Logo HŽ

Archeológia identity Lucie Čarneckej

Nová rubrika „Medzi“ mapuje umenie, ktoré sa niektorým svojím aspektom pohráva s hranicami medzi umeleckými druhmi a žánrami, medzi hudbou a inou oblasťou života, amatérstvom a profesionalitou, alebo umením a gýčom. Má byť sondou do hudobných udalostí, ktoré bežne nie sú reflektované v hudobných časopisoch, no patria do umeleckého sveta skladateľov a interpretov vážnej hudby. V prvom diele predstavujeme mladú slovenskú sochárku, performerku a novinárku Luciu Čarneckú, ktorá sa v roku 2015 objavila na festivale Orfeus 2015 ako interpretka na vlastnom vizuálno-zvukovom objekte v kompozícii Lenky Novosedlíkovej a ktorej výtvarná tvorba má často aj zvukový rozmer. Vyštudovala divadelný manažment a produkciu na VŠMU a odbor socha, objekt, inštalácia na VŠVU v Bratislave. Čo ju však živí, je novinárska práca, v rámci ktorej sa venuje najmä zahraničnej politike.

K svojmu artovému štýlu ležérnej elegancie pridá sako, „podsadí hlas“ a stáva sa novinárkou, ktorá kladie otázky o medzinárodnej politike. „Je to tiež tak trochu performance,“ opisuje Čarnecká svoj plynulý prechod medzi svetom faktov a svetom ich umeleckej reflexie. Zároveň to predstavuje jednu zo stratégií, ako si zorganizovať život a ostať zároveň umelecky slobodná, ale aj jej osobnú tému v umení sledujúcom rôzne podoby identity človeka.

Čarneckej tvorba neustále osciluje niekde medzi existujúcimi kategóriami vytvárajúc mosty a nečakané prieniky medzi odlišnými svetmi. Často tvorí v spolupráci s inými umelcami (vrátane hudobníkov), tak, že jednotlivé umelecké vstupy vrastú do jediného celku. „Pri spolupráci je to vždy tak, že ideš do niečoho spoločného a vzdávaš sa aj mnohých svojich vecí, robíš kompromisy. Už to nie je tvoje, ale niečo nové, spoločné.“ Ako performerka sa v autorských výtvarných inscenáciách ocitá medzi výtvarným umením a divadlom. Jej sochárska tvorba má niekedy nehmotné výstupy (virtuálna socha Ona a cudzinci z Jericha, 2017), inokedy sa stáva hudobným nástrojom (Hapticko-zvukový objekt, 2013).

Zo všetkých týchto svetov skladá svoju mozaiku, ktorá má čitateľný svojský rukopis: je ním silné expresívne gesto, nahromadenie až preháňanie emócií, od vyumelkovaných póz až po necenzurovanú hystériu, to všetko na podklade perfekcionisticky vystavaného a konceptuálne „uprataného“ diela. Mohli by sme to nazvať konceptuálnym umením „s ľudskou tvárou“. „Nie je mi jasné, čo je u mňa skôr. Či nejaký nápad, alebo vízia a potom je do toho vtlačené nejaké konceptuálne stanovisko, alebo či je to najprv určité tvrdenie a chuť dokázať svoju tézu a do toho sa potom zobrazí nejaká emócia alebo vyjadrenie. Ale pravdou je, že väčšinou tam mám nejaký koncept.“

Čarnecká pracuje so spontánnosťou, ktorú používa ako stavebný prvok dôkladne premysleného a minimalisticky čistého diela. Fascinujú ju moderné technické možnosti a súčasný vizuálny jazyk, prostredníctvom ktorých sa jej introspektívne témy stávajú aj témami spoločenskými. Jej tvorba však neponúka odpovede, ani konkrétne cesty, ktoré k odpovediam vedú. Je skôr nekonečnou otázkou alebo estetickým stvárnením procesu existenciálneho hľadania, ktoré sa nedá uchopiť do slov, hoci je divákovi osobne známe.

Barbara Rónaiová: Snažíš sa vydestilovať čistú vec a toľko ju brúsiš, až...
Lucia Čarnecká: ... až je úplne jednoznačná, aj keď nevieš povedať v čom, a môže mať veľa vysvetlení.

