sebe nesú hluk, zvukovo prehustený materiál. Romitelli však vypozoroval tento „hlukový“ aspekt, ktorý bol jedným z predmetom skúmania jeho skladateľského okruhu, v hudbe psychedelického rocku a taktiež mu učarovala elektronická hudba, najmä Aphex Twin a Pan Sonic.
Štýlovo-zvukovým východiskom v tejto oblasti mu bol najmä „art rock“ či tzv. psychedelický rock 60. a 70. rokov. Na tejto hudbe ho zaujímal najmä skreslený zvuk elektrickej gitary a klávesov („distortion“), známe z niektorých diel kapiel ako Pink Floyd, Jimiho Hendrixa a z niektorých skladieb The Beatles. Pojem „spektrovo nahustené súzvuky“ možno znie zložito, pre ucho poslucháča „populárnej hudby“ je však zásadným parametrom, „odtlačkom prstov“ umelca. Je to predovšetkým timbre, ktorý vytvára okamžitú rozpoznateľnosť a „feeling“ hudby. Psychedelická inšpirácia sa stala výraznou nositeľkou Romitelliho expresívneho jazyka od skladby Acid Dreams & Spanish Queens z roku 1994 pre amplifikovaný 15-členný súbor (názov skladby, podobne ako Professor Bad Trip, odkazuje na LSD). Romitelli sa však snažil navodiť atmosféru a zvuk rockovej hudby väčšinou na štandardných akustických nástrojoch vážnej hudby, ktoré zvykol doplniť „skreslenou“ elektrickou gitarou, klávesmi, ako aj využitím niekoľkých doplnkových nástrojov (kazoo, ústna harmonika, prípadne jej variant používaný hráčmi na gitare, tzv. „guitar pitch pipe“).

Elektrická gitara v Professor Bad Trip je tak pevne prepojená so zvukom ostatných nástrojov, že jej občasné sóla vlastne ani nevyznievajú ako rockové alúzie, skôr navodia dojem správnej voľby nástroja v danom momente. Dôležitým orchestračným elementom pri klasických nástrojoch sú rôzne neustálené spôsoby hry známe z repertoáru Novej hudby (glissandá, multifoniky, rýchle dynamické vlny), na „rockovom“ zvuku sa spolupodieľajú aj rôzne stupne tlaku na strunu pri sláčikových nástrojoch, jemné podlaďovania a amplifikácia (viď majstrovsky vypracované violončelové kadencie v Professor Bad Trip II, evokujúce Hendrixovu gitaru). „Verím, že populárna hudba zmenila naše ponímanie zvuku a uzákonila nové formy komunikácie. Skladatelia umeleckej hudby, poslední obrancovia umenia, sa dlho bránili každému skríženiu ciest s ,komerčnou‘ hudbou. (...) Mám pocit, že bezhraničná energia, násilný a vizionársky dopad, nemilosrdné hľadanie nových zvukov schopných otvoriť ,dvere vnímania‘ ‒ tieto stránky toho najinovatívnejšieho rocku spájajú výraz, ktorý zaujíma niektorých skladateľov súčasnej hudby,“ 1 uviedol Romitelli.

Professor Bad Trip

Cyklus Professor Bad Trip bol skomponovaný v rokoch 1998–2000 pre súbor 8 hráčov (flauta/basová flauta, klarinet, elektrická gitara, klavír/klávesy, bicie nástroje, husle, viola, violončelo) a elektroniku v Professor Bad Trip I a 10 hráčov (s pridaním trúbky a basgitary) bez elektroniky v Professor Bad Trip II a III. Skladby môžu byť hrané samostatne alebo spolu, tvoriac veľký triptych. Všetky tri časti využívajú ozvučenie akustických nástrojov na dosiahnutie jednoliateho a „rockového“ zvuku. Napríklad violončelové kadencie v 2. časti majú predpísané skreslenie a wah-wah pedál. Myšlienka cyklu sa zrodila počas čítania diel belgického básnika a maliara Henriho Michauxa, v ktorých autor opisuje svoje zážitky s halucinogénmi, konkrétne L‘Infini turbulent (1957), Connaissance par les gouffres (1961), Misérable miracle (La mescaline). V týchto dielach Romitelli nachádzal svoje fascinácie: narušenú perspektívu, mechanizmy objavovania, premien, pominuteľnosť vízií a farieb.

