{"content":"\n
\n \n O diele:

Hovorí sa, že hudba je „umenie v čase“. Hodiny Vesmíru tikajú od nepamäti. Z toho tajemného tikania sa vynoril čas živých stvorení, čas ľudskej histórie a napokon čas každého z nás. Prežívaný ľudský čas, o ktorom vieme, že „nevieme dňa ani hodiny“. Že každé naše predsavzatie – ak ho vôbec budeme môcť – smieť dokončiť, môže byť tým posledným. Akýmsi epilógom nášho nepatrného príbehu. V umení sa toto základné poznanie prejavilo – prejavuje takými kategóriami ako pátos či „passionato“ na jednej strane a „čas adagia“ (Bohdan Pociej), tzn. Čas kontemplácie, meditácie na strane druhej. Pripomínajú, že umenie nie je v pravom rade záležitosťou akejsi estetiky, ale výrazom existencie. Vyplýva z toho, že hudba sa stáva umením vtedy, ak sa chronometrický abstraktný čas stáva „časom v hudbe“ – časom prežívaným v intenciách uvedených kategórií. Vedeli o tom svoje nielen tzv. klasikovia s Beethovenom v čele a nielen predhistorickí muzikanti (šamani?), ale všetci tí, čo sa nedali – povediac s Maxom Picardom – na „útek pred Bohom“. Samozrejme nielen v hudbe – viď Ingmar Bergman „Šepoty a výkriky“. Aj pre umenie platí imperatív: „Predaj, čo máš, rozdaj chudobným...“, to znamená: rezignuj na to, čo si v tejto sfére nadobudol (skúsenosti, erudíciu), čo ti dali, čo ťa naučili: musíš prekonať „zrozumiteľnosť“ všednej reči, ak máš dať výraz svojmu bytiu „tu a teraz“, lebo iba „šepoty a výkriky“ majú (snáď?) šancu zaradiť sa do sféry symbolov tajomstva Bytia.


\n (Roman Berger (Na Zelený štvrtok 2010))
\n
\n \n\n

\n

Prvé uvedenie na Slovensku

\n \n \n 13.04.2010,\n Koncertná sieň Dvorana,\n Bratislava,\n SK\n\n
Interpreti: Branislav Dugovič (cl), Ján Slávik (vc), Ladislav Fančovič (pf)\n
\n\n\n

\n
\n"}