Dotkni sa jej!
Umenie je osobné. Ako však hovoria feministky druhej vlny: „osobné je politické“. To je zároveň témou Čarneckej objektu, ktorý neutrálne nazvala Hapticko-zvukovým objektom. „Vyrobila som drevenú sochu, ktorá vyzerá ako ženské nohy a je nazvučená plôškovými mikrofónmi napojenými na zosilňovač. Keď sa po nej hrá, robí rôzne zvuky. Je to vlastne zvukovo-haptický predmet. Môžeš vojsť dovnútra, lebo je to duté a upravené špachtľou, a môžeš sa dotýkať tých žien, ktoré sú vybraté zvnútra alebo znásilnené, a môžeš na tom hrať. Pôvodne to bol intímny haptický objekt umiestnený v galérii a divák na ňom mohol hrať a počúvať zvuk cez slúchadlá. Spolupracovala som na ňom s Jánom Oriškom, ktorý na tento účel vytvoril svoju autorskú skladbu obsahujúcu rôzne sakrálne zvuky.“

Objekt vznikol koncom roku 2013 a vtedy bol aj vystavený. O dva roky neskôr skladateľka Lenka Novosedlíková špeciálne pre tento výtvarný objekt skomponovala otvorenú kompozíciu pre drevenú sochu, bicie nástroje a komorný súbor Sculpture for music/ Music for sculpture, ktorú v rámci festivalu Orfeus 2015 uviedol vo Dvorane VŠMU Ansámbel Asynchrónie. „Išlo o komponovanú hudobnú skladbu, na ktorej interpretácii som sa podieľala aj ja so svojím dreveným objektom. Bola som s Lenkou dohodnutá, čo mám v ktorej časti robiť, ale bola to čiastočne aj improvizácia.“
Ženské telo je témou aj ďalšieho objektu Svätenica (2014), ktorý predstavujú biele keramické tampóny ponorené do nádoby na svätenú vodu. Dá sa povedať, že ženské telo je spojovacím prvkom všetkých autorkiných umeleckých výstupov, ich ústredným motívom a „dokonalým objektom fascinácie, na ktorom je stále čo objavovať“.




Prestávka
LČ: Teraz som si dala prestávku.
BR: Umeleckú?
LČ: Áno. Povedala som si dosť, pretože ma to už celé vyčerpávalo. Ale zároveň mi to chýba. Aj to vyčerpávanie. Zrazu nie som vyčerpaná, ale aj tak som taká nejaká nekompletná.
BR: Čo ťa vyčerpávalo?
LČ: To večné hnanie sa. Stále som niečo robila, produkovala, točila sa v kruhu, ale zároveň som mala pocit, že skutočný život musí byť niečo iné. Zrejme to tak nie je.
BR: Takže to už bol on – ten skutočný život?
LČ: Áno, asi áno.


Zlé gesto
Ako performerka pôsobí Čarnecká už okolo desať rokov v Divadle Non.Garde, ktoré sídli v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave a má silnú líniu autorských inscenácií, ktoré sú v slovenskom kontexte ojedinelé. Je to opäť akýsi priestor medzi divadlom, performance a výtvarnou inštaláciou. Od divadla ich odlišuje chýbajúci verbálny scenár, herecké roly či tradične čitateľná dejová línia. Nemajú však ani efemérnu povahu performance artu, pretože každú inscenáciu drží pohromade kompaktná vnútorná výstavba. Ide akoby o živé výtvarné inštalácie. Čarnecká sa autorsky podieľala na rade predstavení: Druhé kolo, 4D, Rôzne kapitoly tej istej knihy, Zbesvedomia, Equilibrium, či Zlé gesto.

