Hudobné centrum prináša po takmer sto rokoch súbornú reedíciu dlhodobo nedostupnej zbierky nestora slovenskej hudby Viliama Figuša-Bystrého. Tisíc piesní z najrôznejších regiónov Slovenska upravil autor pre sólový klavír strednej náročnosti, čo predstavuje bohatú repertoárovú studnicu pre mladých klaviristov i pre domáce muzicírovanie.
Publikácia vychádza ako súbor desiatich zväzkov po sto piesňach v kazete s pôvodným dizajnom z roku 1925.
Viliam Figuš-Bystrý (1875 – 1937) vyrastal v prostredí meštianskej kultúry. V rokoch 1889 až 1893 študoval na učiteľskej preparandii v Banskej Štiavnici a v roku 1914 absolvoval skúšku pre stredoškolského pedagóga hudby na Hudobnej akadémii v Budapešti. Už od študentských čias komponoval salónne komorné skladby, maďarské, kurucké a iné piesne pre spev a klavír a iné obsadenie. Ako učiteľ v evanjelických školách vystriedal viacero pôsobísk v rámci Rakúsko-uhorskej monarchie. Začiatkom roka 1907 sa vrátil do rodnej Banskej Bystrice, kde od roku 1921 pôsobil v Štátnom učiteľskom ústave a súbežne v Hudobnej škole vo Zvolene.
Bol vynikajúcim klaviristom, organistom, dirigentom aj organizátorom kultúrno-spoločenských a hudobných podujatí. Ako organista účinkoval v evanjelickom kostole v Banskej Bystrici.
Figušov vzťah k ľudovej hudbe a osobitne k piesňam sa formoval postupne, pričom naňho zásadne vplývalo prostredie Zvolenskej Slatiny (Veľkej Slatiny). Krása ľudových piesní a zvykov ho očarila a uvedomil si, že je potrebné zapísať ich a zachovať pre budúcnosť.
Krása a originalita piesní, fujarové či gajdové nôty ho čoraz viac inšpirovali. Študoval ich zápisy a spracovanie pre rôzne obsadenie od iných zberateľov, fokloristov a skladateľov. Pri svojich cestách ich navštevoval a konzultoval s nimi spôsoby zapisovania a úpravy. Boli to najmä Mikuláš Schneider-Trnavský, Béla Bartók, Andrej Halaša, Štefan Fajnor, Daniel Lichard, Pavol Izák, Karol Ruppeldt, Miloš Ruppeldt a ďalší.
Piesne v zbierke Figuš spracoval pre klavír, aby sa mohli uplatniť pri domácom muzicírovaní alebo v školách a na kultúrnych podujatiach. To ho nútilo podkladať piesne durovými alebo molovými harmóniami. Napriek tomu sa snažil rešpektovať aj modálne osobitosti slovenských piesní, v ktorých sú prítomné intervalové osobitosti, najmä typická zväčšená lýdická kvarta. Mody v slovenských ľudových piesňach udivovali a udivujú zberateľov, skladateľov aj interpretov od generácie slovenskej národnej hudby devätnásteho storočia po súčasnosť.
Usporiadanie zbierky je, podobne, ako v iných zbierkach, premyslené, striedajú sa v nej piesne žartovné so smutnejšími, ľúbostné s baladickými a pre deti predstavujú veľmi dobrý základ pre poznanie slovenskej ľudovej hudby. Klavírny part je prispôsobený veku interpretov, ale je spracovaný veľmi dôkladne so zreteľom na obsah danej piesne.
(úryvky z textu Marianny Bárdiovej z úvodu publikácie)
Vydalo Hudobné centrum v spolupráci so Slovenským národným múzeom a Univerzitnou knižnicou v Bratislave.
1000 slovenských ľudových piesní si môžete zakúpiť vo vybraných kníhkupectvách a v našom e-shope:
1000 slovenských ľudových piesní | Spev a klavír / organ | Noty | Hudobne Centrum