{"content":"\n    <div class=\"detail-content\">\n        \n        <strong>O diele:</strong> <p style=\"margin-bottom: 0cm;\">Človek a jeho vnútorný svet je dominantnou ideou takmer všetkých mojich skladieb. Aj táto skladba chce byť akousi „sondou“ do psychiky dnešného človeka s tendenciou odkryť, alebo aspoň poodhaliť dobre utajené stavy, či obrazy jeho vnútra. Moja opätovná snaha hudobne vyjadriť a zachytiť variabilitu jeho psychických stavov a emócii, ale najmä neustálu premenlivosť jeho vnútorného nepokoja v konflikte s často rozporuplnou realitou bytia, podmienila aj adekvátnu dramatickosť i rapsodickosť celého hudobného procesu skladby.</p>\r\n<p style=\"margin-bottom: 0cm;\"><em>Koncert </em><em>pre husle a orchester, op. 55 </em>(2008-09) som napísal na podnet huslistu Mareka Zwiebela, ktorý nielenže s \"warchalovcami\" v roku 2006 na BHS úspešne prezentoval moje staršie Concertino pre husle a sláčiky op. 11, ale pri jeho genéze bol zároveň aj excelentným konzultantom. Koncert som koncipoval v klasickej trojčasťovej forme s akcentom na jeho celkový dramatický priebeh. Podobne ako vo väčšine mojich skladieb, aj v tejto som uplatnil svoj modálny princíp,v ktorom dominuje polyfonické štruktúrovanie hudobného procesu s dôrazom na využitie rôznych kontrapunktických techník a postupov. Avšak aj tu majú takmer všetky horizontálne i vertikálne tvary (motívy, témy i súzvuky) spoločný dvanásťtónový základ, ale stále v kombinácii s viacerými melodickými i harmonickými prvkami modality. Dvanásťtónový (seriálny) princíp som tu využil pri kreovaní takmer všetkých tematických i harmonických tvarov, preferujúc pritom quasi „klasickú“ motorickosť procesu v jednotlivých častiach. V prvej časti koncertu, po prezentácii dvanásťtónového materiálu v rámci pomalej introdukcie, ktorý je konštantný pre celú skladbu (v lineárnej i vertikálnej podobe), je dominujúca rapsodickosť celého procesu podriadená sonátovému princípu. Po exponovaní troch charakterovo kontrastných tematických subjektov (hravého, lyrického a razantného), nasleduje širšie evolučne kreovaný ich vzájomný vnútorný konflikt, kulminujúci napokon v husľovej kadencii, ktorá je zároveň prípravou rezultujúcej a v \"zlatom reze\" skrátenej voľnej reprízy. Druhá časť je vystavaná ako dynamicky klenutá, naliehavá, introvertne nepokojná a zároveň otvorená medzihra, ktorá chce byť akousi transcendentnou meditáciou sólistu (q. kadencia) na viac-menej ostinátnom (statickom i pulzujúcom) pozadí. Záverečná časť je skoncipovaná ako rondo s charakterom \"nervóznej\" tanečnosti, v priebehu ktorého sú návraty jeho energickej témy metro-rytmicky modifikované a vystriedané charakterovo kontrastnými plochami, vytvorenými napr. metamorfózou samotnej témy, variantom vedľajšej témy z prvej časti, či epizodickým uvedením štylizovaného folklórneho prvku. Nasledujúca kadencia sólistu s vibrafónom je predzvesťou širšie koncipovanej kódy, v ktorej na spôsob \"resumé\" (ako reminiscencie) následne zaznejú fragmenty takmer všetkých tém koncertu.</p><br>\n        <em>(autor, in: bulletin Nová slovenská hudba 2010, s. 6 – 7.)</em><br>\n        <br>\n        <p>\n            <strong>Časti diela:</strong><br>\n\n                Adagio animato\n                \n                <br>\n\n                Intermezzo\n                \n                <br>\n\n                Allegro comodo\n                \n                <br>\n            </p>\n\n        <br><p>\n                <p><strong>Prvé uvedenie na Slovensku</strong></p>\n                \n                \n                07.11.2010,\n                Nová slovenská hudba,\n                Malé koncertné štúdio Slovenského rozhlasu,\n                Bratislava,\n                SK\n\n<br><span class=\"type\">Interpreti: </span>Marek Zwiebel (vn), Štátny komorný orchester Žilina, Marián Lejava (dir.)\n                <br>\n\n\n            </p>\n    </div>\n"}