Najsilnejším prvkom v týchto inscenáciách je scéna, ktorá je neustále meniacou sa konšteláciou výtvarných objektov, ktoré často počas predstavenia podliehajú zmene alebo deštrukcii. S textom sa v inscenáciách pracuje minimálne, divadelná situácia je tu skôr výtvarnou situáciou, kde sú hercami neživé objekty a živé telá pohybujúce sa v dobre pripravenej netanečnej choreografii. Jednotlivé herecké vstupy pôsobia ako autorský performance, z ktorých sa postupne vyskladá celok, ktorý môže divák počas predstavenia vidieť a spoznávať z rôznych hľadísk a v rôznych rozpoloženiach. „V divadle pracujeme autorským spôsobom. Dohodneme sa na styčných témach, ale každý si samostatne vyvíja svoj vlastný plán. Potom sa nejako postupne začínajú tieto plány navzájom prepletať, až vytvoria jeden nadpríbeh, ktorý ich zjednotí. Jednotlivé línie v rámci tohto nadpríbehu možno nespája nejaká logická nadväznosť, ich spojenie je intuitívne, no pre mňa dokonale pochopiteľné.“
V inscenáciách sa, hoci len málokedy, používa aj slovo – či už nonsensové slabiky a hlásky využité ako abstraktný zvuk, alebo vysvetľujúce monológy Lucie Čarneckej. „Keď som vymýšľala svoju líniu, tak som k tomu po určitom čase vždy mala nejaké vysvetlenie. Začala som to nazývať monológ, napríklad Monológ sebaklam, Monológ Hlavy Šúpolnej alebo Monológ klasik. Vždy som v ňom vysvetľovala, o čom to celé je a o čo tam ide. Ale zrejme to bolo dosť nezrozumiteľné. Moje monológy bývali jediným hovoreným slovom v divadle.“

Poslednou obrazovou inscenáciou bolo Zlé gesto (2016), ktoré autorsky zastrešili Lucia Čarnecká a Jana Šturdíková s výtvarnou spoluprácou Kataríny Žgančíkovej a hudbou Lenky Novosedlíkovej. „Spolupráca s Lenkou – to bol úplný súzvuk. Jej hudba mi pripadala ako opera. Bola členená na jednotlivé časti, ktoré mali úplne inú atmosféru a presne vystihovali to, čo sa dialo vizuálne. Každá dejová linka mala svoj vlastný hudobný motív, ktorý sa tam objavoval. Lenka si to urobila po svojom, takmer sme jej do toho nevstupovali, pretože sa rýchlo ukázalo, že vedela, ako dosiahnuť, aby sa to všetko spojilo.“ Časť Novosedlíkovej hudobnej kompozície zo Zlého gesta zaznela aj na elektroakustickom koncerte počas festivalu Orfeus 2016. Zvukový záznam v Divadle Lab VŠMU doplnilo živé vystúpenie oboch performeriek.

V Zlom geste bola jediným zvukom elektroakustická hudba, nebol použitý žiaden text, opäť dominovala minimalistická neustále sa meniaca scéna v základných žiarivých farbách s využitím svetelných efektov. Na scéne ako objekt dominovala socha sv. Rozálie, ktorú pre Non.Garde pripravila Lenka Kucháreková. Elektroakustická hudba Lenky Novosedlíkovej nepôsobila ako sprievod pre výtvarnú akciu, ale skôr ako „nazvučenie“ diania na javisku, kde sa po celý čas pracovalo so štylizovanými gestami inšpirovanými kresťanskou ikonografiou. „Štylizované, vyabstrahované, jednoznačné gesto a jeho čitateľné posolstvo: takto vyzerá odovzdanie, toto je utrpenie, matka, orodovanie, modlitba. Je to ako vyjadrenie najdokonalejšej esencie. Fascinovalo ma, že sa to takto zobrazovalo, pretože to súvisí s ideológiou, v tomto prípade náboženskou ideológiou a to ma vždy zaujímalo. Urobila som si takú malú choreografiu týchto gest, ktoré sa mi zdali, že sa opakujú, viacerí si ich privlastňujú a niečo konkrétne znázorňujú. Začínala som tým, že som sa natáčala doma v súkromí na gauči. Z toho som potom vychádzala.“
Špecifické gestá a atribúty svätcov boli zdrojom choreografie, v ktorej oblasti sa v Zlom geste nenechávalo nič na náhodu. Vznikala v spolupráci s choreografkou a tanečnicou Stankou Vlčekovou. Silené a strnulé gestá a postoje tela v zosynchronizovanom a až geometricky presnom pohybe oboch herečiek/autoriek prechádzali od snahy napasovať sa do nich, vymedziť voči nim, až do postupnej straty kontroly a nakoniec komických, absurdných a karikatúrnych polôh. Témou bolo štylizovanie sa do rôznych očakávaných rolí, hľadanie ich archetypálnych dokonalých vzorov a konfrontácia týchto vzorov s osobnými možnosťami a túžbami, teda akási rozohraná hra medzi individuálnou identitou a spoločenskými alebo ideologickými tlakmi na jednotlivca.

