{"content":"\n    <div class=\"detail-content\">\n        \n        <strong>O diele:</strong> <p>Sú skladby, o ktorých je radosť písať a na druhej strane sú skladby, ktoré sa priečia vysvetleniu. Tiché slzy otcov spadajú do druhej kategórie. Pred pár rokmi som sa dopočul o kompozičnej súťaži Medzinárodnou spoločnosťou kontrabasistov (ISB) - organizácie, ktorej existencie som si dovtedy nebol vedomý. Súťaž bola rozdelená na tri kategórie, jedna z nich bola pre skupiny dvoch až piatich kontrabasov. Samotná predstava súboru piatich kontrabasov mi pripadala takmer surrealistická. Ako bývalý basgitarista mám doteraz silný citový vzťah k najnižšiemu nástroju sláčikovej \"rodiny\", veľmi dôležitému a zároveň veľmi nedocenenému. Napriek tomu som mal pocit, že napísať niečo pre súbor kontrabasov mi bolo cudzie, rozhodne v danom období. O niekoľko týždňov neskôr, akoby z čistého neba, sa v mojej mysli zjavila skladba pre päť kontrabasov. Takmer kompletná, ja som v podstate napísal to, čo som v tom momente počul. Neboli tam žiadne nehudobné asociácie, žiaden pokus o riešenie inštrumentálnych alebo kompozičných problémov. Skladba sa jednoducho \"stala\". A pokiaľ ide o jej názov, nuž, meno je len meno. Nakoniec som ju poslal na súťaž ISB, kde dostala čestné uznanie.</p><br>\n        <em>(autor, in: bulletin Melos-Étos 2005)</em><br>\n        <br>\n        \n\n        \n    </div>\n"}