Georges Aperghis
GEORGES APERGHIS (1945, Atény) prišiel do Francúzska v roku 1963 a začal spolupracovať s nekonformnými skladateľmi Pierrom Schaefferom, Pierrom Henrym a Iannisom Xenakisom (ten podnietil a inšpiroval niektoré z Aperghisových prvých diel). Jeho vlastný štýl vykryštalizoval začiatkom sedemdesiatych rokov a Aperghis sa ukázal ako originálny tvorca preskupujúci vo svojich dielach hudbu s divadlom. Komplexnú syntézu pre neho predstavovala operná forma: textová zložka je tu zjednocujúcim a určujúcim elementom, hlas je najdôležitejším výrazovým prostriedkom. V roku 1971 vznikali prototypy jeho scénických diel (La Tragique histoire du nécromancien Hieronimo et de son miroir), ďalšie diela potvrdzovali a deklarovali jeho programovosť. Zostal mimo hlavného prúdu súčasnej hudby. Iróniou ostáva premiérová prezentácia na IRCAME až v roku 2000 (Machinations). Toto oneskorené pozvanie odráža neželaný uznanie a jeho schopnosť, vynaliezavosť vo využívaní audiovizuálnych technológií mimo poznatkov a možností, ktoré sa v tejto inštitúcii overili, zistili, ktoré táto inštitúcia ponúkala. Dvojica kompozícii z roku 2000 získala v Európe široký ohlas (Die Hamletmaschine-Oratorio, vychádzajúce z textov Heinera Müllera a predstavenie Machinations (objednávka IRCAM). Spolok francúzskych skladateľov udelil dielu Grand Prix. Aperghis tiež získal Grand Prix National de la Musique v roku 1998.
Dielo (výber): Antistixis pre tri sláčikové kvartetá (1967), Anakroussis pre sedem nástrojov (1967), Bis pre dva orchestre (1968), La tragique histoire du nécromancien Hieronimo et de son miroir pre dva hovoriace a spievajúce ženské hlasy, lutnu a violočelo (1971), La tragique histoire... (1971), Vesper (1972), Die Wände haben Ohren pre veľký orchester (1972), Pandaemonium, opera (1973), Jacques le fataliste, opera, (1974), Histoire de loups, opera (1976), Je vous dis que je suis mort, opera (1978), Liebestod, opera (1981), L'Echarpe rouge, opera (1984), Conversations (1985), Enumerations (1988), Jojo (1990), H, litanie musicale et égalitaire (1992), Die Hamletmaschine, oratórium (1999–2000)