Martin Burlas
MARTIN BURLAS (1955, Bratislava) po maturite na gymnáziu (paralelne sa v súkromnom štúdiu venoval hre na klavíri (M. Masariková) a kompozícii (J. Hatrík), študoval kompozíciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (Ján Cikker). Po absolutúriu roku 1980 pôsobil ako hudobný režisér vo vydavateľstve Opus a v Slovenskom rozhlase. Od roku 1995 je umelcom v slobodnom povolaní. V dôsledku odmietania spolupráce s oficiálnymi inštitúciami (ktoré o. i. znemožnili uvedenie Burlasovej opery Ružové kráľovstvo, ktorá vznikla na objednávku), Martin Burlas založil niekoľko súborov (Maťkovia, Ospalý pohyb), neskôr, v 90. rokoch spolu s Danielom Matejom a ěalšími skladateľmi VENI ensemble, Transmusic comp., Vitebsk Broken, Požoň sentimentál, VAPORI del CUORE. Zároveň intenzívne spolupracuje so slovenskou alternatívnou rockovou scénou. V roku 1999 spolu s Ľubom Burgrom, Zuzanou Piussi a Danielom Salontayom zakladajúci člen formácie Dogma. Od januára 2000 pracuje v Hudobnom centre v Bratislave a spolu s Ľubom Burgrom zakladá Združenie pre súčasnú operu.
Burlasov záujem o hudobné umenie bol od samého začiatku „dvojdomý“. Ak ho v jeho kompozičných začiatkoch na jednej strane priťahovala tvorba a idey hudobnej avantardy, predstavujúcej zakázané ovocie normalizačného obdobia, rovnako silnú afinitu prejavoval aj k nekonformným konceptom rockového umenia... Ideál nekompromisnosti a odpor voči tradovaným kompozičným metódam a výpovediam spôsobili, že sa na začiatku 80. rokov stal najradikálnejším predstaviteľom nastupujúcej skladateľskej generácie (Breiner, Godár, Kolkovič, Kubička, Szeghy) a prelom k novej poetike slovenskej hudby priniesli najmä jeho (elektroakustické) kompozície... Už v týchto skladbách, v ktorých súčasná kritika videla primárne prejavy vtedajšej západnej hudby (najmä minimal music), nastolil základnú orientáciu svojej poetiky, syntetizujúcu hudobný artefakt so spoločensko-kritickou výzvou či výkrikom... Až z dnešného časového odstupu možno povedať, že spomínané skladby patrili k prvým prejavom tzv. hudobnej ekológie v svetovom meradle.
Vladimír Godár
Dielo (výber): Nénia pre sláčikové kvarteto (1979), Hudba pre Róberta Dupkalu pre sláčikové kvarteto, syntezátor, zvony, čembalo a flautu (1981/1990), Plač stromov pre mg pás (1981), Sotto voce pre miešaný zbor a orchester (1982), Hudba k rozlúčke pre dva melodické nástroje, violončelo, fagot a klavír (1982), Predposledné leto pre harfu, celestu, klavír, vibrafón, marimbu a komorný orchester (1984), Hymnus pre zabudnutých pre husle, violončelo a klavír (1984), Koľajnice bez vlakov pre klavír (1984), Oáza pre mg pás (1985), Decrescendo pre hoboj, violončelo, fagot a čembalo (1986), Simultánne kvarteto pre violončelo, trombón, gitaru, klavír a bicie nástroje (1987), Ružové kráľovstvo, opera (1984–1987), 33 pre komorný súbor (1987), Kríž a kruh pre 2 trúbky a mg pás (1989–1990), happening Hexenprozesse (1991), Zavesené žily (1992) pre komorný súbor, Z môjho života pre komorný súbor ad lib. (1992), Building A New Society pre komorný súbor (1993), Talking about paradise lost, mg (1993), Súmrak bohov (1993), Bricks Game pre elektronickú hračku a komorný súbor (1994), Krásna udalosť pre mg pás (1995), Overload pre mg pás (1996), Mutrans pre mg pás (1996), Nový začiatok. (Nová nádej) (1998), Zbytočný záchvev pre husle, violu, violončelo klarinet a klavír (1999), Údel, opera pre 3 až 5 spevákov a komorný orchester (2000), Offertorium pre barokové nástroje (2000), Zábava až do smrti pre flautu, klarinet, violu, akordeón, elektrickú gitaru, syntezátor, klavír (2000), Chorál (pre) nereagujúcich pre akordeón a záznamník (2001).