Logo HŽ

Nevšedný umelecký zážitok v košickej opere

V súčasnosti sa každý obdivovateľ operného umenia môže rozhodnúť o spôsobe, akým chce spoznávať diela, autorov, inscenátorov, rôzne režijné prístupy, javiskové stvárnenia, dirigentov, spevácke aj inštrumentálne výkony operných divadiel prakticky z celého sveta prostredníctvom internetových streamov, filmu a televízie, priamych alebo oneskorených prenosov a pod. Napriek tomu účasť na „živom“ predstavení zostáva nenahraditeľným spôsobom vnímania umeleckého diela, premiéra a nové naštudovania sú mimoriadnou udalosťou, vrývajú sa do pamäti diváka a účinkujúcich na mnoho rokov.

Dodnes si pamätáme na výnimočné naštudovanie Verdiho opery Otello z roku 1971 vďaka réžii Drahomíry Bargárovej a nezabudnuteľnému tenoristovi Jozefovi Konderovi pod taktovkou veľkého znalca talianskej opery Borisa Velata. Až po uplynutí dlhých desaťročí sa súčasné vedenie opery v Košiciach odhodlalo pristúpiť k inscenácii náročného diela pre nové generácie poslucháčov, divákov a celý operný súbor. Kým prvú inscenáciu Otella naštudovali výhradne členovia „domáceho“ súboru v jednom obsadení, dnes sa v pracovnom tíme zišli viacerí umelci zo zahraničných scén v dvoch speváckych obsadeniach, ktoré dnes už nie sú žiadnou výnimočnosťou. Z Maďarska prizvali Košičania k spolupráci operného režiséra Viktora Nagya, scénografa Balázsa Horesnyiho a kostýmovú výtvarníčku Erzsébet Rátkaiovú. Český zbormajster Lukáš Kozubík už patrí do menoslovu domáceho súboru, rovnako aj nový šéfdirigent Vinicius Kattah z Brazílie. Stretli sa tu osobnosti, inscenátori, ktorí sa zhodli v názore na dielo, na dokonalosť hudobného a dramatického cítenia troch velikánov umenia: Williama Shakespeara, Giuseppe Verdiho a libretistu Arriga Boita. Pre súčasného diváka vytvorili hudobnú drámu, v ktorej základným inscenačným cieľom sa stalo jednotné hudobno-dramatické dielo vrcholného romantizmu.

Režisér V. Nagy rešpektoval prvoradosť hudobného naštudovania opery. Dramatický vývoj a napätie dosiahol na pôvodnom klasickom dejovom pôdoryse z 15. storočia, v ktorom zdôraznil spletité vzťahy ľudí, večný boj dobra a zla, kontrasty a symboly. Divák si mohol ľahko uvedomiť schopnosť človeka, jeho silné a slabé stránky, fakt, že silu jednotlivca akokoľvek obdareného možno zneužiť proti nemu prostriedkami známymi aj zo súčasnosti, ako sú klamstvo, výmysly, vraždy, zneužívanie citov, lásky a čestnosti. „To je odkaz Otella, o tom to dielo je a vždy bude!“ vyjadril svoj názor pred premiérou režisér Nagy. Hoci Otello je často inscenovaný ako muž čiernej pleti, jeho Otello je výnimočný, nevšedný a farba pleti nie je podstatnou, veď napríklad jeho predstaviteľ, tenorista Titusz Tóbisz, je fyzicky iný, zdanlivo neprekonateľný obor v silnej telesnej kondícii, a predsa podľahne zlobe a strate dôvery.

Obdivovali sme režisérovu „drobnokresbu“ v stvárnení postáv, ladné pohyby rúk, situačné zosúladenie členov zboru – dokonca pohyb podľa tónov partitúry! Evidentná je jeho spolupráca s výtvarnou a svetelnou zložkou. Scénograf B. Horesnyi postavil na obvode točne poloblúk, náznak kamenného paláca s orientálnymi okennými otvormi, písmom a schodišťom, do ktorého vstupovali podľa potreby jednotlivci, ba aj zbor podľa dôležitosti, ale dejové akcie sa diali na proscéniu (bočné lóže občas nevideli do hĺbky javiska). Symboliku večného ľudského hľadania spoločne vyjadrili na pripevnenom centrálnom kolese, akomsi znaku majáka, smerovania, ktorého odraz na okrúhlom pôdoryse bol virtuálnym obrazom bludiska (známej detskej hračky), čím zamestnávali pozornosť a myslenie divákov. Mimoriadny úspech dosiahol režisér najmä v pijackej scéne, obraz zaškrtenia Desdemony by sa žiadalo dotvoriť. V súvislosti so scénickou zložkou inscenácie je nutné spomenúť aj pôsobivé kostýmy a mimoriadne náročné technické stvárnenie kolektívom scénickej a kostýmovej výpravy.

Významnou zložkou predstavenia bol jednoznačne úspešný a dokonale sústredený spevácky zbor. Zbormajster L. Kozubík dosiahol, že aj pri najvýraznejších tempách a dynamických zmenách bol zbor vždy presný a farebne jednotný, schopný hereckej akcie, neustále v pohybe, pri hrách alebo dramatickom deji. Využitím zriedkavo exponovaného detského speváckeho zboru v hudobne pôsobivom spevnom intermezze navodil zbormajster pokoj a umiernenú atmosféru.

Šéfdirigent V. Kattah sa do análov košickej opery zapísal vlaňajším uvedením Mozartovej opery Don Giovanni, ako aj slávnostným koncertom k 100. výročiu vzniku ČSR. Výkon, ktorý dosiahol v Otellovi spoluprácou všetkých zložiek, ale hlavne orchestra, zboru a sólistov, je jedinečný.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

http://hc.sk/en/hudobny-zivot/clanok/hudobne-divadlo/1571-nevsedny-umelecky-zazitok-v-kosickej-opere/



Updated: 08. 03. 2019