{"content":"\n
\n \n O diele:

Metamorfózy majú päť častí, ale keďže prvé tri sú spojené attacca, lepšie je vravieť o troch častiach. K prvej trojici sa družia autorove spomienky na roky 1935 až 38. Jemná idyla predvojnového života prechádza do vášnivosti druhej časti. V tretej časti vo forme scherza sa skladateľ vyrovnal s rušnými, až tragickými udalosťami okolo mníchovskej zrady a po nej. Prvá časť je monotematické prelúdium postavené z motívku, ktorý je zároveň základnou bunkou, možno povedať kľúčom k celej suite; obsahuje charakteristický sekundový melodický pokles, ktorý hrá dôležitú úlohu nielen v Metamorfózach, ale ktorý možno u Suchoňa sledovať už od Baladickej suity. V druhej časti sa uplatňuje vášnivá suchoňovská melodika nesená vnútorným dynamizmom. Tento dynamizmus vytvára veľké jednotné plochy, hoci tematicky vnútorne členené. Nie je to dynamizmus jednotnej gradácie, ale sú tu i peripetie, utvrdzovanie sa na dosiahnutých hladinách. Tento dynamizmus pozná napríklad hneď v nasledujúcom scherze i náhle skoky, prekvapenia a výbuchy. V druhej časti je dôraz položený na vyspievaní vedúcej melódie a nie na kontrapunktickej výstavbe celku. Zato attacca pripojené scherzo je obzvlášť v okrajových častiach stavané silne kontrapunkticky: na začiatku na spôsob fúgovej expozície, pričom odpoveď nie je na čistej, ale na zmenšenej kvinte; v repríze na spôsob sonátového rozvedenia. Stredná časť je nevýbojná a je skoro až bizarná. Kóda je taká rozsiahla, že pôsobí dojmom samostatnej časti. Oproti predchádzajúcim častiam je scherzo prudké, až drvivé.

\r\n

Druhý celok (štvrtá časť) začína a neskôr aj končí v obdobnej idyle, ako začiatok Metamorfóz, a v týchto ohraničujúcich častiach je aj budovaný zo vstupnej témy celku. Orámovaná idylou prebieha tu čo do tematického bohatstva najvitálnejšia hudba Metamorfóz. Mohlo by sa tu hovoriť o rondovej forme, ale bez opätovných návratov refrénu. Tematickú bohatosť sceľuje bohatý jednotný dynamický prúd, rovnaký vnútorný elán, a to tak, že na prvé počutie si ani neuvedomujeme tematickú výstavbu. Po viacerých počutiach nám vystúpi jednoliatosť i po tematickej stránke v tom, ako Suchoň spája a spracúva témy dovedna.

\r\n

Posledná časť predstavuje i vo svojej veľkosti, i v závažnosti hudby najdôležitejšiu časť celku. Suchoň ju postavil i čo do formovej komplikovanosti najdômyselnejšie – ide tu o skrytú sonátovú formu. Celé Metamorfózy majú teda po stavebnej stránke takúto gradačnú líniu: prvá časť je jednodielna, druhá piesňová, tretia scherzová s triom a kódou, štvrtá je skrytou rondovou a piata skrytou sonátovou formou. Sonátová forma umožnila Suchoňovi priblížiť sa k symfonickej básni. Stredná časť – rozvedenie – zjavne líči hrôzy druhej svetovej vojny a záverečné Allegro moderato začínajúce víťazným motívkom corny ním vyvrcholí do triumfu a radostným pátosom oznamuje koniec vraždenia a vytúžený mier.

\r\n

Skladateľ chcel pôvodne nazvať Metamorfózy Variáciami na vlastné témy. No nejde tu o variačné obmeny jednej témy, prípadne skupiny, ale o skladbu bohato polytematickú. Je pravda, že niekde možno sledovať príbuznosť s témami z prác komponovaných v rokoch, na ktoré Metamorfózy spomínajú. Nikde však nenájdeme citát, aspoň nie v závažných témach. Sú to v pravom slova zmysle metamorfózy – aj ako forma – muzikantsky prežitých udalostí. Tým sú potom vysvetliteľné spoločné hudobné názvuky. Celok vyznieva ako veľká rapsódia s vysoko koncentrovanou koncepciou. Suchoň nie je hľadačom nových zvukov za každú cenu, no predsa je toto dielo po zvukovej stránke jedinečne farbisté. Nehľadá za každú cenu ani osobité zvraty melodické a harmonické – a predsa je osobité, dalo by sa povedať, každou svojou notou.


\n (Jozef Kresánek, in: predslov k partitúre, Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1959.)
\n
\n

\n Časti diela:
\n\n Andante con moto\n 2' 51''\n
\n\n L'istesso tempo\n 3' 38''\n
\n\n Allegro moderato\n 7' 01''\n
\n\n Larghetto\n 7' 06''\n
\n\n Allegro feroce\n 11' 28''\n
\n

\n\n

\n

Prvé uvedenie na Slovensku

\n \n \n 22.10.1953,\n Bratislava,\n SK\n\n
Interpreti: Slovenská filharmónia, Ľudovít Rajter (dir.)\n
\n\n\n

\n
\n"}