{"content":"\n    <div class=\"detail-content\">\n        \n        <strong>O diele:</strong> <p>Približne v polovici deväťdesiatych rokov sa mi dostalo do rúk niekoľko CD so slovenskou súčasnou hudbou, profilujúcich - okrem iných - aj skladateľov mojej generácie. Ako prvé som si uvedomil, že na rozdiel odo mňa sa väčšina z nich odvrátila od európskej avantgardy smerom k postmoderne. Keď sme o niekoľko rokov neskôr s Vladom Godárom znovu nadviazali kontakt, namiesto rozsiahlej diskusie o našich názoroch na modernú hudbu sme sa dohodli, že si prečítam niektoré z jeho publikácií na túto tému. Vtedy mi napadla myšlienka: čo ak sa mi budú Vladove argumenty voči avantgarde zdať také presvedčivé, že nebudem ďalej schopný písať hudbu v mojom súčasnom štýle? Ako experimentálnu odpoveď na túto otázku som napísal Nostalgiu pre klavírne trio, ktorá je dodnes mojou \"najkonzervatívnejšou\" a najtonálnejšou skladbou.</p><br>\n        <em>(autor, in: bulletin k Nedeľnému matiné GMB, 12. februára 2006)</em><br>\n        <br>\n        \n\n        <p>\n                <p><strong>Prvé uvedenie na Slovensku</strong></p>\n                \n                \n                12.02.2006, Rok slovenskej hudby,\n                Mirbachov palác,\n                Bratislava,\n                SK\n\n<br><span class=\"type\">Interpreti: </span>Klavírne trio Istropolis\n                <br>\n\n\n            </p>\n    </div>\n"}