Ako uviedol v texte k programu „Bolo potrebné pracovať s parametrami tak, aby čo možno najpriamejšie evokovali fenomény vnímania opísané Michauxom. Skúmanie halucinačných vnemových mechanizmov sa stalo prostriedkom na preniknutie do klaustrofobického formalizmu súčasnej hudby, útekom ďaleko od Arkádie vznešeného zvuku, nablýskaného, vylešteného a preoblečeného do zámerov, ale bez tela, bez mäsa, bez krvi: v krajine meskalínu (...) vzdelanie a ‚dobrý vkus‘ chýbajú.“ 2 Trilógia sa zároveň inšpiruje triptychom Tri štúdie k autoportrétu maliara Francisa Bacona, na ktorom Romitelliho zaujala silne narušená a zdeformovaná, no rozpoznateľná symetria, tri rôzne deformácie rovnakého základu. Podobne ako Griseyho trojdielna skladba Vortex Temporum z rovnakého obdobia sa teda otázka transformácie pôvodného materiálu stáva základným kameňom veľkého cyklu, rozsiahlej kompozície.


Základnými kompozičnými prostriedkami sú opakovanie melodických fragmentov a variácie opakovaných prvkov na pozadí relatívne statického harmonického sveta, tvoriaceho akýsi pedál. Tieto opakované „slučky“ sú charakteristické svojím tvrdošijným a hysterickým charakterom, dôrazom na skreslený a agresívny timbre. Variáciami týchto motívov dosahuje procesuálnu premenu od jedného bodu k druhému, pričom ťažisko skladby leží práve na tomto procese postupnej premeny, opakovania a zhusťovania zvuku, napätí. Samotné východiskové a cieľové body nie sú až také dôležité. Materiál v Professor Bad Trip sa nerozvíja, skôr oťažieva, zrýchľuje sa, temnie. Romitelli poslucháčom predostiera pravidlá hry hneď na začiatku – už úvodný motív opakuje, zahusťuje, premieňa. Aj tento aspekt pripomína Griseyho Vortex Temporum či niektoré Feldmanove skladby z neskorého obdobia. Elektronika tu neslúži na exhibíciu svojich nedozerných možností. Je skôr nástrojom na „odakademizovanie“ zvuku.

Forma

Pri hlbšom rozbore formy vidíme, že je založená na práci s blokmi, vo vnútri ktorých prebiehajú spomínané opakovania a mikrovariácie. Tieto bloky sú premostené krátkymi prechodmi. Uvedený spôsob výstavby je typickým nielen pre Griseyho rané obdobie, ale aj pre viacerých úspešných talianskych skladateľov (Sciarrino, Donatoni, Scelsi). Formu Professor Bad Trip I môžeme naznačiť takto (viď tabuľka):

Úvod: založený na tónoch as (gis) – g v sláčikoch a harmonike
A: prvý blok, založený na skracovaní krátkeho zvukového komplexu – „motívu“, ktorý začína vzduchom bez tónu v basovej flaute a následnými slapmi basklarinetu. Skracovanie sa deje postupným procesom, na konci ktorého sa štvortaktový motív „vtesná“ do dvoch taktov. Súzvuk cis-gis-g tvorí hlavnú kostru harmonického pohybu a je jedným z pilierov celého cyklu.
Most 1: je založený na opakovanom motíve a dočasne paralyzuje a završuje hudobný tok.
B: časť je charakteristická najmä zostupným klarinetovým motívom a vzostupnými motívmi sláčikov sprevádzaných zahustenou textúrou. Harmonický pohyb sa upriamuje na súzvuk g-cis-gis (obrat súzvuku z časti A).
Most 2: je evokáciou úvodu, založenou na glissande g-gis vo svojráznom zvukovom prevedení v sprievode kazoo a harmoniky.
C: periodická časť, obsahuje malú medzihru pre gitaru a elektroniku.
Most 3: energická pasáž, ktorá sa vracia k počiatočnému súzvuku cis-gis-g v sláčikových nástrojoch.
D: relatívne krátka časť, ktorá je akýmsi prinavrátením materiálu gitarovej medzihry z časti C.
Kóda: založená na zostupných glissandách. Akordika sa upriamuje na niekoľko zhlukov, z ktorých zaujme záverečný súzvuk e-cis-gis-d-g-h (obsahujúci spomínané 3 tóny cis-gis-g), ktorý sa vyskytol už niekoľkokrát v priebehu časti. Tento (ne)periodický návrat k tým istým súzvukom alebo textúram vytvára harmonickú súdržnosť skladby.

Melodika a súdržnosť cyklu

Na dosiahnutie súdržnosti cyklu slúži Romitellimu nielen formový princíp, ale i ostatné parametre, z ktorých je veľmi rafinovanou melodika. Výraznú prevahu majú 2 typy figúr: sú buď tematického charakteru, alebo sú to akési „neutrálne“, no rozpoznateľné figúry začlenené do polyfónie celku. Tieto 2 typy ponúkajú relatívne jednoduchý, no účinný spôsob práce: buď nemenia svoj obrys a register, alebo ho naopak premieňajú. Tieto kritériá potom obohacujú hudobné situácie a zároveň sa zachovávajú v mysli poslucháča.
Z hľadiska vyššej organizácie týchto typov je v Professor Bad Trip najvýraznejším skladateľským prostriedkom konfrontácia zostupných a vzostupných tematických figúr. Prevažujú zostupné figúry stupnicového charakteru (žeby opäť inšpirácia Griseyho skladbami ako Talea či Quatre chants pour franchir le seuil?). Ak porovnáme zostupný motív basklarinetu z 1 časti so vzostupným motívom trúbky z 3. časti, môžeme si povšimnúť takmer identickú výstavbu v protipohybe.


