Luigi Nono
LUIGI NONO (1924, Benátky – 1990, Benátky, Taliansko) patril k najvýznamnejším priekopníkom povojnovej avantgardy (spolu s Karlheinzom Stockhausenom, Pierrom Boulezom a Iannisom Xenakisom). Kompozíciu študoval u Gian-Francesca Malipiera a svoje štúdia ukončil pod vedením dirigenta a skladateľa Bruna Madernu; Maderna zostal jeho blízkym priateľom do konca života. Okrem toho absolvoval na Paduánskej univerzite štúdium práva. Do európskeho hudobného života vstúpil začiatkom päťdesiatych rokov ako predstavíteľ Novej hudby vyznávajúci seriálne kompozičné postupy. Na rozdiel od väčšiny svojich súčasníkov tvoriacich na západe sa od počiatku odlišoval zásadným záujmom o spoločenské problémy, zúčastňoval sa na politických akciách talianskej lavice. Prvé Nonove kompozície v rokoch 1950 - 1953 smerovali k pointilizmu, dôraz však kládol na výrazovosť presahujúcu limity daného štýlovu. Hladanie nových výrazových prostriedkov sa u Nona týka rovnako technickej ako aj expresívnej roviny diel. Niekedy využíva rytmic-ké prvky talianskych alebo španielskych tancov. Punktualistickú techniku uplatňuje vo vokálnej hudbe (Cori di Didone), dosahujúc ňou priam objavné farebné efekty. V neskorších kompozíciách badať konfrontáciu so serializmom (Incontri pre 24 nástrojov, 1955). Počiatočné uznanie dosiahol najskôr v Nemecku s tvorbou, ktorú prezentoval na letných kurzoch v Darmstadte. Medzinárodný úspech priniesla v roku 1956 kolínska premiéra grandiózneho diela Il canto sospeso pre sólistov, zbor a orchester. Mnohé zo skladieb venoval dcére Arnolda Schoenberga a zároveň svojej manželke Nurii (Polifonica – Monodica – Ritmica, Epitaph auf Federico Garcia Lorca, La victoire de Guernica, Liebeslied). Nono sa netajil sympatiami k Talianskej komunistickej strane, ktorej bol od roku 1953 členom a ktorej dosah badať v jeho mnohých dielach. Po roku 1960 sa orientoval prevažne na elektroakustické kompozície v milánskom Studio di Fonologia Musicale della RAI (založenom Lucianom Beriom a Brunom Madernom), neskôr v rokoch 1980 - 1985 pracoval vo Freiburg Experimentalstudio.
Výber z diela: Intolleranza 1960, pódiová prezentácia pre sólistov, zbor a orchester (1960 - 1961), Al gran sole carico d’amore, opera (1972 - 1974), Prometeo, tragedia dell’ascolto pre štyri inštrumentálne súbory, dva soprány, dva kontraalty, tenor, miešaný zbor, dvoch hercov a živú elektroniku (1984), Variazioni canoniche sulla serie dell’ op. 41 di Arnold Schoenberg pre orchester (1950), Polifonica – Monodica – Ritmica pre komorný orchester (1951), Composizione pre orchester (1951), Due espressioni pre orchester (1953), La victoire de Guernica pre miešaný zbor a orchester (1954), Liebeslied pre miešaný zbor, harfu a inštrumentálny súbor (1954), Canti per 13 pre komorný orchester (1955), Incontri pre 24 nástrojov (1955), Il canto sospeso pre sólistov, zbor a orchester (1955/56), Cori di Didone pre miešaný zbor a bicie nástroje (1958), Omaggio à Emilio Vedova pre mg pás (1960), Canti di vita e d’amore: Sul Ponte di Hiroshima pre soprán, tenor a orchester (1962), Canciones a Guiomar pre soprán, ženský zbor a nástroje (1962 - 1963), Ricorda cosď ti hanno fatto in Auschwitz pre mg pás (1966), Per Bastiana – Tai-Yang-Cheng pre orchester a mg pás (1967), Contrappunto dialettico alla mente pre mg pás (1968), Musica-Manifesto n. 1: Un volto del mare – Non consumiamo Marx pre hlasy a mg pás (1968 - 1969), Con Luigi Dallapiccola pre šesť hráčov na bicích nástrojoch a živú elektroniku (1979), Fragmente–Stille, an Diotima pre sláčikové kvarteto (1979 - 1980), Omaggio à György Kurtág pre dychy a živú elektroniku (1983), A Carlo Scarpa architetto, ai suoi infiniti possibili pre orchester (1984), Caminantes ...Ayacucho pre alt, flautu, organ a orchester (1986 - 1987), La Lontananza Nostalgica Utopica Futura pre Gidona Kremera, živú elektroniku, osemkanálový mg pás a osem až desať notových stojanov (1987), ‘Hay que caminar’ sognando pre dvoje huslí (1989).