Jedného dňa ma nečakaný telefonát teleportoval do neďalekej Trnavy. Vraj je tam v bazáre kontrabas.
Nuž bol.
Vo zvírenom prachu sa mi z neho podarilo vydolovať akýsi tón. Bol tichý, nesmelý, no napriek tomu zvláštne ušľachtilo „voňal“. Ten tón rozhodol a ja som si niesol domov adoptované dieťa nejasného pôvodu. Keď som ho prvýkrát priniesol husliarovi, smial sa. Povedal, že vyzerá, ako keby ho manželka za niekým vyhodila z balkóna. Mal pravdu. Bol natretý syntetickou farbou, praskliny zlepené niečím záhadne čiernym. Na kusy rozlámaný krk bol cez dva plechy priskrutkovaný k telu. Pod ebenovým hmatníkom boli diery, cez ktoré sa dalo pozerať, hlava prešpikovaná skrutkami. Vnútri žilo pár mincí a lietala papierová dvadsaťkoruna. Napriek všetkému sa ho podarilo dostať do akéhosi prevádzkyschopného stavu a ja som začal pravidelne klopať slákom na vysoké okienko ZUŠ-ky na Exnárovej. Učil tam Toník Jaro.
Po troch vysvedčeniach prišlo pár intenzívnych dní s Robertom Balzarom, neskôr dve grécke letá s Petrosom Klampanisom a, samozrejme, veľa, veľa cvičenia. Vymietol som ešte pár klubov a zrazu som stál v bigbande Swingless Jazz Ensemble v Nitre. Na stojane bola rozprestretá plachta nôt, po ktorých mal chodiť môj nos. S každou ďalšou prečítanou notou sa mi napĺňali zabudnuté sny. Sny, ku ktorým ma priviedol on: polorozbitý kontrabas z trnavského bazáru.
Jeho čas sa však začal napĺňať a mne nezostalo nič iné, ako šetriť na niečo, čo bude zodpovedať môjmu novému statusu. Lenže objaviť dobrý kontrabas je veľká náhoda. Vyžaduje si to veľa peňazí, veľa šťastia, veľa lásky, trpezlivosti a času. Vsadil som na finančne podporenú lásku so šťastím. Nevedel som opustiť môjho Trnavčana. Zbalil som ho a odviezol majstrovi Fogadovi na generálku. Kompletnú generálku. Rozlepenie na dosky, zbrúsenie farby, vyladenie dreva, zlepenie, nový lak, nastavenie...
Po dvoch mesiacoch čakania som sa vrátil pre svoj Strunal Schönbach z 50. rokov minulého storočia. Už len pri tej nádhere, ktorá ma tam čakala, sa mi tlačili slzy do očí. No a keď som zahral prvé tóny a prišlo to medovo nadýchané brnenie dreva, stratil som reč... Nevadí, už za mňa predsa bude hovoriť môj nástroj.
Dnes ho mám doma. Vonia ním celý byt. Postupným vyzrievaním lakov a glejov hrá stále lepšie. Bude ma ďalej viesť za snami. Rozhodol som sa dať mu na cestu meno Dobrotka podľa potoka, ktorý tečie popri dielni majstra Fogadu. Veď Schönbach je asi tiež potok.
Na fotografii je Strunal Schönbach "Dobrotka" po rekonštrukcii (foto: P. Konečný).
Článok bol zverejnený v novoročnom dvojčísle časopisu Hudobný život (1-2/2023).
Páčil sa Vám? Ďalšie si môžete prečítať v Hudobnom živote.