Dirigent Marián Lejava povedie orchester Štátnej filharmónie Košice 7. novembra 2024 o 19:00 v Kunsthalle počas koncertu, ktorý bude križovatkou dvoch festivalov súčasnej hudby – Ars Nova a Melos-Étos. Priaznivci súčasného umenia sa tešia už teraz, skeptikov by mal jednoznačne navnadiť rozhovor s dirigentom večera. Slová „starý“, „nový“ a „súčasný“ si vyskloňujeme podľa vzoru Lejava.
V Kunsthalle nás čaká jedna svetová a dve slovenské premiéry, ďalšie súčasné diela či revidovaná verzia Stravinského Symfónií pre dychové nástroje. Čo vám beží hlavou pri mojej tak trochu dramaturgickej skratke?
Program je koncipovaný tak, že jednotlivé diela navzájom komunikujú napriek tak vzdialeným dobám svojho vzniku – najstaršie a najnovšie delí viac ako 100 rokov! Napokon tie „nové“ nemusia pôsobiť až tak novo. Scelsiho I Presagi majú už 66 rokov a Stravinského Symfóniepred štyrmi rokmi prekročili dokonca storočnicu. Tu sa stierajú hranice medzi novou a starou hudbou. Tieto označenia považujem za nešťastné a neuznávam ich.
Rozumiem, no ešte ich opäť použijem. Môžeme sa povenovať spomenutej prechodovej zóne medzi starou a novou hudbou?
Aj hudba Bacha, Beethovena, či Brahmsa má právo znieť súčasne a, naopak, najnovšie diela môžu znieť s pochopením a uznaním odstupu času. Záleží na interpretoch a ich interpretácii. Stravinského Symfónie patria medzi vrcholné diela hudby vôbec a porovnávajúc obe verzie z rokov 1920 a 1947 človek žasne nad dôslednosťou, s akou autor kreuje svoje dielo. Pripomína mi to krajčíra, ktorý vám šije oblek na mieru a dodá vám dokonalý odev, v ktorom – ako sa zvykne hovoriť – môžete aj spávať. Hudba Giacinta Scelsiho udivuje dodnes a patrí medzi najzásadnejších vizionárov s výsostne originálnym dielom. Hudba oboch ženských skladateliek je zase zo sveta diametrálne odlišného vnímania hudby opúšťajúcej tradíciu európskych „dramatických oblúkov“ a ponúka priestor na hlbokú kontempláciu až meditáciu.
Kompletný symfonický orchester počas tohto večera nezaznie ani raz. Čo môže návštevník očakávať?
Naším zámerom bolo ukázať orchester z inej strany. Väčšinou hrajúci v plnom zložení všetkých zúčastnených nástrojových skupín predsa obsahuje dve najsignifikantnejšie skupiny – dychové a sláčikové nástroje. Sláčikové ansámble poslucháči môžu poznať zo samostatných koncertov a literatúra pre takéto teleso je obrovská. To isté platí ale aj o skupine dychových nástrojov a je len škoda, že to obrovské množstvo diel posledných 300 rokov, ktoré vzniklo pre dychové nástroje, sa uvádza len zriedka. Obe skupiny sa potom na krátky čas symbolicky spoja v nesmrteľnej Nezodpovedanej otázke Charlesa Ivesa, aby opäť defilovali vlastnými kompozíciami. A tak, ako je charakteristické pre partitúru symfonického orchestra a jej hierarchiu, skladby pre dychové nástroje program rámcujú, zatiaľ čo sláčiky ju vyplnia svojou nezameniteľnou farbou zvuku.
Ľudia majú na súčasnú hudbu niekedy až skeptický pohľad. Mal by sa návštevník filharmónie z nejakého dôvodu báť diel na Ars Nova?
Bojí sa návštevník filharmónie azda Beethovena, Čajkovského, alebo nebodaj Dvořáka? Bálo sa publikum v ich čase, ktoré chodilo na premiéry ich diel s očakávaním a často so sklamaním odchádzalo? Nejeden velikán zažil fiasko a neúspech, no my máme pocit, že to azda ani nemôže byť tak. Pravdou zostáva, že každý autor, aj ten najväčší, komponoval „súčasnú“ hudbu. Až čas preveril jej kvality a prax vyselektovala tie najúspešnejšie diela. Aj Beethoven má iba deväť symfónií a nehrávajú sa všetky často. Stravinskij i Scelsi patria dnes už medzi klasikov, či chceme alebo nie. My zahráme Stravinského Symfónie 104 rokov po ich vzniku. Nechce sa mi veriť, že v čase ich vzniku by publikum malo problém napríklad s Beethovenovou Siedmou symfóniou alebo Rossiniho Barbierom.
Silná argumentácia... Máte na záver odkaz pre potenciálnych návštevníkov?
Prajem váženým poslucháčom, aby počúvali s otvorenou mysľou a dušou. Aj beethovenovské hrmotné orchestrálne tutti spôsobovali hrôzu a zdesenie prvých poslucháčov. Ale zanechali dôležitú správu o dobe, v ktorej ich autor žil a v ktorej zápasil o každú svoju notu. Predovšetkým prostredníctvom svojej hudby komunikoval s ľuďmi svojej doby, ale aj s ľuďmi nášho veku. Musíme byť iba otvorení a neodmietať a priori tieto odkazy minulosti i prítomnosti.
Originál rozhovoru je uvedený na webe Štátnej filharmónie Košice.
Redakcia: Jana Tomalová, PR manažérka ŠFK
Vstupenky na otvárací koncert festivalu Melos-Étos zakúpite TU.