Ďalším dôležitým prvkom je „rozvíjanie“ či skôr nadviazanie na určitý prvok, ktorý bol často nenápadným spôsobom načrtnutý v bezprostredne predchádzajúcej časti či bloku. Napríklad v bloku C prvej časti opakujú klávesy krátku frázu v hlbokom registri, pripomínajúc basgitaru. V 2. a 3. časti tento fragment nadobudne podobu motívu, s ktorým sa dôkladnejšie pracuje. Timbre a polyfonické bloky vytvárajú niekoľko charakteristických zvukových situácií. Z týchto návratov a ich pozorovania pramení poslucháčsky pôžitok. Je to teda kompozícia ako „hra“ spomienok a vedenie bludiskom. Premostenia jednotlivých blokov, napriek ich krátkemu trvaniu, tvoria jeden zo základných formových pilierov skladby.

Romitelliho odkaz

Dôležitosť Romitelliho diela jasne vystihol jeho skladateľský kolega Mauro Lanza nasledovne: „Ako študent, ktorý práve dorazil do Paríža, som zašiel na koncert Espace de Projection. Tu som po prvýkrát počul Faustovu hudbu: prvú časť jeho trilógie Professor Bad Trip. Hlboko mnou otriasla, nielen kvôli príťažlivému miešaniu farieb, ktoré rezonovali spektrálnou hudbou a progresívnym rockom, ale najmä kvôli svojej forme. Na rozdiel od mnohých skladateľov ‚druhej generácie‘ spektralistov sa Fausto nesnažil zbaviť kontinuity a pomalosti (v procesoch): on ich, naopak, gradoval. Opakovanie sa stáva hypnotickým a rituálnym, inharmonické spektrum (teda spektrum, ktoré má buď „stlačené“, alebo „roztiahnuté“ harmonické tóny, zmenšujúce sa smerom nahor v pravidelnom pomere, pozn. A. D.)  metaforou ‚neľudského‘, a polarita chaos-poriadok, typická pre raných spektralistov, sa stala jednosmernou cestou k entropii.

Jeho hudba bola do určitej miery často neosobná ako prírodné fenomény. Energia, vízia a priamočiarosť jeho hudby hlboko ovplyvnila nielen mňa, ale celú generáciu mladých skladateľov.“ 3 Samotný Romitelli sa o dôležitosti zvukovej kvality v jeho kompozičnej práci vyjadril takto: „Stredobodom môjho komponovania je myšlienka ponímania zvuku ako materiálu, do ktorého sa ponáram, aby som mohol kuť jeho fyzikálne a vnemové vlastnosti: zrnitosť, hustotu, pórovitosť, svetelnosť (jas), hrúbku a pružnosť. Z tohto dôvodu je (moja hudba) zvukovou sochou: inštrumentálnou syntézou, anamorfózou, a ustavičným smerovaním k neudržateľným hustotám, skresleniam a interferenciám, aj vďaka pomoci elektroakustických technológií. A čoraz väčšiu dôležitosť kladiem na zvuky prijaté z ,neakademického‘ prostredia a zašpinené, divoké zvuky prevažne ,kovového‘ pôvodu určitej rockovej a techno hudby.“ 4

Poznámky:

1    Michel, P.: Professor Bad Trip. Dostupné cez: http://www.tallersonoro.com/anterioresES/14/Professor%20Bad%20Trip.pdf
2    tamtiež
3    http://taleaensemble.org/a-tribute-to-fausto-romitelli-2/
4    Michel, P.: Professor Bad Trip...

Zdroje:
Alonso, G: El bello arte del ruido. Dostupné cez: http://www.tallersonoro.com/anterioresES/22/Belloartedelruido+Biblio.htm
Michel, P.: Professor Bad Trip. Dostupné cez: http://www.tallersonoro.com/anterioresES/14/Professor%20Bad%20Trip.pdf
Skladateľov profil na stránkach vydavateľstva Ricordi: http://www.ricordi.it/catalogue/composers/fausto-romitelli/

Odporúčané počúvanie:
Fausto Romitelli, Professor Bad Trip, Ictus Ensemble, Cyprès, 2003.




Aktualizované: 02. 06. 2016