Nehmotná socha
Identitou, kultúrnymi rolami a maskami sa zaoberá aj Čarneckej projekt Ona a cudzinci z Jericha, pozostávajúci z inštalácie objektov, tlačí a hologramu, ktorý vznikol v spolupráci s efektovým umelcom Michalom Šabíkom. Na vernisáži v bratislavskom Foajé v novembri 2017 zaznela aj zvuková stopa tohto „neživého performance“, ktorej autorom je sound artista RBNX alias Tobiáš Potočný. „Nechala som mu úplne voľnú ruku a vedela som, že akokoľvek to spraví, bude to dokonalé. Požiadavka bola: čo najhlasnejšie a čo najtemnejšie.“

Projekt Ona a cudzinci z Jericha má veľa spoločných momentov so Zlým gestom. Inšpiráciou a východiskom k tomuto ďalšiemu výskumu osobnej identity a spoločenských, rodových a intímnych rolí boli posmrtné masky z Jericha, ktoré predstavujú jedno z najstarších nálezísk posmrtných masiek v histórii. Ide o lebky z ľudských pozostatkov, ktoré boli sochársky dotvárané a uchovávané pod príbytkami príbuzných. Podľa vzoru sôch z Jericha vytvorila autorka vlastné kópie tradičnými sochárskymi postupmi, venujúc sa nielen otázke pominuteľnosti, ale opäť aj identite, podobám tváre, maskám a spojením prirodzenosti a intelektuálnej práce. Tváre z Jericha ju potom inšpirovali k vlastnému performance alebo archeologickej práci na vlastnej identite. Z natočených performance vznikli videá, ktoré podrobila deformáciám, prelínaniam, násobeniam a ďalším reinterpretáciám rôznych podôb seba v pôsobivom 3D „holograme“ alebo digitálnej nehmotnej skulptúre prezentovanej vo výstavnom priestore.

Podobne ako v Zlom geste, kde divák sleduje jeden obraz v najrôznejších variáciách, aj tu sme mali možnosť vidieť rôzne aspekty tej istej témy, ktorá bola podľa sprievodného textu k výstave ďalším hľadaním jednej univerzálnej Lucie spomedzi všetkých jej súkromných aj verejných tvárí. „Na výstave Ona a cudzinci z Jericha boli vystavené rôzne fázy toho istého procesu. Boli tam hlinené hlavy, tlače a hologram. To isté v rôznych verziách – hmotné sochy, ktoré vznikli tradičnými metódami, tie sú prenesené do tlače cez skener, a potom fyzický človek, ktorý je prenesený cez vysielací lúč do hologramu. A napokon ešte film premietaný na plátne.“ Finálna univerzálna podoba seba, hľadaná či už cez posvätné vzory stredovekých ikon, či tisíce rokov staré posmrtné masky, sa tak stále ukazuje ako suma mnohých polôh, ktoré Čarnecká hľadá, stráca a vždy znova nachádza.



Lucia ČARNECKÁ vyštudovala divadelný manažment a produkciu na Vysokej škole múzických umení a odbor Socha, objekt, inštalácia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Ako produkčná a PR manažérka pracovala pre niekoľko kultúrnych inštitúcií v oblasti divadla a filmu. Je súčasťou nezávislého autorského výtvarného Divadla Non.Garde, kde pôsobí ako spoluautorka konceptov a vizuálov jednotlivých inscenácií, performerka a zároveň manažérka. Spolupracuje s experimentálnymi hudobnými zoskupeniami a skladateľmi. Dlhodobo sa venuje zahraničnému spravodajstvu. Vo svojej výtvarnej činnosti sa zaoberá využitím sochárskych postupov v digitálnom prostredí. Zaujíma sa o prieniky a spojenia medzi jednotlivými žánrami, médiami a formami tvorivého vyjadrovania sa a bytia človeka.

http://hc.sk/en/hudobny-zivot/clanok/publicistika/1543-archeologia-identity-lucie-carneckej/



Updated: 30. 01. 2019