Mauricio Kagel
MAURICIO KAGEL (1931, Buenos Aires) študoval hudbu (viac súkromne), literatúru a filozofiu na univerzite v Buenos Aires. Roku 1949 sa stal umeleckým poradcom Agrupación Nueva Musica. V rokoch 1952 – 1956 pracoval ako filmový kritik pre časopisy Gente de Cine a Nueva Vision. Od roku 1955 pôsobil ako korepetítor a dirigent v Teatro Colón. Ako držiteľ DAAD štipendia presídlil roku 1957 do (Západného) Nemecka, kde žije doteraz. Od roku 1960 prednášal na Prázdninových kurzoch v Darmstadte, v rokoch 1964 – 1965 pracoval na Newyorskej štátnej univerzite v Buffalo a roku 1967 na Filmovej a televíznej akadémii v (Západnom) Berlíne. Viedol kurzy Novej hudby v Kolíne a Škandinávske kurzy Novej hudby v Göteborgu. Od roku 1974 prednášal o novom hudobnom divadle na Vysokej hudobnej škole v Kolíne. V rokoch 1988 – 1989 bol sídelným skladateľom v Kolínskej filharmónii. Ako prednášateľ i výkonný hudobník cestoval po celom svete.
Kagelova tvorba zahŕňa drámy, komorné, vokálne a orchestrálne diela, filmy a rozhlasové hry. Okolo roku 1960 vytvoril žáner tzv. inštrumentálneho divadla, v ktorom inscenuje napríklad kompletné vystúpenie hudobníkov, alebo hráčovi na violončele „nainscenuje“ hru s kockami a pod. Venoval sa tiež objavovaniu nových zvukových sfér a rád používal nové nástroje alebo neobvyklé zvukové zdroje. Od čias svojej koláže Ludwig van (1969) sa čoraz viac zameriaval na úlohu skladateľa pri transformovaní klasickej hudby, ktorá v jeho rukách podlieha vždy určitému druhu dekompozície (opera ako žáner sa stáva sama sebe témou v Staatstheater). Vyvrcholením Kagelových historicko-kolážových diel sa stala koláž Sankt Bach Passion, ktorá hudobne prerozpráva Bachov život. Príležitostne sa zasadzoval za politické témy (Der Tribun) a zasiahol aj do „akustickej teológie“ (Die Erschöpfung der Welt). V osemdesiatych rokoch sa Kagel ešte intenzívnejšie začal venovať tradícii v spojení s kolážou: akoby preveroval spôsobilosť minulosti pre súčasnosť, pričom sa nijako nevzdáva zásady zaviesť jednoznačné detaily do mnohovýznamových kontextov: zámerným výsledkom je odcudzenie, hra s návykmi, s očakávaniami, s ilúziami. Cieľom je aktivizácia myslenia a pozornosti poslucháčov, divákov: nič nie je isté. Skepsa a paradox ako základný princíp tvorby.
Dielo (výber): Sláčikové sexteto (1953 – 1957), Heterophonie (1959 – 1961), Pas de cinq (1965), Himmelsmechanik (1965), Camera obscura, chromatická hra pre svetelné zdroje a hercov (1965), Staatstheater (1967), Acustica (1968 – 1970), Privat pre jedného poslucháča pre magnetofóny, telefón, rozhlasový príjimač, televízor, vysávač, kávový mixér, sprchu, písací stroj, záclony, dvere a okná, splachovací záchod, riad, kľučku na dverách atď. (1968), Haleluja pre hlasy (1968), Ludwig van (1969), Atem pre dychové nástroje (1970), Charakterstück pre citarové kvarteto (1971), Die Erschöpfung der Welt (1982), Händelvariationen (1971 – 1972), Mare nostrum, objavenie, upokojenie a konverzia stredomorského priestoru kmeňom z Amazónie pre kontratenor, barytón a komorný súbor (1973 – 1975), Kantrimusik, pastorále pre hlasy a nástroje (1973 – 1975), Aus Deutschland, opera (1977 – 1980), Finale pre komorný orchester (1981), Szenario pre sláčiky a mg pás (1982), ... nach einer Lektüre von Orwell, rozhlasové vysielanie v metanemeckom jazyku (1983), Sankt-Bach-Passion (1984 – 1985), Tanz-Schule, balet (1985), Old / New, štúdia pre sólovú trúbku (1986), Ein Brief, koncertná scéna pre mezzosoprán a orchester (1986), Mitternachtstück pre hlasy a nástroje (1986), Hudba pre klávesové nástroje a orchester (1988), 3. sláčikové kvarteto (1988), Quodlibet pre ženský hlas a orchester (1989), Les idérs fixes, rondo pre orchester (1989), Fragmente Ode pre dvojzbor, dychové a bicie nástroje (1989), Liturgien pre sólové hlasy, dva zbory a veľký orchester (1990), Die Stücke der Windrose pre salónny orchester (1989 – 1991), Konzertstück pre tympany a orchester (1992).